Pochopil som, že k šťastiu stačí málinko – chcel som žiť a nie len existovať

Braňo Mojsej je slovenský spevák, ktorý si v minulosti prešiel peklom alkoholizmu. Napriek zlyhaniam a mnohým excesom dnes úspešne abstinuje. V rozhovore pre náš časopis hovorí, že včerajšok je preč a každý má nádej na nový život. Je veľmi hrdý na to, že je abstinentom a svoje trpké skúsenosti s alkoholom pretavil do pomoci tým, ktorí potrebujú poradiť, usmerniť, povzbudiť a podržať, pretože sa buď sami zmietajú v zajatí závislosti, alebo sú súčasťou závislosti blízkeho človeka.

„Mnohí chceli zmeniť tento svet len preto, lebo sa nedokázali zmeniť oni sami. A svet sa zrazu rozhodol, že sa zmení sám, aj bez nich.“ To je Vaša myšlienka, ktorú ste uverejnili na sociálnej sieti. Náš časopis je zameraný na pomoc pri osobnom rozvoji, teda pri vnútornej zmene človeka. Začnime preto náš rozhovor touto zmenou. Netajíte sa tým, že ste abstinujúci alkoholik. Vo svojom živote ste si teda prešli dvomi zásadnými zmenami: počas tej prvej sa z Vás stal alkoholik a počas tej druhej abstinujúci alkoholik. Ako prebiehala prvá zmena?  

Alkoholizmu alebo inej závislosti môžete prepadnúť rôznymi spôsobmi. Určite však nie vedome či dobrovoľne. Kto by už začínal určitú etapu života s tým, že sa ide zámerne prepracovať k závislosti? Nikto. Ale alkoholikom sa môže stať každý, lebo závislosť si nevyberá podľa veku alebo postavenia. Prichádza nenápadne a jedinec, ak včas nevyhodnotí varovné signály, ktoré mu jeho telo vysiela, sa ocitne na hrane a môže tomu prepadnúť.

U každého sa to vyvíja individuálne a aj skúsenosť s pitím alkoholu si každý vyhodnotí po prvých „opiciach“ samostatne. Zaujme k tomu vlastný postoj. Mne osobne sa prvá myšlienka o tom, že som asi alkoholik, objavila v hlave vo veľmi mladom veku. No vtedy to bol len otáznik. Nevidel som v tom totiž žiadnu logiku. Nechápal som, prečo ja hej a môj kamarát nie.

Závislosť je vždy len jedna. Bez ohľadu na to, či ide o látkovú závislosť – alkohol, drogy, lieky – či nejakú činnosť ako gambling alebo chorobné nakupovanie. Nemusí ísť len o adolescenta, ako sa to stalo mne, ale môže sa to stať aj človeku v strednom či staršom veku. Všetci majú jedno spoločné: ich organizmus je určitý čas pod vplyvom látky, na ktorú si navykne.

Závislosť sa začne rozvíjať v tom momente, keď si telo začne látku vynucovať. Mozog má dobre zapísaný onen opojný stav, keď nastane krátkodobá úľava. Tá úprava mysle, povýšenie stavu smútku či radosti si človeka krásne namotá a zhltne. Presne to sa stalo aj mne. V tom čase neboli žiadne prevenčné prednášky, nemal mi kto povedať, čo môže neustále popíjanie alkoholu spôsobiť. Slovo závislosť som ani nepočul a alkoholizmus som poznal iba tak, že som videl ľudí, ktorí boli večne naliati, no nikto to nehodnotil ako niečo, čo treba riešiť. Pili aj v práci, úplne bez problémov. Mal som sedemnásť. Dodnes je opiť sa do nemoty na párty normálnejšie ako sa neopiť či prezentovať sa ako abstinent. Na konzumáciu alkoholu sa necháte presvedčiť kolektívom či partiou a na druhý deň sa smejete na tom, ako ste chodili po štyroch. Z môjho dnešného pohľadu je to veľmi nebezpečné. Ja som pil od prvého dúšku to isté aj v rovnakom množstve ako moji spolužiaci. Bolo nás päť, sedeli sme na lavičke, pitím sme si krátili voľný čas a hrali na gitare. No závislosti som prepadol len ja. Ostatní štyria si prežili a odpili to isté, no včas z toho bez následkov vycúvali. Zaradili sa medzi konzumentov a dodnes nemajú s alkoholom žiadny problém.  

