Svedomie, slobodná vôľa a rozhodovanie | 2. časť

Abstrakt:

Príspevok sa bude zaoberať analýzou slobodnej vôle ako predpokladu k slobode rozhodovania. Vysvetlíme si pojem sloboda, slobodná vôľa a rozhodovanie z viacerých hľadísk.

Kľúčové slová: 

etológia, obmedzenie, obranné mechanizmy, rozhodovanie, sloboda, vôľa

Úvod:

V predchádzajúcej časti sme sa pozreli na svedomie a jeho úlohu v našom bytí z hľadiska slobodnej vôle. Zistili sme, že ho môžeme vnímať ako jej predpoklad. Tu by sme sa však mali zastaviť a ozrejmiť si pojmy sloboda a slobodná vôľa. Oba pojmy spolu úzko súvisia, avšak neznamenajú to isté. V tejto časti sa nebudeme zaoberať rozhodovaním, pretože to bude predmetom úvah v treťom pokračovaní nášho príspevku.

Sloboda ako predpoklad k slobodnej vôli

Ak by sme chceli jednoducho charakterizovať slovo sloboda, mohli by sme povedať, že je to možnosť konať podľa vlastnej vôle (Blecha a kol., 1995). Slobodu môžeme rozdeliť z rozličných hľadísk.  Najčastejšie delenie je na slobodu absolútnu, ktorá v pravom slova zmysle neexistuje, a na ohraničenú, teda takú, ktorá má vymedzený istý priestor voľného konania. Okrem dvoch spomenutých môžeme vymedziť aj slobodu vnútornú a vonkajšiu.

Predpokladom slobody je na jednej strane vnútorná sloboda, a teda konanie podľa vlastných chcení, ale aj sloboda vonkajšia, a teda priestor bez obmedzení. V teoretickej rovine môžeme polemizovať o takomto chápaní slobody, avšak v reálnom živote sa so slobodou bez vnútorných alebo vonkajších obmedzení nestretávame. Dôvodov k tomu je viac. Jedným z nich je osobnosť jedinca, jeho vnútorné zásady a schopnosť regulovať vlastné chcenia. Na druhej strane ide o vonkajšie obmedzenia, ktorými môžu byť právne zákony, alebo v miernejšej forme môže ísť o zaužívané morálne, náboženské alebo spoločenské pravidlá, ale tiež aj o etiku ako esenciu praktickej životnej filozofie pretavenú napríklad do výchovy.

Z hľadiska etológie (veda o správaní zvierat, ale tiež aj jedna z filozofických teórií) je dôležité vnímať moment obmedzenia a sebaregulácie ako evolučný faktor. U zvierat funguje ich sloboda do takej miery, že svoj druh zabíjajú len vo výnimočných prípadoch, pričom ide skôr o nehodu, napríklad v boji o teritórium či možnosť párenia sa, ale nie o cieľ.

U človeka ide v tomto prípade o zaujímavý proces. Z pohľadu slobody ako realizácie vlastných chcení nám nič nebráni zabíjať vlastný druh, čoho sme boli a, žiaľ, stále sme svedkami. Na druhej strane sme vyvinuli obranné mechanizmy, a to nielen v zmysle zákona, ale najmä v istej spoločnej dohode o spolupráci, ktorá sa pretavila do morálnych pravidiel alebo praktických etických zásad.

Prečo hovoríme o evolučnom vývine? Z hľadiska prežitia sme v podstate ani inú možnosť nemali. Vzhľadom na to, že nedisponujeme prirodzenými zbraňami, akými sú pazúry, ostré zuby, sila či rýchlosť, oproti iným druhom zvierat nemáme vrodené prirodzené regulátory vlastnej sily, ktoré by nám zabraňovali v zabíjaní vlastného druhu. Zvieratá týmto mechanizmom nezabitia vlastného druhu disponujú. My však máme rozum, na základe ktorého dokážeme vyvinúť zbrane, ktoré používame nielen na obranu. Preto sme museli vyvinúť a začať disponovať  „…kompenzačným mechanizmom, ktorý prispôsobuje výbavu našich inštinktov požiadavkám kultúrneho života a tvorí s nimi funkčný celok“ (Lorenz, 2003, s. 211). Tým kompenzačným mechanizmom bola v začiatkoch morálka, ktorá sa neskôr pretavila do všeobecných zákonov. Toto výrazne obmedzuje slobodu ako voľnosť chcení, ako sme poukázali na začiatku, v jej absolútnom zmysle.

Problém slobody je veľmi rozsiahly a nie je v možnostiach tohto príspevku ho vyčerpať. Priblížili sme si pojem slobody z etologického hľadiska, keď nám do nej vstupuje vonkajší regulátor – morálka.

V predchádzajúcej časti sme sa zmienili o tom, že máme aj vnútorný regulátor, ktorým je zodpovednosť. Tento vnútorný regulátor je súčasťou našej slobody, pretože nám stanovuje hranice našej vlastnej vnútornej slobody, ktorá sa prejaví reguláciou konania a vedie nás k presadeniu vôle niečo uskutočniť.

Aby naša vôľa mohla byť slobodná, je potrebné si zadefinovať, čo vlastne vôľa je. Podľa Filosofického slovníka je vôľa „chcenie, zámer, ale tiež aj zmýšľanie, to čo vedie vedomé, na zvolený cieľ zamerané úsilie a konanie človeka, využívajúc pri tom adekvátnych prostriedkov“ (Blecha a kol., 1995, s. 445). Avšak z hľadiska etiky, ako sa môžeme dozvedieť ďalej, sa vôľa chápe nie ako „ľubovoľnosť, ale ako mravne autonómna autoregulácia“ (Blecha a kol., 1995, s. 445).

Záver:

Ak spojíme slobodu a vôľu z hľadiska autonómnej regulácie, musíme prísť k záveru, že sloboda ako chcenie, ktoré môžeme regulovať, sa pretaví do vôle, kde sa na základe morálky a etiky stáva vnútorným regulátorom chcení. Slobodná vôľa je teda už regulovaná absolútna sloboda na základe vnútorných a vonkajších faktorov. Sila jednotlivých faktorov, ktorá vplýva na konanie jedinca, je individuálna a závislá od konkrétnej osoby. Dôvod je veľmi jednoduchý: všeobecné pravidlá stanovené morálkou, všeľudské zásady (úcta k životu, spolupatričnosť, jednota, láska, atď.) sú stanovené ako vonkajšie ohraničenia slobody konania, pričom vôľa funguje na tom, do akej miery sú tieto vonkajšie ohraničenia zvnútornené konkrétnym jedincom, ale zároveň aj na tom, ako osoba vníma vonkajší svet a svoju úlohu v ňom. Týmto všetkým sme regulovaní pri slobodnej vôli. Jej sloboda spočíva v tom, že si tieto obmedzujúce faktory dokážeme uvedomiť, vnímať ich a po zhodnotení týchto faktorov a ich vplyvu na naše konanie rozhodovať sa konať, či nekonať.

Použitá literatúra:

1. Blecha, I. a kol. 1995: Filosofický slovník. Olomouc: FIN. 479 s. ISBN 80-7182-014-8.
2. Lorenz, K. 2003: Takzvané zlo. 2. vyd. Praha: Academia. 234 s. ISBN 80-200-1098-X.  

autorka: PhDr. Jana Bartal, PhD.

jazyková korektúra: Bc. Adriána Kertisová