Dlhoročne som pôsobila ako pedagóg na VŠVU a medzi umelecky nadanými študentmi som nemala čas ísť pomaly či po starom. Ak sú pre vás vaši zverenci dôležití, núti vás to chcieť poskytovať to najlepšie čo sa poskytnúť dá. Mladý človek hľadá vzory, chce vedieť stále viac, chce sa orientovať v oblasti, chce rásť. Reštaurovanie umeleckých diel je krásna a zodpovedná práca, povedala by som, že je to poslanie, čo platí i o motivácii mladého človeka. Môžete pôsobiť ako umelec, ktorý zo svojich skúseností odovzdáva vedomosti i zručnosti mladším. Pomáhate im tvoriť, vyprofilovať sa. Je to síce náročné, pretože ste neustále a vo všetkých rovinách konfrontovaní mladým publikom, no vašim benefitom je, že od neho ihneď dostávate spätnú väzbu a to je pre mňa, ako pedagóga i umelca, silne motivujúce.
Autorka: akad. mal. Veronika Lučeničová Gabčová, PhD.
Pedagógovi na umeleckej škole vzniká možnosť kreatívne komunikovať s mladými ľuďmi a funguje to i opačne. Rastiete a vyvíjate sa v rovine myslenia i v rovine vlastnej výtvarnej tvorby. Pre mňa je komunikácia čistý zdroj energie. Ide o vymieňanie skúseností so zažitým, zažívaným a o vytváraní nových cieľov. No a toto sa odzrkadľuje aj v mojej voľnej tvorbe. Tým, že vizuálne komunikujem so širším publikom, vznikajú nové prieniky vo vzťahoch, priateľstvá a ďalšie paralelné svety. Myslím tým spájanie ľudí blízkych profesijne, odborne či naopak úplne odlišných. Tak je to i v mojej súčasnej pozícii manažérky pre odborné činnosti v SNG.
Komunikáciou sa vám vytvára aj priestor na pomoc napríklad v charitatívnych projektoch, pri ktorých stretávam podobne zmýšľajúcich ľudí. A čo je v tomto pre mňa najviac? Že ako mama troch, dnes už veľkých, detí môžem tento model praktizovať i doma. Snažím sa zvládať formu komunikácie, s akou dnešná mládež narába a žije. Takže dá sa to.
Hľadanie odpovedí a riešení vidím v blízkosti človeka k človeku a ich vzájomnej komunikácii…
Každý človek je totiž originál a všetko čo vytvára, čo robí, ako pôsobí smerom navonok, je jedinečné. U niekoho je možné si to všimnúť viac, u niekoho menej. Vytvorila som projekt Creative series, ktorý vznikol prirodzene na základe mojej skúsenosti aj z čias pedagogických aktivít na VŠ a z mojich každodenných skúseností, ktoré žijeme všetci . Máme pocit, akoby sa Zem krútila rýchlejšie, že deň má pre naše potreby málo hodín. Že je veľa toho, čo musíme, lebo musíme! Zariadiť vybaviť, zrealizovať, prekonať… Že je akoby stále málo či stále menej toho, čo by sme chceli, lebo chceme! Zažiť, skúsiť, precítiť, objaviť či dostať… Toto všetko spôsobuje stále väčšej a už aj stále mladšej skupine ľudí tlak a následne stres, ktorý môže vyústiť do stavu vnútorného vyčerpania. Keď zistíme, že telo by ešte vládalo, no myseľ i vnútorná energia už nemajú rezervu, treba zabrzdiť. Nájsť lavičku, odpočinúť si a uvoľniť sa. Creative series sú takou lavičkou, na ktorú ľudí priamo in situ ich pracovného prostredia pozývam. Tvorím s nimi jedinečné veci, hoci mnohí z nich o sebe v úvode tvrdia, že nikdy nevedeli ani nebudú vedieť čokoľvek výtvarného vytvoriť. Ide o dve hodiny kreatívnej aktivity, ktorá vzniká spontánne a jedinečne a zámerom je na ten čas úplné odtrhnutie sa od stresorov, ktoré si so sebou obvykle prinesú. Dôležitá je práve skúsenosť, že po dvoch hodinách pociťujú, že je možné obnovovať si zdroje svojej vnútornej energie.
I tieto príležitosti mi umožňujú napĺňať zmysel mojej práce a stávajú sa pre mňa istým spôsobom vysunutým ateliérom aj s publikom. Práca má tak pre mňa väčší zmysel a širšie pole kreatívnych vzruchov. V ateliéri som najmä vtedy, keď už mám premyslený koncept a potrebujem k nemu zázemie na realizovanie návrhov či tvorbu samotného diela. Najviac však tvorím, keď sa pohybujem medzi ľuďmi, keď cestujem, keď komunikujem s okolím. Vznikajú záznamy uchované v mysli, štylizované, ktoré prenesiem do skíc alebo priamo do materiálov. Niekedy tvorím i naživo spolu s kamarátkou herečkou, moderátorkou a poetkou Bibianou Ondrejkovou v našom projekte Len tak zľahka. Inokedy je to náhodne v situáciách, kedy mám potrebu vyjadriť to inak ako slovami. Takže skôr to na mňa neplatí a teda pri tvorbe sa cítim komfortne aj mimo ateliér.
Vždy sa pýtam samej seba, aké sú naše limity v rovinách mínusu a plusu…
Mínus vidím v súčasnosti určite v tom, že sa snažíme stíhať veľa a často viac, ako je pre nás potrebné. Že nevieme vyhodnotiť, čo je pre nás prioritné a zásadné. Najmä vo vzťahu človeka samého voči sebe. Zabúdame relaxovať, a ak už relaxujeme, tak chceme byť súčasne aj v centre diania, napríklad cez sociálne siete, a to je chyba. Sme málo hrdí na svoju podstatu a históriu, pôvod a kultúru. V spoločnosti sa stáva povrchnosť štandardnou a normálny prístup k veciam nadštandardným. A vzory či modely dobre fungujúcich vzťahov sú skôr vzácnosťou než bežným javom…
V plusovej rovine mi paradoxne ohľadom predchádzajúcich slove rezonuje internet a spomenuté sociálne siete. Vďaka nim máme väčšie a flexibilnejšie možnosti a formy medziľudskej komunikácie. Vzniká tak vzájomné prepájanie nových koncepcií a projektov. Je to bohatý a silný potenciál tvorivých vzruchov, treba však vedieť, koľko a v akej forme si z nich vziať, aby sme stíhali žiť tvorivý, zmysluplný a našimi snami naplnený život, v ktorom je miesto pre pohodu, súkromie a relax. Plusom je, že stále máme krásnu krajinu a miesta, kde sa dá hľadať inšpirácia. Žijú v nej skvelí ľudia, ktorí nás dokážu naštartovať, motivovať a zapáliť. Plusom je moja rodina: rodičia, manžel a naše deti a veľa, veľa ľudí, ktorých mám okolo seba, priatelia i tí, čo ich nepoznám, no sympatizujú s mojou tvorbou.
V tomto a ešte v mnohom ďalšom je môj zdroj energie a inšpirácie…
Autorka: akad. mal. Veronika Lučeničová Gabčová, PhD.
Jazyková korektúra: Mgr. Andrea Jurčová