Kedy a vďaka čomu ste si uvedomili, že máte vážny problém a musíte sa liečiť?

Keď som sa dostal do takzvaných niekoľkodňových ťahov a nič som si nepamätal. Stratil som doklady, kľúče a často som sa zobudil na inom mieste, než by som mal za triezveho stavu zaspať. V jednu noc, mal som vtedy 21 rokov, som sa ocitol na akútnom oddelení psychiatrie. Otvoril som oči a veľmi som sa zľakol pri zistení, kam som sa dostal. Bol som v šoku, keď som sa dozvedel, v akom stave ma príbuzní doviezli: na hrane otravy alkoholom, vyčerpaného, opitého do nemoty, vyše 4 promile alkoholu v krvi. Bol som spotený, tričko sa na mne dalo žmýkať. Nasledoval veľmi nepríjemný stav, o ktorom som sa neskôr dozvedel, že je abstinenčný. Smäd, nechuť do jedla, triaška po celom tele. Infúzie do mňa tiekli jedna za druhou. Údajne som mohol zomrieť, ak by môj organizmus vypovedal službu. Zaťažená pečeň, obličky, pankreas. Bolo mi povedané, že som závislý na alkohole fyzicky aj psychicky. To som ale odmietol prijať. Nestotožnil som sa s touto definíciou. Po prepustení mi lekár odporučil liečenie, no ja som vyhlásil, že alkoholu sa už ani nedotknem. Stačilo. Ďakujem. Odchádzal som s presvedčením, že si s tým jednoducho a bez problémov poradím. Veď som mladý a pijú všetci. Povedali mi, že sám to určite nezvládnem. No ak verím v zázraky, tak je šanca jeden k miliónu. Usmial som sa, prišiel domov, sadol si a dlho som rozmýšľal nad tým, čo sa vlastne stalo: prečo mám problémy v práci, vo vzťahoch a som psychicky na dne? Pochopil som, že tri roky môjho života boli len o tom, ako zohnať alkohol, ako si naň zarobiť a ako sa potom čo najdlhšie udržať v stave opitosti. Môj život riadil alkohol, nie ja. Ostatné veci boli okrajové, aj keď som sa pretvaroval. Udržiaval som sa krátkodobo v určitej hladinke a poznámky, či nechcem s pitím niečo robiť, som zahovoril do stratena. Vedel som, že sa so mnou niečo deje, no nemal som nikoho, s kým by som sa o tom porozprával. Hanbil som sa. Nechcel som prijať pravdu o sebe. Vydržal som asi mesiac a všetko sa začalo meniť. Uveril som, že je to za mnou a dal som si malé pivo. Veď čo, malé pivo po jedle je v pohode. Bol to omyl! Všetko sa do týždňa zase rozbehlo a skončil som v stave, v akom som bol predtým v nemocnici. Stal som sa otrokom alkoholu. Nemal som silu odporovať a začínalo mi byť jedno, kto si o tom čo myslí.

Alkohol mi vzal všetko. Vykašľal som sa na vysokú školu. V podstate som bol šťastný, že som zmaturoval na výberovej škole, to mi vtedy stačilo. Bola to veľká chyba. Zahodil som sám seba. Nedokázal som žiť s alkoholom, ale ani bez neho. To bol kolaps celého môjho JA.

Čo sa musí v myslení človeka zmeniť, aby sa rozhodol vykročiť na ťažkú cestu odbúrania škodlivých návykov a stereotypov, ktoré ho vedú do záhuby?

Po niekoľkonásobnej márnej snahe vymaniť sa z toho sám musí človek požiadať niekoho o pomoc. A práve preto naplno pracujem na projekte MOJSEJ CLINIC, ktorý je okrem iného aj centrom prvého kontaktu pre každého, kto balansuje na hrane závislosti alebo pre jeho blízkeho, ktorý sa na to už nevládze pozerať. Takýto človek sa musí o tomto probléme začať rozprávať, riešiť ho, skúsiť rôzne ambulantné formy terapie, konzultácie, aby neustále nutkanie užívať alkohol či drogu úplne potlačil. Na všetko v tejto oblasti vieme dať plnohodnotnú odpoveď. Ak si stav vyžaduje ústavnú odvykaciu liečbu, dokážeme ho namotivovať k jej absolvovaniu a podržať ho, aby to v polovici nevzdal. Následne je dôležitý doliečovací proces. Znie to zložito, ale keď sa do toho človek zahryzne, tak za pár mesiacov sa vráti na správnu koľaj, z ktorej v živote zišiel. Všetko má svoju postupnosť. Človek musí hlavne chcieť. Všetky rozhodnutia musí urobiť sám. Musí ich urobiť za seba a pre seba. 

