Všetko je v pohybe, všetko sa mení

Niektorí z nás ťažko prijímajú aktuálny stav súvisiaci s koronavírusom; iní chápu, čo sa deje, a vedia zaujať správny postoj.

Na jednej strane očakávame akéhosi regulovčíka, ktorý nás bude usmerňovať. Na druhej strane jedným dychom protestujeme, lebo my zrejme vieme všetko najlepšie. V tomto sme ako malé deti, ktoré nevedia ako, kam, kde, dokedy a prečo.

Ocitli sme sa pred závažným rozhodnutím. Ide o to, kam posunieme svoje osudy a osudy ľudí okolo nás. Človek je tvor spoločenský a jedine v spolupatričnosti je jeho sila a veľkosť. Musíme byť zodpovední nie kvôli sebe, ale pre nás všetkých. A práve toto mnohí ešte stále nepochopili správne. Môžeme sa vídať i stretávať, počúvať i vnímať, síce dočasne inou formou, ale môžeme. Žijeme a prežiť môžu i ďalší, ak si to nesprávnymi krokmi neskomplikujme. Musíme dať čas a poskytnúť priestor zodpovednej práci odborníkov, lekárov a všetkých v prvej línii. Sťažujeme sa na osobný diskomfort, pritom s nimi by sme zrejme nemenili ani na chvíľu.

Po prvotnom úľaku a paralýze prichádza ponorka. Každá, i vyhranená situácia raz odznie a je len na nás, aké rozmery jej určíme. Všetky nedobrovoľné činnosti a na druhej strane neštandardná nečinnosť sa začínajú v našom spôsobe života pomaly udomácňovať. Maľujeme si rôzne predstavy o budúcnosti opierajúc sa o to, čo sa udialo a deje v celom svete, ale predovšetkým o to, čo sa deje v našich domovoch.

Z ponorky sa môžeme vymaniť, respektíve sa jej vyhnúť vtedy, ak:

– všetko, čo robíme, má nielen zmysel, ale stáva sa naším naplnením a potrebou. Ak sa stane aj radosťou, zábavou a koníčkom, sme obohatení o vzácne bonusy;

– práca vypĺňa náš život len do takej miery, aby nevytlačila čas na relax;

– stretnutia s ľuďmi vychádzajú z našej potreby načúvať im, vidieť ich a cítiť ich prítomnosť;

– tvorivosť inšpiruje naše okolie a motivuje ho k jeho vlastnej tvorivosti;

– je človek, s ktorým kráčame životom, pre nás rovnakou istotou, akou sme my pre neho.

Ak si občas vymeníme názory aj trochu emotívnejším spôsobom, prirodzene sa tým prečistí fungovanie vzťahu. Vymedzovanie neviditeľných hraníc teritórií a kompetencií, prepožičiavanie a striedanie obsahov našich vnútorných individuálnych vesmírov posilňuje rast jednotlivcov v dlhodobom vzťahu. Pomáha to potlačiť strach, ktorý nám bráni vyskúšať si druhú polohu, tú, ktorú vidíme oproti sebe. Výmena strán, ako pri hre, je prospešná pre pochopenie komplexných pravidiel.

Každý fungujúci organizmus sa riadi pevnými pravidlami. Ak je potrebné, aby sa prispôsobil, pretože ho to v danej situácii ochráni, stane sa potom novým, lepším, istejším a silnejším voči neprajnému okoliu, nepriaznivým podmienkam či situáciám.

Všetko vo svete sa hýbe. Teraz sa onen pohyb výrazne spomalil. Nie je to prirodzené. No ak páchame voči prírode, zemi i ľuďom zlo, treba prehodnotiť vlastné vnútorné nastavenie. Nie z pohľadu finančného alebo materiálneho, ale duchovného. Nemám na mysli náboženstvo. Je to o nás a v nás.

Žime život taký, aký sme si vysnívali, zhmotňujme si svoje sny. Človek má schopnosť snívať zdravým spôsobom. Z nepoznaného pramení strach a my by sme si na ceste životom mali nájsť čas na spoznanie toho, čo nám je neznáme. V tomto ohľade je pred nami ešte veľa toho, čo treba prebádať, okúsiť, vyzvať, spoznať. V tom nám ani vírus nemôže byť prekážkou.

Všetko je v pohybe a všetko sa mení. Vždy to tak bolo a stále bude. Vďaka pohybu sa dejú veľké i malé veci a všetky navzájom súvisia. Každá reakcia je odpoveďou na predchádzajúcu akciu. Usmerňovanie tempa a charakteru pohybu máme vo svojich rukách.

Všetko sa mení a všetko je v pohybe. Napriek tomu to podstatné zostáva. V tomto prípade človek, život, príroda.

Autorka: akad. mal. Veronika Lučeničová Gabčová, PhD.
^{Jazyková korektúra: Mgr. Andrea Jurčová}