Poznanie je žiarivý diamant, ktorý leží v prachu, na konci cesty poznávania.
Zlá cesta poznávania
Cestou poznávania sa nekráča ľahko. Ešte včera bola taká dlhá, že sme nedovideli ani na jej koniec. Brodili sme sa bahnom omylov a sklamaní. Potkýnali sme sa o márne nádeje a ilúziu vyprázdnenej pravdy. Dnes máme zrazu pocit, že stačí natiahnuť ruku a diamant poznania hravo uchopíme. Jeho žiara nám vypaľuje oči, oddeľuje nás už len centimeter. Zrazu nás ako blesk z jasného neba zasiahne naša pýcha, ako katapult nás vystrelí opačným smerom, a my sme opäť na začiatku.
Prečo sa to stalo? Lebo sme sa vybrali nesprávnou cestou. Nie nesprávnym smerom, ale zlou cestou. Keď sa stratíme v hustom lese a našliapneme si na zlý chodníček, je úplne jedno, akým smerom ideme, z lesa sa nikdy nedostaneme.
Správna cesta má jediný smer
Svätý Augustín povedal: „Poznanie sa zakladá na vnútornej sebaistote vedomia: môžem sa mýliť o veciach vonkajšieho sveta, môžem pochybovať o ich poznaní, ale tým, že pochybujem, uvedomujem si sám seba ako pochybujúcu bytosť. (…) Pravdu nemožno nájsť mimo človeka: nevychádzaj von, vráť sa späť do svojho vnútra! V ľudskom vnútri prebýva pravda.“
To je ono! Ten žiarivý diamant sa nachádza v našom vnútri. Každý z nás je nositeľom čírej pravdy vybrúsenej do podoby vzácneho kameňa. Prečo na to zabúdame? Prečo hľadáme pravdu vonku, keď je to také jednoduché? Stačí len poznať samého seba.
Lenže poznanie samého seba nie je také ľahké, ako sa na prvý pohľad zdá. Súčasný človek je zahltený obrovským množstvom vonkajších podnetov, informačným balastom, stresom a najrôznejšími strachmi. Je taký zamestnaný tým, čo je tam vonku, že dávno zabudol na diamant ukrytý vo svojom vnútri.
Diamant poznania samého seba
Jedine cez poznanie samých seba môžeme spoznať vonkajší svet a zákonitosti jeho fungovania.
Cesta k diamantu poznania samého seba je ako proces lúpania cibule: s každou ďalšou odstránenou vrstvou nám viac a viac slzia oči a štípanie prechádza do neznesiteľnej bolesti. Čím bližšie sme k stredu cibule, tým silnejší je pocit, že to nezvládneme. Zajačie úmysly si ospravedlňujeme argumentom, že pre slzy a pálenie v očiach aj tak neuvidíme to, k čomu sa snažíme prebojovať.
Keď to pred cieľom vzdáme, nikdy sa neoslobodíme. Keď budeme neustále utekať sami pred sebou, keď sa budeme obklopovať ukričanými ľuďmi a hlukom, keď nebudeme počúvať hlas svedomia, keď budeme zatvárať oči pred tým, čo skutočne potrebujeme a čo vonku nikdy nenájdeme, zostaneme naveky uväznení v ilúzii, cez ktorú si budeme vytvárať sebazraňujúcu realitu.
Vyslobodenie cez hlboký nádych
Detaily procesu sebapoznania sa nedajú spísať ako recept na bábovku. Každý si ním musí prejsť sám. A to doslova: nikto nám nepomôže, nevezme nás za ruku ani nás nepostrčí. Je to tajomná komnata, do ktorej vstupujeme sami za seba. A áno, milý čitateľ, dvere, ktoré sa za nami potichu zavrú, sú dvere našej mysle.
Za dverami našej mysle je čistý a svieži vzduch ako pri horskom vodopáde. Človek sa intuitívne zhlboka nadýchne, aby do pľúc prijal čo najviac životodarného kyslíka. Hrudný kôš sa roztiahne a reťaze, ktorými bol omotaný, sa trhajú a padajú na zem. Až v tomto momente si uvedomí, čím všetkým bol spútaný a väznený. Znova sa zhlboka nadýchne, prekročí reťaze a hrdo a dôstojne vykročí do slobodného života.
Vnútorná sloboda nepozná žiadne obmedzenia
Poznanie samého seba nielen vnútorne oslobodzuje, ale ako bonus prináša aj odhalenie všetkých základných princípov ľudskej existencie v najhlbšej podstate človeka. A potom prirodzene, bez veľkej námahy prichádza pochopenie zákonitostí fungovania vonkajšieho sveta. Tak ako padali reťaze neslobody, padajú všetky ilúzie, klam a pretvárka.
Keď vieme, kto sme, zistíme, že sa nemusíme báť ničoho tam vonku. Lebo všetko svetské a hmotné je dočasné a podlieha skaze a zániku. Toto poznanie seba samého nám dáva silu a zdravú hrdosť brániť si prirodzené ľudské práva, ktoré sú nikým a ničím neodňateľné. Už nás nič neobmedzí natoľko, aby nás to akýmkoľvek spôsobom limitovalo alebo zranilo. Naše ego síce stále vystrkuje rožky, ale my už presne vieme, koľká bije.
Otvorenými očami vidíme to, čo sme predtým netušili
Poznaním sa nám otvoria oči, ako keď sa slepému prinavráti zrak. Žasneme, z čoho všetkého sa postupne oslobodzujeme: z manipulácie inými ľuďmi, z ovládania systémom, z okov strachu, z chaosu, z klamstiev a z prekrúcania pravdy.
Dokážeme identifikovať nemorálnosť, zvrátenosť, dekadentné umenie a pomýlenú estetiku, vymývanie mozgov, programovanie mysle, závislosti, desivý pseudovedecký pokrok… Už s tým nedokážeme ticho súhlasiť a myslieť si, že „mňa sa to netýka“. Sme schopní pomenovať vlastnú hodnotu a svoje kvality. Vieme efektívne pracovať na našich nedostatkoch a docieliť vnútorné zmeny, ktoré sa prejavia navonok tak, ako keď v lete po búrke vykukne spoza mrakov slnko a zaleje krajinu láskavým svetlom a teplom.
Sladká nevedomosť?
Opakom poznania je nevedomosť. Zvykne sa o nej hovoriť, že je sladká. Ale zvyknú po nej aj vypadať všetky zuby a z úsmevu zostane len strašidelný štrbavý úškľabok a oči pre plač.
Nevedomosť nás udržiava v temnote otroctva. Z nevedomosti sa chlácholíme, že sa nič zlé nedeje a všetko je v poriadku. Pritom v zákulisí za čiernym závesom sa na nás pripravuje pasca, v ktorej si nevedomý človek zlomí väz ako ovca poslušne kráčajúca na jatky.
Nespi, človek! Vykroč na cestu poznania, ktorá ťa vyvedie z otroctva do slobody.
Poznanie je moc. Nevedomosť je bezmocnosť.
Autorka: Lenka Jalilah, šéfredaktorka
Jazyková korektúra: Bc. Adriána Kertisová