Abstrakt:
Cieľom príspevku je poukázať na problém svedomia v súčasnom globálnom svete a zároveň prepojiť svedomie a slobodnú vôľu. V príspevku budeme definovať pojem slobodnej vôle, svedomia a rozhodovania z viacerých rovín.
Kľúčové slová:
svedomie, vôľa, slobodná vôľa, zodpovednosť
Úvod:
Často sa stretávame s vetami typu „Moje svedomie mi hovorí, že… Ale nemôžem si pomôcť. Nedokážem veci robiť inak,“ alebo: „Mám slobodnú vôľu, môžem si robiť, čo chcem.“ Oba pojmy – svedomie a slobodná vôľa – majú svoje vysvetlenia, konotácie a je dobré, ak ich chápeme ako jeden celok, pretože sa dopĺňajú a vytvárajú celistvú osobnosť.
Ako môžeme chápať pojem svedomie
Už Sokrates hovoril, že svedomie je vnútorný hlas – daimon. Platón jeho silu demonštroval v Obrane Sokratovej, kde hovorí, že: „Veštecký hlas daimona, u mňa obvyklý, v minulosti sa u mňa veľmi často ozýval a varoval ma aj pri celkom nepatrných veciach, ak som chcel urobiť niečo nesprávne. Teraz však, ako aj sami vidíte, prihodilo sa mi čosi, o čom by si niekto mohol myslieť, a aj si myslí, že je to najväčšie zlo; mňa však toto božské znamenie nevarovalo, ani keď som ráno vychádzal z domu, ani keď som vstupoval sem do súdnej siene, ani nikde v reči, keď som chcel niečo povedať. A predsa pri iných rečiach ma často zadržalo uprostred výkladu. Teraz ma však nevarovalo nikde počas celého tohto rokovania, ani pri nijakom čine, ani pri nijakom slove. Čo mám teda pokladať za príčinu toho? Poviem vám to; zdá sa mi totiž, že to, čo sa mi stalo, je dobré, a my, čo sa domnievame, že smrť je zlo, nevidíme správne. Mám pre to závažný dôkaz: nie je totiž možné, že by ma moje obvyklé znamenie nebolo varovalo, keby som bol mal urobiť niečo zlé.“ (Platón, s. 270)
Sokrates vnímal vnútorný hlad daimon ako božské znamenie, ktoré ho obvykle varuje pred niečím, čo nie je v súlade s jeho vnútornou morálkou. Toto nazývame svedomím a zaiste sa s ním v tejto forme stretol každý z nás.
Je to niečo, čo vyviera z nášho vnútra a malo by riadiť naše konanie. Toto by bol, prirodzene, ideálny stav, ktorý je práve vo svete, v ktorom žijeme, veľmi ťažké dosiahnuť. Ako sme spomenuli, je to ťažké, ale nie nemožné. Poďme sa teda pozrieť ďalej, ako by sme ešte mohli vnímať svedomie.
Svedomie pred činom a svedomie po čine
Svedomie rozdeľujeme na svedomie pred činom a po čine. (Korený, 2013) Svedomie, ktoré nám hovorí, či to, čo sa chystáme vykonať, je v súlade s našimi vnútornými zásadami, ale aj vonkajšími morálnymi zásadami danej spoločnosti, ktorej sme súčasťou a ktorú vnímame ako vlastnú, je svedomie pred činom. Z tohto hľadiska je dôležité chápať aj ten moment, že každý človek sa morálne vyvíja a prechádza si viacerými štádiami (Bartal, 2021), pričom sa môže stať, že sa jedinec neposunie k ďalšiemu štádiu, ale istým spôsobom sa zacyklí v jednom štádiu. Tu narážame na problém konformných zón, ktorých analýza nie je hlavným cieľom tohto príspevku.
Ako sme uviedli vyššie, naše svedomie sa snaží byť nielen v súlade s našimi vnútornými morálnymi zásadami, ale aj morálnymi zásadami všeobecne uznávanými spoločnosťou, ktorej sme súčasťou. Niekedy sa môžu tieto dve časti dostať do vzájomného rozporu. To, ktorá zložka bude tou rozhodujúcou, je okrem iného závislé aj od už spomínaného štádia morálneho vývoja, v ktorom sa daný jedinec nachádza.
Takže ak pristupujeme k rozhodnutiu niečo konať, aktivujeme svedomie pred činom a posudzujeme jeho správnosť, morálnosť, etickosť. Ak čin vykonáme, aktivujeme svedomie po čine, ktoré hodnotí, či sme konali správne, či sú náš motív a zároveň následok nášho konania v súlade alebo v rozpore s našim svedomím.
