„To nie je pravda!“ „Neklam!“ „Povedz mi pravdu!“ „Pravdou je, že…“ „Klamala som, prepáč.“
Ešte donedávna sme boli zvyknutí, že pravdou bolo to, čo sa dalo dokázať svedectvom ďalšej osoby alebo predložením relevantných dôkazov. Ak niekto prišiel s faktami potvrdzujúcimi opak, boli brané do úvahy a otvoril sa priestor na diskusiu. Tak to fungovalo v bežnom živote, v rodinách, v sociokultúrnych kolektívoch, komunitách. Samozrejme, nebolo to vždy úplne jednoduché a jednoznačné, ale o ľuďoch, ktorí mali iný postoj alebo názor na vec, sa nezvyklo hovoriť, že sú dezinformátori.
Je dezinformátor menej hodnotný človek len preto, lebo má iný názor?
Keďže sme dovolili, aby sa slovo „dezinformácia“ implementovalo do nášho slovníka a stal sa z neho nadužívaný pojem, ocitli sme sa v slepej uličke, v ktorej bolestivo narážame na múr nepochopenia, odmietania, nenávisti, dehonestácie, dokonca až ostrakizácie.
Tolerujeme, že takzvaní dezinformátori sú automaticky považovaní za tých najzákernejších klamárov. Podľa môjho názoru sa pohybujeme na veľmi tenkom ľade, rozhodne nie medzi mantinelmi vymedzujúcimi pravdu a klamstvo. Ako to myslím? Vysvetlím.
Dezinformácia je dnes všetko to, čo neladí s oficiálnym naratívom. Ak nemáme ničím zastreté vnímanie reality, vidíme to jasne.
Keď si niekto dovolí vyjadriť svoj názor, ktorý je opačný, respektíve iný než ten, ktorý nám je do hláv masívne tlačený politikmi, s výdatnou podporou väčšiny mainstreamových médií, je automaticky označený za dezinformátora, rozumej: toho, kto zámerne šíri klamstvo s úmyslom zavádzať, ublížiť a napáchať čo najviac škôd. Netvrdím, že takí medzi nami nie sú, no vidím, že do vreca dezinformátorov sú hádzaní aj vzdelaní ľudia a popredné kapacity. Sú umlčovaní, ponižovaní, je dehonestované ich meno a sociálny status.
Odlišná interpretácia reality nie je automaticky klamstvom
Myslím si, že treba rozlišovať medzi tým, či niekto klame, alebo len odlišne interpretuje to, čo vidíme všetci. A tu je, podľa mňa, koreň súčasných problémov nielen na úrovni politikov a médií, ale aj v medziľudských a rodinných vzťahoch. Nie sme ochotní prijať to, že niekto môže veci ovplyvňujúce náš každodenný život vnímať inak ako my a podľa toho ich aj interpretovať.
Interpretácia je výklad, verbalizácia nielen mojich pocitov a toho, čo mi hovorí svedomie, ale aj analýza a následná syntéza faktov, ktoré mám k dispozícii a s ktorými nakladám podľa svojich aktuálnych vedomostí, schopností a životných skúseností.
Z toho vyplýva, že každý z nás má právo a mal by mať aj slobodu na vlastnú interpretáciu toho, čo sa deje teraz a tu. Samozrejme za predpokladu, že svojím postojom neohrozuje seba a svoje okolie. Akákoľvek nasilu pretláčaná „pravda“ je vždy kontraproduktívna. Niekedy je to až šialené.
Predstavte si, že by som neustále chodila k susede do kuchyne a tvrdo ju presviedčala o tom, že nedeľný obed varí zle a že ho musí pripravovať podľa môjho overeného a stopercentne osvedčeného receptu. To, že recept vyhovuje mne a mojim blízkym, ešte neznamená, že ho budem vnucovať susede a jej rodine. Moje prísady a postupy sú mojou interpretáciou obeda, suseda má zasa svoju vlastnú, odlišnú interpretáciu. Aplikovateľné sú obe, nemožno jednu z nich označiť za jedinú pravdivú a druhú za dezinformačnú, klamlivú. Pokiaľ sa v jednom z obedov nenachádza jed. Vtedy treba rázne zakročiť.
Múdry človek vytrháva burinu s koreňmi
V nadpise článku si kladiem rečnícku otázku, ktorej podstatou je dilema, ako sa máme vyznať v tom, čo je pravda a čo dezinformácia.