Čo si človek potrebuje osvojiť, aby napriek zlyhaniam vydržal na náročnej ceste zmeny a dosiahol vytýčený cieľ?  

Závislosť je smrteľná choroba a je rakovinou duše. Nedá sa z nej vyliečiť, dá sa s ňou len v abstinencii kvalitne žiť. Tvrdenie, že piť sa dá kontrolovane, je len fáma. Je to to isté, akoby ste o žene povedali, že je polotehotná. Dá sa piť len s mierou, no kto prepadne závislosti, musí si uvedomiť, že devastačné pitie sa spustí aj jedným banketovým pivom či prípitkom na svadbe. To sú tie situácie, kedy si mnohí závislí myslia, že ak si len odpijú, nič sa nestane. Nie, takto to nefunguje. Ja som to skúšal a viem presne, aké to je, keď po desaťročnej abstinencii spadnete do recidívy. Dostal som sa do horšieho stavu, v akom som bol predtým. Dnes to mám už sám so sebou navždy vyjasnené. V súčasnosti pomáham abstinovať iným ľuďom. Učím ich techniky, ktoré im pomáhajú zdolávať craving – baživosť po látke. Títo ľudia vstupujú do nášho programu, lebo chcú žiť triezvy, plnohodnotný život.

Som veľmi hrdý na to, že som abstinent, a veľmi sa teším, že v spoločnosti to začína byť viac prednosťou ako nevýhodou. Prežívam osobné šťastie ako naposledy v detstve. Je to oslobodzujúci pocit.

Veľa ľudí postihnutých závislosťou rezignuje, vzdajú sa. Vyhýbajú sa tomu najťažšiemu boju. Je to boj, v ktorom sa stretneme sami so sebou. Mnohí doliečovací proces úplne ignorujú a podceňujú. Myslia si, že keď sa dvere liečebne po troch mesiacoch otvoria, je po probléme. Nie je. Je to len druhý krok v celom procese zmeny osobnosti. V ten deň začína pravý život v úlohe čerstvého abstinenta. Ideálne je, keď sa zapojí do určitej formy doliečovania a zostane v kontakte s tými, ktorí takisto abstinujú. Je jedno, aký je to dlhý čas. Spoločne vytvárajú vlastnú komunitu.

Aj my sme vytvorili niekoľko skupín, pravidelne sa stretávame a debatujeme. Vymieňame si skúsenosti a vysvetľujeme techniky na zotrvanie v abstinencii. Momentálne sme na skupinových, ale aj individuálnych online videočetoch. Každý sa zaradí podľa toho, aká forma mu vyhovuje.

Kým blízki začnú závislému po odvykačke dôverovať, ubehnú obvykle dva roky. S tým musí každý počítať. Okolie neprijme pozitívnu zmenu hneď. Vždy sa nájdu jedinci, ktorí takýchto čerstvých abstinujúcich škodoradostne provokujú: „Poď na jeden.“ Učíme sa tomu zasmiať a provokatéra dostať do úzkych. Na každú akciu máme vhodnú reakciu.

Čo bolo pre Vás najťažšie a čo Vám pomohlo sa cez to preniesť a ísť ďalej?

Nie som sám, kto absolvoval odvykačku viackrát. Na jej nástup som mal vždy nejaké dôvody. Svoju poslednú, a verím že naozaj poslednú, som absolvoval už len z jediného dôvodu: chcel som žiť, a nie len existovať. Pochopil som, že k šťastiu stačí málinko. Základom sú ľudia okolo vás a ich láska. Alkohol ma dostal do stavu ťažkých depresií, ktoré vyvrcholili pokusom o samovraždu. Keď som sa znovu prebral k životu, zacítil som lúče slnka, začal som sa radovať z jednoduchých vecí a vtedy mi to došlo: chcem žiť tu a teraz, nie zajtra, nie hrabať sa v minulosti. Včerajšok je preč a každý má nádej na nový život. Je jedno, koľko máte rokov. Ja som chcel žiť. Bodka.

