Všetci sa snažíme svoje deti vychovávať najlepšie, ako vieme. Každý rodič túži po tom, aby z jeho dieťaťa vyrástol dobrý človek, ktorý je samostatný, silný a plne schopný žiť riadny život. Niekedy však trošku pozabudneme na to, že hlavne my rodičia sme tí, od koho záleží miera životnej sily našich detí. Miera sebavedomia, cieľavedomosti, schopnosť riešiť záťažové situácie a podobne. Vychovávať dieťa je najťažšia práca na svete a sú dni, keď sme vyčerpaní a frustrovaní. V tomto článku by som sa chcela venovať citlivej téme, a tou je prenášanie rodičovskej frustrácie na dieťa.
Každý z nás to už určite aspoň raz zažil. Príde za nami dieťa a povie nám nejaký skvelý nápad. My však nemáme náladu, práve prežívame ťažké obdobie, a preto mu namiesto podpory povieme napríklad: „A čo s tým chceš urobiť? S tým ti nikto nepomôže, venuj sa radšej tomu, čo máš, a choď si spraviť úlohy.“ V tej chvíli to možno nemyslíme zle, ale sú deti, ktorým sme práve zabili sen.
Vyššie som spomínala, že všetci sa snažíme vychovávať deti najlepšie, ako vieme. Predstavte si, že by vám niekto hovoril, že výchovu nezvládnete, z dieťaťa vám vyrastie vyvrheľ a podobné veci. Isto by vás to mrzelo. Znižovalo by to vaše sebavedomie, sebahodnotenie, negovalo by vás to. Niekedy si povieme, že nechceme dieťaťu stavať vzdušné zámky a chceme, aby žilo v realite. Realita však neznamená automaticky negatívum. Možno sa nám nepodarilo počas života splniť si vlastný sen, no to neznamená, že to čaká aj naše dieťa. Aj my sme raz boli dieťaťom a mali sme sen. Nie vždy idú veci ako chceme, no keď to nevyšlo nám, môže to vyjsť nášmu dieťaťu. Niekedy zabúdame, že naše dieťa potrebuje byť vypočuté. Príde plné entuziazmu a skvelých nápadov, či už je to dieťa mladšie alebo staršie. Ono nemôže za naše problémy či frustrácie a nie je správne, hoci nevedomky, ventilovať to práve na ňom. V prípade, ak jeho sen nie je ľahko realizovateľný, netreba samozrejme hneď prvoplánovo povedať: „Je to skvelé, choď do toho!“ Lepšie je povedať napríklad: „Myšlienka je veľmi dobrá, no ak by som ti mohol/mohla poradiť…“ a dieťa nasmerovať, nie ho ihneď zrušiť tým, že to nejde.
Stretla som sa aj s prípadmi, keď sa rodič opýtal, že ak sa niečo nepodarilo jemu, prečo by to malo vyjsť synovi či dcére. A prečo nie? Takýto prístup hneď na začiatku degraduje osobnosť dieťaťa. Správne je viesť ho k sebadôvere, samostatnosti, pozitívnemu sebahodnoteniu, aby dokázalo realizovať svoje sny a bojovalo za ne, nie aby sa vzdalo hneď na začiatku, lebo „rodič povedal“. My rodičia tu nebudeme večne, nebudeme sa o dieťa starať celý život. Možno ono sa raz bude starať o nás.
Vzťah medzi dieťaťom a rodičom samozrejme nie je vždy o maximálnej symbióze. Sú horšie dni a sú tie lepšie. Snažíme sa mu prejavovať lásku a náklonnosť, aj keď to tak nie vždy vyzerá. Takisto je úplne v poriadku, keď majú rodičia a deti rozdielne názory. To by však nemalo viesť k negovaniu, ale k vzájomnej tolerancii a podpore. Aj obyčajné „Nevymýšľaj!“, „Na čo ti to bude?“, „Zobuď sa do reality!“ sú prejavmi, ktoré sa dotknú srdiečka, tak isto ako „Skvelý nápad, vidíš, aký si šikovný!“
Nie nadarmo sa vraví: „Kde je vôľa, tam je cesta,“ a my by sme naše deti mali hrdo sprevádzať na ceste za ich snami a nie zastaviť ich hneď na začiatku len preto, že nám kedysi niečo nevyšlo.
Autorka článku a fotografie: Mgr. Veronika Poláková, PhD.
Jazyková korektúra: Mgr. Andrea Jurčová