V sobotu ma navštívil môj priateľ. Prežili sme spolu dva nádherné dni. Zrkadlo po celý čas ani nemuklo. Tvárilo sa neutrálne, akoby tam ani nebolo. A bola som mu za to nesmierne vďačná.
No len čo som v nedeľu večer zase osamela, okamžite sa do mňa pustilo: „Kto to bol?“
„Môj priateľ.“
„Keď prišiel, hneď v predsieni si sa mu hodila okolo krku a bola si na ňom zavesená ako opica. Prečo?“
„Lebo som bola šťastná, že je tu.“
„Prečo ste obaja celý víkend tak žiarili?“
„Lebo nám bolo spolu nádherne.“
„No, tak to som videlo…“ Zrkadlo sa na chvíľu odmlčalo. Zdalo sa mi, že tuho rozmýšľa nad ďalšou otázkou.
„Často ste sa objímali a bozkávali. Bola v tom obrovská dávka nehy a nejakej zvláštnej, mimoriadne silnej emócie, ktorú nepoznám. Občas som sa z toho až rosilo. Môžeš mi to vysvetliť?“
„Čo? Že si sa rosilo?“
„Nie, ty hlupáčik!“ vykríklo pobavene zrkadlo. „Vysvetli mi, čo to medzi vami je.“
„Láska.“
To slovo zostalo visieť vo vzduchu.
Zrkadlo sa na mňa zmätene pozrelo. „To nepoznám,“ hleslo.
„Panebože,“ zaúpela som v duchu, „ako mu teraz vysvetlím, čo je láska? Veď je chladné a nemá srdce, ktorým my ľudia milujeme. Bude z toho zbytočne nešťastné.“
„No tak?“ naliehalo na mňa trochu nervóznym a trochu napätým hlasom. „Vysvetli mi, prosím, čo to je.“
„Láska je najkrajší cit, ktorý spája ľudí. Muž a žena, ktorí sa ľúbia, sú spojení neviditeľným putom. Akákoľvek časopriestorová konštanta vtedy nezohráva žiadnu rolu. Aj keď sú od seba vzdialení niekoľko tisíc kilometrov, ich srdcia sú stále spolu.“
„Srdcia?“
„Áno, milé zrkadlo, srdcia,“ povedala som čo najjemnejšie, lebo som sa obávala blížiacej sa katastrofy.
„Čo je to srdce? Nikdy si mi nič také nespomínala.“
„Srdce je sval, ktorý je zodpovedný za prúdenie krvi v ľudskom tele. Bez neho by sme zomreli. Len pokým nám bije srdce, tak žijeme a ľúbime.“
„Žijeme a ľúbime…“ opakovalo zamyslene ako ozvena.
„Hovorí sa, že láska sídli v ľudskom srdci,“ skonštatovala som. A vzápätí som dodala: „Asi to tak bude, lebo vždy, keď myslím na svojho priateľa, tak sa mi silno rozbúcha.“
„A prečo teda nie ste spolu, keď sa tak ľúbite?“ spýtalo sa s úprimným, až detsky naivným údivom zrkadlo.
„Lebo pracuje v cudzine. Preto nemôžeme byť spolu tak často, ako by sme chceli,“ dôvodila som. „No stále na seba myslíme. Telefonujeme si a píšeme,“ dodala som rýchlo, aby som zamestnala jeho myseľ a odviedla ho od smutnej skutočnosti, ktorá naňho zjavne začínala doliehať.
Podarilo sa, lebo zrkadlo sa toho hneď chytilo: „Ahá!“ zareagovalo pobavene. „Tak preto sa po večeroch tak prihlúplo usmievaš do mobilu a vyťukávaš doňho nekonečné správy!“
„No, áno…“ povedala som trochu dotknutá jeho konštatovaním, že pri tom vyzerám prihlúplo.
Zrkadlo vzápätí zvážnelo a smutne rieklo: „Teraz už chápem, čo ľuďom tam vonku na križovatke chýba.“
Ticho.
Ohlušujúce ticho.
Tikot hodín mi udieral do ušných bubienkov ako kovové kladivo do stien obrovského zvonu.
„Láska,“ dopovedalo smutne zrkadlo.
To slovo padalo do ticha ako do priepasti a ja som padala za ním. Zrkadlo ho vyslovilo prvýkrát. A vyslovilo ho s takou obrovskou nehou a hlbokým smútkom zároveň, že som sa zľakla, aby mi zase neprasklo.
Zrkadlo hodnú chvíľu mlčalo. Nerušila som ho v jeho kontemplácii a čakala som, čo príde. Bála som sa pohnúť a takmer som nedýchala.
Po nekonečnej chvíli sa ozvalo: „Aj ja by som chcelo ľúbiť. No nemôžem, lebo nemám srdce.“
Veľmi som mu chcela v tej chvíli niečo povedať, niečím ho potešiť, ale absolútne nič mi nenapadlo. Čo bude teraz? Bála som sa toho, čo príde. Ako to zrkadlo zvládne?
Nakoniec sa zhlboka nadýchlo a odhodlane prehlásilo: „Ale vieš čo? Tak ja budem aspoň zrkadliť lásku vás dvoch! Budem ju vo forme pozitívnej energie vysielať do sveta. Možno bude potom krajší a ľudia budú k sebe milší.“
Uľavilo sa mi. A uvedomila som si, že ak bude zrkadlo odrážať moju lásku a vysielať ju do priestoru, vráti sa mi dvojnásobne. Veď na tomto princípe fungujeme ja a moje zrkadlo už nejaký čas.
Autorka: Lenka Jalilah, šéfredaktorka
Jazyková korektúra: Mgr. Andrea Jurčová
prečítajte si aj zvyšné dve časti poviedkovej trilógie:
Zrkadlenie 1
Zrkadlenie 2