Keby ste mali porovnať Braňa-alkoholika a Braňa-úspešne abstinujúceho alkoholika, aké rozdiely by ste vedeli vymenovať?

Braňo-alkoholik žil v neustálom sebaklame. Bol som presvedčený, že keď budem chcieť, tak nebudem piť. A keď už pijem, no čo? Veď pijem za svoje, nie? Tisíckrát som sľuboval, že som sa opil naposledy. Alkoholik pracuje s klamstvom a manipuluje okolie – tvrdí, že je to inak, ako si ostatní myslia. Všetko podriadi jednému a urobí pre to všetko. Mojím cieľom bolo nahromadiť zásoby alkoholu, zatiahnuť žalúzie a dva týždne piť. Dokázal som nepiť aj mesiac a tešiť sa na takýto záťah ako dieťa na Vianoce. Potom ma nakladali do sanitky a polomŕtveho preberali k životu. Bolo to strašné. Úplne zbytočne som zahodil kus života. Takto to išlo niekoľko rokov v jednom bludnom kruhu. Našťastie som to prežil, no veľa mojich spolupijanov skončilo dva metre pod zemou. Už ma nebavilo neustále lietať z jedného problému do druhého. Občas to bola skutočná katastrofa a veľké utrpenie.

Veľká vďaka patrí mojim najbližším za to, že ma nenechali upiť sa na smrť ani odísť z tohto sveta samovraždou.

Braňo-abstinent je niekto úplne iný a najlepšie je urobiť si názor naňho osobne. Nikdy nesúdim ľudí na základe mediálneho obrazu, ten je vždy veľmi skreslený. Médiá urobia z človeka buď nepravdivo kladného hrdinu, alebo nepravdivo záporného hrdinu. Verejná mienka je veľmi ľahko ovplyvniteľná. Stačí správne použiť vhodné nástroje – a tými najvhodnejšími sú dnes médiá. V tejto oblasti došlo v mojom prípade k pozitívnemu posunu: osobne sa stretávam s veľmi pozitívnou reakciou na moju zmenu. Výsmech počujem už len zriedkavo. Jednoducho som úplne inde, než som bol kedysi. Zvíťazil som sám nad sebou.  

Zachytila som Vaše vyjadrenie, že svojho času ste „slúžili ako cestovka pre destináciu liečebňa“ a následne ste sa rozhodli založiť občianske združenie MOJSEJ CLINIC, ktoré slúži ako „anonymná poradňa nielen pre závislých“ – ako uvádzate na webovej stránke. V našom rozhovore ste to už spomenuli, no uveďte, prosím, detailnejšie, aké konkrétne služby ponúkate a ako sa Vám za rok fungovania podarilo naplniť pôvodné predstavy o chode občianskeho združenia.

Začali sme ako prvotný kontakt a navigácia pre občanov, ktorých sa závislosť dotýka a nevedia, čo majú robiť. Mnohí nedokážu nájsť dosť odvahy a zájsť na psychiatriu. Lebo: „Čo keď ma tam uvidí sused a označí ma za…“ Máme anonymnú poradňu, kde poskytujeme plnohodnotné odpovede na otázky o závislostiach, prípadne klienta nasmerujeme na odborníka v danom regióne Slovenska. Na školách sme rozbehli úspešné prevenčné prednášky, s ktorými sme v roku 2019 prešli celé Slovensko. Niekde sme sa stali takmer súčasťou školy. Teraz je, žiaľ, nútená pauza. V roku 2019 sme 37 ľudí namotivovali k rozhodnutiu absolvovať odvykaciu liečbu ústavnou formou – od momentu, keď nám zavolal člen rodiny a žiadal o pomoc pre blízkeho. Často sa stalo, že k rozhovoru sme sa dostali až na tretíkrát, pretože dotyčné osoby tvrdili, že s pitím nemajú problém, ale problém má ich rodina s nimi. Boli neprístupní. My sme to nevzdali a mnohí sú nám za to dnes vďační, pretože liečbu nakoniec absolvovali.

Poskytujeme individuálne a skupinové terapie, realizujeme doliečovací proces. Máme nonstop linku, na ktorej odpovedáme na otázky typu: „Čo mám robiť? Som či nie som závislý? Ako vzniká závislosť? Ako to riešiť? Ako zistiť, či adolescent užíva drogu, či fajčí marihuanu?“ V našom tíme spolupracovníkov sú odborníci aj abstinujúci doliečení závislí.

