Viečka padajú a stále nižšie,
po prvom dúšku vzduchu chladného,
si rád, že ste si bližšie.
Jemná tráva, kvapky rosy.
V predstavách tam kráčaš bosý.
Počuješ to?
Šum potoku. S lúčnou trávou bok po boku.
Za to by ona všetko dala.
Od mala tam chodievala.
Nemé objatie hory-lúky darujú nám.
Tak intímne, že nevadí ti kráčať sám.
Neskrotný vánok a plané slnka lúče,
od jej srdca tajné kľúče.
Vraciam sa z prechádzky,
úsmev na perách mám.
Vďaka ti, príroda – predrahý chrám.
Alexandra Turoňová
