„Bojíš sa?“ spýtal sa, pričom obaja sedeli v tme.
„Veľmi. Občas neviem, kam ďalej ísť, čo robiť. Čo ak to, čo robím, nie je správne? Čo ak cesta, ktorou som sa vybral, nie je pre mňa? Čo ak zlyhám?“ smutne hľadel do zeme.
„Každý krok, ktorý v našom živote spravíme, je súčasťou vyššieho plánu. Neexistuje správny ani nesprávny krok. Nejestvuje možnosť, že by si nedošiel do cieľa, do ktorého máš dôjsť. Ak zablúdiš v tme, svetlo sa ti vždy ukáže. No ukáže sa ti až po istej dobe, keď pochopíš, čo si v tme pochopiť mal. Neznamená to však, že to svetlo by ťa nechalo blúdiť samého, to nie. To len ty ho nevidíš, pretože žiari v tvojom vnútri, ktoré je teraz tiež zastreté tmou,“ dokončil s láskou a položil mu ruku na rameno.
Chlapec zdvihol zrak a pozrel Mužovi do očí. Ten pokračoval: „Ak už je toho na teba naozaj veľa, až tak veľa, že sa už sám nevládzeš pozviechať na nohy, popros o pomoc. Pomoc je poskytnutá každému, kto prosí, kto hľadá a kto túži po zmene. Podmienkou však je, že o ňu musíš požiadať a počúvať, vnímať a prehodnocovať rady, ktoré sú ti dávané. Ak ťa oslepil vlastný rozum, cestu z bludiska hľadaj srdcom. Na to, aby si počúval svoje srdce, však musíš byť veľmi odvážny.“ Keď Muž dokončil svoje myšlienky, mierne sa pousmial.
Chlapec naňho tentoraz už hľadel s iskierkou nádeje a viery v očiach. Po chvíli však znova zosmutnel a povedal: „Vieš, občas zažívam chvíle, keď veľmi chcem, aby pri mne niekto bol. Niekto, kto ma pozná v mojej celistvosti, takého, aký som, a prijíma ma. Neraz som sedel sám a cítil som sa veľmi osamelý aj napriek tomu, že mám množstvo kamarátov, aj napriek tomu, že som si myslel, že mám super rodičov, pretože mi všetko dovolia… Teraz však cítim, akoby ma po celý ten čas nikto z nich nebral vážne, akoby ma nik nevidel takého, aký som… Áno, sčasti to bolo i mojou vinou, keďže som nie vždy ukazoval svoju pravú tvár, no všimol som si, že aj tak si všetci len hovoria svoje… Presadzujú vlastnú pravdu, a keď iní hovoria, oni počujú len to, čo chcú počuť. Nedokážu počúvať naozaj, nedokážu len prijímať a nehodnotiť… Pritom niekedy si želám iba jediné – aby pri mne niekto takto sedel, počúval ma a vytvoril mi priestor. Priestor, v ktorom cítim, že si môžem vyliať srdce a nik ma za to neodsúdi, nik sa mi nebude smiať, nik moje slová a pocity nebude chcieť prevracať na svoju pravdu…“
Muž sa na chvíľu zamyslel a spýtal sa: „A čo ty? Dokážeš druhých počúvať bez toho, aby si ich súdil, bez toho, aby si im nanucoval svoje vlastné myšlienky a pohľad na svet? Dokážeš iba byť, vo svojej plnej prítomnosti a celou svojou bytosťou počúvať? Vieš vytvoriť priestor, v ktorom sa obaja cítite prijímaní a v bezpečí? Vieš takýto priestor vytvoriť pre seba samého?“
Chlapec sa zarazil. Takúto odpoveď nečakal.
Muž pomaly pokračoval: „Chyby, ktoré vidíme na druhých ľuďoch, sú našimi vlastnými. Sú v nás samotných. Ak nás dokážu vyviesť z rovnováhy, znamená to, že sú aj našimi chybami. Prijmi tieto chyby, či už u druhých, alebo v sebe. Prijmi seba takého, aký si. Prijmi druhých takých, akí sú. Nesnaž sa ich meniť na svoj obraz. Podobné priťahuje podobné, a tak i vonkajší svet, v ktorom žiješ, je len odrazom toho vnútorného, ktorý v sebe nosíš. Fakt, že prijímaš to, čo je, ešte neznamená, že to nemôžeš zmeniť. Zmeň svet tak, že ho najprv prijmeš. A pamätaj, tam, kde sú tvoje slabosti, tam je i tvoja sila.“
Chlapec chcel Muža objať, no v tej chvíli ho už nebolo. Zmätený hľadel vedľa seba, na miesto, kde ešte nedávno sedel neznámy Muž.
Autor: Christopher Danis
Jazyková korektúra: Mgr. Andrea Jurčová