Verejnosti chýbajú základné informácie o tom, čo nadmerná konzumácia alkoholu a drog spôsobuje. Sme slabým protipólom voči masívnej reklame na alkohol. Keď deti začínajú experimentovať s alkoholom, netušia, čo to s nimi urobí. Rodičia sú bezradní a bezmocní. Čím je organizmus mladší, tým skôr sa závislosť vyvinie. Naša práca zahŕňa mnoho aktivít, ktoré majú jedno spoločné: komplexné riešenie závislostí.

Ako Vy osobne, pán Mojsej, vnímate všetky zásadné zmeny, ktoré súvisia s prebiehajúcou pandémiou koronavírusu?   

V súčasnej situácii sme nonstop na linke, lebo ľudia začali vo veľkom piť alkohol. Majú strach z budúcnosti. A ak niekam volajú pre pomoc, často sa nikam nedovolajú. My sme na sociálnych sieťach a v abstinencii udržiavame nielen našich klientov. Radíme, čo robiť aj v takejto situácii. Možnosť nástupu na liečbu je dnes oklieštená a všetko, spolu s riešením závislostí, ustupuje pred pandémiou koronavírusu do úzadia. Myslím si, že následky budú mať omnoho väčší dosah a prejavia sa na zhoršenom duševnom stave obyvateľstva. Stúpa agresivita a násilie. Medzi ľuďmi prevláda napätie, vzťahy v niektorých rodinách sú na hranici kolapsu. S každým, kto sa na nás obráti, sa radi porozprávame, ale prioritne sme nastavení na tému závislostí. Spolupracujeme s liečebňami na Slovensku aj v Čechách – od najluxusnejších súkromných liečební až po štátne. Dobrú spoluprácu máme aj s resocializačnými centrami.

Ľudia sú momentálne vystavení väčšiemu tlaku, majú obmedzený pohyb, menej podnetov a to môže spôsobovať väčšie problémy so zvládaním vnútorných démonov závislostí. Čo by ste týmto ľuďom poradili?

Stačí nás kontaktovať, nastoliť konkrétny problém a spoločne vždy nájdeme správne riešenie. Ak zvládli démona, hravo zvládnu aj koronu. Zo všetkého je cesta von.

Čo Vám spôsobuje najväčšiu radosť a potešenie?

Oslobodenie od neustáleho nutkania dopĺňať telo alkoholom. Každodenný pocit víťazstva, keď sa ráno zobudím a pripravujem si kávu tak rituálne, ako som v minulosti automaticky siahal po alkohole na poprávku. Minulosť je už len zlý sen. Žijem reálny, šťastný život a každý problém, ktorý mi život prinesie, riešim hneď a zoči-voči. Nenechávam ho na neskôr. To učím aj svojich klientov. Obrovskú radosť mi spôsobujú aj esemesky ako: „Jaj, Braňo, nemohol som ja s tým alkoholom seknúť skôr? Som rád, že som ťa stretol.“ Teší ma a napĺňa radosťou, keď môžem pomôcť ľuďom vykročiť na cestu zmeny života z polohy, keď im nikto neverí, do polohy návratu dôstojnosti a sebavedomia. Som laický terapeut a popri hudbe ma to veľmi baví. Je to pre mňa aj efektívna autoterapia a z nej ťažím najviac.

Čo by ste chceli odkázať čitateľom nášho časopisu vzhľadom na to, čím ste si sám v živote prešli?

Čitateľom vášho časopisu odkazujem, že cesta späť na vrchol existuje. Aj keď vás už všetci odpísali, vždy je možné vrátiť sa na pozíciu, ktorú ste si vysnívali, v minulosti ste ju dosiahli, ale potom vám ju vzal alkohol. Vzal vám aj partnera, rodinu, kamarátov… No vždy sa dá začať odznova. Dobre. Lepšie. Ja som toho dôkazom – už len tým, že žijem a pomáham.

Ďakujem za rozhovor, pán Mojsej. Želám Vám veľa múdrosti, rozvážnosti a empatie v práci s klientami o. z. Mojsej Clinic; a veľa lásky a spokojnosti v súkromnom živote.

Zhovárala sa: Lenka Jalilah, šéfredaktorka

^{Jazyková korektúra: Mgr. Andrea Jurčová}