Vo svetle doteraz spomenutého je jasné, že nemožno na všetky súčasné „dezinformácie“ nazerať ako na protiklady pravdy. A pri čítaní nadpisu článku „Ako sa v tom má dnes človek vyznať?“ mi hlavou víria ďalšie otázky: Chceme sa v tom vôbec vyznať? Ideme hlbšie, až na koreň veci? Viete, ako sa nazýva „koreň“ v latinčine? Radix. Radikáli sú potom tí, ktorí riešia problémy priamo pri koreňoch. Netrhajú len nadzemnú časť buriny, čím by nastolili len kozmetické, nebolestivé a dočasné zmeny. Oni ju vytrhávajú aj s koreňmi.
Možno preto sme spohodlneli a vyhýbame sa stavu, v ktorom by sme sa ocitli pri koreni veci. Lebo to môže bolieť a bojíme sa, že budeme označení za radikálov. Že je obsah tohto slova naplnený negatívnou konotáciou? Kto je vinný z toho, že mnohé pojmy sú úmyselne vyprázdňované a napĺňané pokrivenými významami? Čo s tým všetkým? Na to by si mal odpovedať každý sám za seba. Hlavne v sebe. Ak neviete, ako na to, čítajte ďalej.
Obhajoba pravdy?
Pravda nepotrebuje obhajobu. Pravda jednoducho je.
Ak ju teraz nevidíme alebo nepočujeme, lebo sa ju snažia prekričať tí, ktorí nám vnucujú vlastný, pokrivený naratív, neznamená to, že pravda neexistuje. Raz príde čas, keď všetci krikľúni zmĺknu a pravda sa všetkým zjaví tak jasno a nespochybniteľne, ako sa ráno objavuje slnko na oblohe. Vtedy pochopíme, že pravde stačí jej číra existencia, nepotrebuje, aby sme jej verili. To, čomu treba veriť, je klamstvo. Ono sa musí vnucovať do našej pozornosti, krvopotne sa obhajovať a brániť. Pravda je hrdá a pokorná zároveň. Nepotrebuje sa biť do pŕs a kričať na plné ústa. V tom je jej krása a čistá elegancia. A vďaka tomuto faktu môžeme mať pokoj v duši.
V tichu sám so sebou a v sebe
Ako sa teda máme vyznať v marazme súčasnosti? Ako sa dostať z chaosu, ktorý nás obklopuje?
Mne osobne veľmi dobre funguje toto: stiahnuť sa a vojsť do seba. Byť čo najviac sám so sebou. Byť čo najviac v tichu. Byť v prírode tak často a tak dlho, ako sa len dá.
Len v našom vnútri môžeme hľadať a nachádzať riešenia problémov. Keď potom vyjdeme z vlastného vnútorného ticha, fakty sa nám ukážu tak jednoducho ako lusknutím prsta. Boli tam aj predtým, ale my, zo všetkých strán zahltení nadmierou podnetov, sme ich nevnímali. Teraz si sami jednoducho dohľadáme relevantné informácie, ktoré ľahko vytriedime, zhodnotíme, a urobíme si vlastné závery.
Hlas svedomia
V tichu, sami so sebou, budeme počuť hlas, ktorý k nám prehovára stále, len ho väčšinou nepočujeme. Možno nechceme počuť, lebo sa bojíme toho, čo nám odkryje. Je nám zaťažko prekračovať svoj tieň.
Niekto si ten hlas zosobňuje s Bohom, iný s vyšším princípom či prírodnými zákonmi. Prečo nie? Pripúšťam všetky možnosti. Ja ho nazývam svedomím.
Svedomie je podľa mňa to, čo máme všetci v sebe od narodenia. Vnímam ho ako neomylný kompas, ktorý nám ukazuje správny smer. Smer našich myšlienok, rozhodnutí a činov. Je to jediný a najvyšší mravný zákon v nás. Naše osobné spojenie s Bohom, so svetlými bytosťami, s vesmírnymi zákonmi, naším vyšším Ja, Kony našich predkov… Môžeme si to nazvať, ako chceme. Len tomu hlasu načúvajme. Je hlboko v nás, či sa nám to páči, alebo nie. Šepká nám jednoduché odpovede na všetky zložité otázky.
Autorka: Daria Ziminová
Jazyková korektúra: Mgr. Andrea Jurčová