Rozhodovanie je jednou zo základných činností v živote človeka. Rozhodnutia o maličkostiach robíme denne. Keď som napríklad hladný, rozhodujem sa, čo budem jesť, kedy to zjem, kde a s kým. Rozhodujem sa, kedy pôjdem spať. Keď potrebujem ísť na toaletu, tak tam jednoducho idem – to je tiež rozhodnutie, ktoré musím urobiť. Tieto situácie sú pre nás také bežné, že si vôbec neuvedomujeme, že sa pri nich rozhodujeme.
Aj pri zautomatizovaných činnostiach mám právo výberu: áno alebo nie. Nič medzi tým. Buď sa rozhodnem, že to urobím, alebo to neurobím. Platí to aj pre banálne veci, ako je chôdza. Takéto rozhodnutia nepovažujeme za dôležité.
Keď sa nachádzame na životnej „križovatke“ a musíme sa rozhodnúť, ktorým smerom sa vydáme, je to rozhodnutie vedomé. Ak je nám navyše jasné, že ovplyvní náš ďalší život, zastavíme sa a začneme premýšľať: „Urobím to? Neurobím to? Aké to bude mať následky? Je to rozhodnutie správne alebo nie?“ Keď stojíme pred voľbou, ktorá prinesie zásadné zmeny, väčšinou sme neistí, rozhodnutie odkladáme alebo ho vôbec neurobíme.
Sila rozhodnutia je taká veľká, že dokáže ovplyvniť nielen konanie a život nás samotných, ale aj iných ľudí. Či už sú cudzí, alebo nám srdcu blízki, napríklad partner, členovia rodiny, deti, kamaráti. Teraz by som rád upozornil na jednu dôležitú vec: len čo sa rozhodneme a rozhodnutie vykonáme, tak ho nebojkotujme, nenadávajme si, že sme sa tak rozhodli, neriešme, že to bolo „zlé“. Naštartovali sme proces zmeny a už ho nezvrátime. Stojme si za svojím rozhodnutím. Lebo možnosť zmeniť ho sme už mali. Uvediem veľmi jednoduchý príklad z každodenného života:
Som doma a rozhodol som sa, že si chcem v pohodlí oddýchnuť, s vyloženými nohami sledovať televíziu a mať pokoj. Zvoní mi telefón. Volá mama. Pýta sa, či by som po ňu mohol prísť a zaviezť ju do mesta, lebo si potrebuje nakúpiť. Hovorím jej, že s tým nemám problém, že o polhodinu som u nej. Zložím. Vykonal som rozhodnutie. Mal som dve možnosti: mohol som jej povedať, že prídem alebo že neprídem.
No potom môže nastať scenár, ktorí mnohí z vás určite dôverne poznáte: keďže som bol nastavený na oddychový režim, nechce sa mi nikam chodiť a začnem nadávať: „Moja mama len vymýšľa! Je to na figu! Musím sa obliecť a ísť po ňu, behať s ňou po obchodoch!“ Som nervózny, hromžím a znepríjemňujem si činnosť, ktorú vykonávam na základe vlastného rozhodnutia.
Tí, ktorí sa takto správajú, si neuvedomujú, že tým nič nezmenia, a svoje rozhodnutie už vôbec nie! Vykonajú to, do čoho sa už pustili, pretože sa tak rozhodli. Takýmto bojkotovaním vlastných rozhodnutí si podvedome znižujeme sebadôveru a sebavedomie. Nehovoriac o tom, ako si v tej chvíli znepríjemňujeme život. No horšie je to, že postupne začneme strácať ráznosť v rozhodovaní.
Môžeme sa vyhovárať, koľko chceme, že sme to urobili kvôli niekomu inému. Je to skrátka NAŠE vlastné rozhodnutie! Mali sme možnosť rozhodnúť sa inak. Preto si položme otázku: ak už sme sa pre niečo rozhodli, prečo by sme si to mali znechucovať?