Svedomie je súčasťou každého z nás, niekedy ho však môžeme napríklad z dôvodu snahy byť v súlade so spoločenskými pravidlami potlačiť do úzadia a konať v zmysle morálnych hodnôt, zásad, pravidiel danej spoločnosti, v ktorej sa nachádzame a ktorej pravidlá rešpektujeme. Problém nastáva v tom momente, keď nás náš vnútorný hlas upozorňuje na nesúlad s vonkajšími a vnútornými pravidlami, so zásadami, s etikou. Ideálnym stavom je, prirodzene, vonkajší a vnútorný súlad. Oveľa častejší je však istý diskomfort, a teda nesúlad s tým, čo si myslím a cítim, že by som konať mal, ale nekonám tak, pretože spoločnosť to po mne nevyžaduje, prípadne sa môj život zjednoduší a stane sa pohodlnejším.
Tento rozpor je možné vnímať v súčasnosti, v konzumnej spoločnosti, zameranej na vlastný pôžitok. Pohodlie nám vytvára podmienky na to, aby sme hlas svedomia dokázali jednoduchšie zatlačiť do úzadia. Z krátkodobého hľadiska je to rýchla a jednoduchšia stratégia. Z hľadiska dlhodobého nám môže priniesť množstvo vnútorných problémov, ktoré sa vynoria časom.
Slobodná vôľa a zodpovednosť
S týmto úzko súvisí slobodná vôľa. Svedomie je akýmsi predpokladom slobodnej vôle, pretože ak konáme v súlade s vlastným svedomím, založeným na vlastných zásadách vychádzajúcich z všeľudských hodnôt, v teoretickej rovine by sme mali slobodne konať. Prečo? Pretože sme pred činom vychádzali z pozície svedomia, ktoré nás upozornilo na následky činu, ktorý chceme vykonať. Následky môžu byť pozitívne, ale aj negatívne, prípadne pre nás príjemné či nepríjemné. Ak sa po zvážení všetkých pre a proti rozhodneme pokračovať v konaní a čin dokonáme, prichádza následok, ale aj svedomie po čine, ktoré hodnotí, či sme konali správne.
V tomto momente vstupuje do hry zodpovednosť, ktorá je súčasťou našej slobody a slobodného konania a v rámci zodpovednosti potom dochádza k realizácii následkov, ktoré sme my dopredu predpokladali a rozhodli sme sa prijať ich. O takomto konaní môžeme povedať, že má atribút slobodného konania. Ak si to pretavíme z teoretickej roviny do praktickej roviny, vyvstáva otázka: Pre aký typ konania sa rozhodneme? Pre konformné so spoločenskými zásadami, ktoré nám nemusia vždy vyhovovať z hľadiska našich vnútorných zásad? Alebo pôjdeme proti prúdu spoločenských zásad, vedomí si vlastných zásad založených na všeľudských hodnotách ako primárnej inštancie rozhodujúcej pre naše individuálne konanie? Oba typy konania sú v živote bežné, ľudská diverzita je prehliadkou ľudských konaní. Hlas svedomia je jeden, v každom individuálnom bytí je kvapkou pravdy.
Záver:
Z hľadiska krátkej analýzy svedomia môžeme povedať, že je dôležitým faktorom v ľudskom konaní. Jeho ignorovanie nám môže spôsobovať problémy rôzneho druhu, od zdravotných na fyzickej báze až po psychické, napríklad vo forme výčitiek svedomia. Ideálnym riešením je byť v súlade s vlastnými zásadami založenými na všeľudských zásadách. Do akej miery je možné takto konať, je ťažko posúdiť, napriek tomu by sme sa mali usilovať minimalizovať konanie založené na nesúlade svedomia a činu, pretože následky takýchto konaní sú dlhodobé a je pomerne ťažké sa z nich vymaniť.
Slobodné konanie môžeme chápať ako súlad svedomia, činu a zodpovednosti za následky činu. Týmto súladom vyjadrujeme vedomie toho, že niektoré naše konanie nemusí byť spoločnosťou prijaté ako pozitívne, vyhovujúce, či konformné, napriek tomu sme ochotní konať a niesť následky za naše konanie.
Problém slobodnej vôle a rozhodovania je stále predmetom diskusií a je možné, že pokiaľ bude existovať ľudstvo ako také, stále bude táto diskusia otvorená. Tak ako sa vyvíjame na úrovni jednotlivca, vyvíjame sa aj ako spoločnosť a civilizácia, a tým otvárame ďalšie a ďalšie dimenzie týchto pojmov, nielen na báze teoretických diskusií, ale aj v reálnom živote. Slobodná vôľa nám dáva možnosť rozhodovania o ceste, po ktorej chceme kráčať.
Použitá literatúra:
- Bartal Jana. 2021. Úvod do problematiky etického rozhodovania. Nitra : UKF, ISBN 978-80-558-1666-1. 133 s.
- Korený, P. 2013. Morálna voľba. Broskovice : ALBERT, ISBN 978-80-7326-238-9. 237 s.
- Platón. 1970. Obrana Sokratova. In: Antológia z diel filozofov. I. zv. Predsokratici a Platón. Bratislava : Epocha, ISBN neuvedené. 546 s.
autorka: PhDr. Jana Bartal, PhD.
jazyková korektúra: Mgr. Lenka Jalilah, PhD.