Stali sa z nás nerozluční priatelia. Keď som bola doma, nosila som ho všade so sebou. Pri príprave raňajok som ho mala položené na kuchynskej linke. Potom som ho aj s jedlom preniesla na stôl na terase, kde sme sa obaja kúpali v lúčoch ranného slnka a naberali pozitívnu energiu do nového dňa.
Pred odchodom do práce som ho premiestnila do predsiene, kde nadšene zrkadlilo vchodové dvere a nikdy nezabudlo žartovne prehodiť niečo v duchu: „A buď tam vonku dobrá, nie že sa mi sem na teba donesú nejaké sťažnosti!“ Obaja sme sa schuti zasmiali, zakývala som mu a zavrela za sebou dvere.
Pri návrate domov ma vždy radostne vítalo a bolo zvedavé, ako som sa celý deň mala.
Keď som bola unavená a pozrela sa doň, okamžite pohoršene zamrmlalo: „No ty teda vyzeráš! Čo s tebou v tej práci robili?“
Zakaždým, keď som ho niesla na poschodie alebo som s ním schádzala dolu točitým schodiskom, pišťalo: „Krúti sa mi hlava! Nieže ma teraz pustíš a rozbiješ! Neopováž sa ma pustiť!“ Stal sa z toho náš spoločný komický rituál, a keby sa v takých chvíľach jeho ustráchaný vreskot neozýval po celom dome, bolo by mi to čudné.
No ešte čudnejšie bolo to, ako sme nášmu spoločnému mikrosvetu začali pozvoľne dávať nové tvary, príchute a vône.
Základnou, nepopierateľnou vlastnosťou každého zrkadla je to, že skrátka a jednoducho zrkadlí. Čo iné by poriadne zrkadlo asi tak malo robiť? A keďže to moje zrkadlo poriadne bolo, tak nepredstavovalo žiadnu výnimku. Dokonale zrkadlilo všetky moje nálady, pohnútky, najtajnejšie impulzy mojich najhlbších túžob a očakávaní. Nič som pred ním nedokázala skryť. A ono mi to všetko okamžite vrátilo. Nepokryte, v celej nahote všetkých mojich aktuálnych rozpoložení.
To, čo som vysielala do priestoru, sa mi cez moje zrkadlo dostávalo naspäť. Nedalo sa tomu vyhnúť, nebolo pred tým kam ujsť, a vlastne nebolo ani prečo. Začalo ma to baviť. Bolo to ako hra: to, čo dáš von, dvojnásobne sa ti vráti.
Keď som bola veselá, zrkadlo šťastne ševelilo: „Život je krásny!“
Keď som sa usmievala, zrkadlo vysielalo do priestoru teplú žiaru optimizmu, ktorá ma brala do náručia a unášala do krajiny-nekrajiny, kde mi bolo ako v nebi.
Keď som bola naštvaná, zrkadlo zlostne mrmlalo: „To je otrasné!“
Keď som bola smutná, zrkadlo mi depresívne šepkalo: „Je mi z toho do plaču!“
Keď som mala zlú náladu, zrkadlo otrávene brblalo: „Už mám toho plné zuby!“
Keď som nervózne pobehovala po dome, zrkadlo za mnou kričalo: „Hej, nelietaj tu ako splašený prd v gatiach!“
Nezazlievala som mu to. Ako by som sa naňho vôbec mohla hnevať? Konečne som sa videla z druhej strany. V tom zrkadlení som vnímala seba takú, aká som v skutočnosti bola.
Keď som si takto uvedomovala všetky svoje rušivé emócie a ich škodlivosť v mojom vlastnom priestore, začala som ich potajme skúmať a spracúvať. No zrkadlo ma okamžite odhalilo. Zachovalo sa ako skutočný priateľ. Povzbudzovalo ma: „Áno, to je ono! Len tak ďalej! Ide ti to dobre!“ A veselo sa na mňa usmievalo.
Pochopila som, že nemá zmysel trápiť sa pre chyby a omyly z minulosti. To, čo bolo, už aj tak nezmením, tak prečo si tým zahlcovať myseľ?! Môžem sa z toho len poučiť. Bolestnú minulosť treba uzavrieť ako prečítanú knihu a odložiť na poličku.
Predtým som sa často trápila v neistote pre to, čo bude či nebude. Zrkadlo mi ukázalo, že zbytočne míňam drahocennú energiu, ktorú by som mohla využiť na niečo pekné a produktívne teraz a tu.
Pri svojom zrkadle som sa naučila naplno žiť pre daný moment. A s prekvapením som zistila, že sa spontánne snažím, aby to „teraz a tu“ bolo čo najkrajšie. Páni! Ono to fungovalo a fakt to stálo za to!
Autorka: Lenka Jalilah, šéfredaktorka
Jazyková korektúra: Mgr. Andrea Jurčová
prečítajte si aj zvyšné dve časti poviedkovej trilógie:
Zrkadlenie 1
Zrkadlenie 3