Príklad o rozhodnutí pomôcť mame som uviedol zámerne, lebo s tým mám osobnú skúsenosť. Po celý čas, ktorý som vtedy s mamou strávil, som bol rozladený a nervózny, dokonca sme sa pohádali. Keď sa podobná situácia zopakovala, povedal som si: rozhodol som sa, že jej idem pomôcť, tak idem. Stotožnil som sa s vlastným rozhodnutím a nastavil som sa na novú situáciu. K mame som prišiel pokojný a vyšiel som jej v ústrety v tom, čo odo mňa potrebovala. Porozprávali sme sa a potom sme sa obaja s úsmevom rozlúčili. Bolo to jednoduchšie, záživnejšie, príjemnejšie.
Keď nám o siedmej ráno zazvoní budík, vypneme ho a rozhodujeme sa: Vyjdem z postele a pôjdem do práce? Alebo zostanem doma? Málokto z nás si uvedomuje, že sa v tej chvíli rozhoduje. Cestou do práce mnohokrát nadávame na všetko možné a sme nervózni. Často sa potom stáva, že tam riešime samé problémy, otravuje nás zlý kolektív, nechcú nás povýšiť, nedarí sa nám… Prečo? Lebo si už z domu nesieme veľmi negatívne pocity, ktoré prenášame do činnosti, ktorú sme si vlastným rozhodnutím zvolili. Domov prídeme opäť nervózni, lebo sme mali mizerný deň a kolotoč hádok a nezdarov môže pokračovať.
Priznám sa, že po osvojení istého princípu sa mi život výrazne zjednodušil. Pritom je to také jednoduché! O čo ide? Aj pri banalitách si uvedomujem, že sa rozhodujem.
Buďme v našich rozhodnutiach úprimní sami k sebe, ale aj k druhým. Ak sa rozhodneme niekoho milovať, v prvom rade musíme milovať samých seba. Ak chceme, aby nám niekto veril, musíme veriť predovšetkým sami sebe. Ak chceme dobre žiť, musíme sa dobre rozhodovať.
Každé rozhodnutie, aj to nesprávne, nás niekam posunie. Denne sa rozhodujeme, ako budeme žiť. Sami rozhodujeme o tom, akú emóciu budeme mať v konkrétnej chvíli. Predtým, než sa s niekým pohádame, nastáva v jednej sekunde ten moment, v ktorom sa rozhodujeme, či budeme nahnevaní, alebo nie. Hoci emócie vnímame ako samovoľné, spontánne, nie je to tak. Aj o stave našej mysle rozhodujeme sami.
Mali by sme si uvedomiť, akú máme v sebe veľkú silu a obrovské možnosti na zmenu nášho života, životov druhých i života na tejto planéte. My ľudia máme najväčšiu moc: slobodnú vôľu. Každý z nás má právo sa rozhodnúť. A toto právo je najsilnejšia zbraň, ktorú máme.
Skús sa teraz, milý čitateľ, zastaviť. Skúmaj, ako sa cítiš. A odpovedz si na otázku, či sa chceš práve takto cítiť. V určitej chvíli si sa totiž pre ten pocit rozhodol. Nechceš sa tak cítiť? Rozhodni sa inak. Zmeň to. Máš tú schopnosť i moc. Ak si toto uvedomíš, budeš môcť smerovať svoj život tam, kam chceš ty.
Ak sa rozhodneš, že chceš mať šťastný život, že chceš žiť, nielen prežívať, a že chceš prekročiť svoj tieň, tak si za svojím rozhodnutím pevne stoj a podľa neho mysli a konaj.
Rozhoduj sa správne. Ver svojim rozhodnutiam. Ver tomu, že sila rozhodnutia je najdôležitejšia vec v tvojom živote.
Autor: Bc. Ivan Kozai
Jazyková korektúra: Mgr. Andrea Jurčová