Úzkosť, podobne aj stres, sú ľudskými emóciami, ktoré prežíva každý z nás. Ich úlohou je zabezpečiť, aby sme boli viac motivovaní, pozorní a koncentrovaní v situáciách, v ktorých je to potrebné. O úzkostnej poruche hovoríme až v prípade, ak úzkosť, ktorá je do istej miery normálnou reakciou organizmu na stres, prekročí únosnú hranicu a stane sa patologickou, t. j. trvá príliš dlho, objavuje sa často, je príliš intenzívna a pod. (WikiSkripta, 2018). Vtedy je úzkosť vnímaná ako nepríjemný pocit, často sprevádzaný aj fyzickými príznakmi, akými sú potenie, zrýchlený dych, búšenie srdca, závraty, bolesti hlavy, prílišná únava a iné (NAMI, 2017).
Existuje viacero typov úzkostných porúch, medzi ktoré patria napríklad generalizovaná úzkostná porucha, sociálna fóbia, agorafóbia či panická porucha. My sa zameriame na poslednú z nich – panickú poruchu sprevádzanú panickými atakmi.
Chceli by sme vám priblížiť možné príčiny vzniku panickej poruchy, osvetliť jej priebeh a vytvoriť tak priestor pre hlbšie porozumenie prežitkov ľudí trpiacich touto chorobou.
Pre účely lepšieho pochopenia problematiky sme uskutočnili rozhovor s človekom, ktorý znáša následky panickej poruchy.
V závere si môžete prečítať odborné stanovisko psychiatra MUDr. Milana Ignjatoviča, ktorý bol taký láskavý a porozprával sa s nami o tejto téme.
Samuel
Rešpektujeme prianie nášho respondenta – ktorý nám ochotne odpovedal na otázky – zostať v anonymite. Pre účely tohto článku ho budeme nazývať Samuelom.
So Samuelom sme sa stretli v Čutkovskej doline pri Ružomberku. Slnko príjemne hrialo, a tak sme sa usadili na starom drevenom voze pod šírim nebom a začali sme sa zhovárať.
Tridsaťpäťročný Samuel sa hneď po skončení strednej školy vybral spolu s kamarátom pracovať do Plzne. Veľkomestský život bol pre mladého chlapca z dediny obrovskou výzvou. Medzi množstvom cudzích ľudí sa necítil dobre, okrem toho bol neustále vystavený náročným stresovým situáciám: „Párkrát nás na ulici napadli a za bytovkou, v ktorej sme bývali, sa často strieľalo.“
Pre dvadsaťjedenročných mladíkov bol alkohol vstupenkou do sveta zábavy a uvoľnenia. Pili často a takmer vždy po skončení pracovnej doby. Po čase sa im to však vymklo spod kontroly a prepili všetko, čo zarobili.
Samuel si bol vedomý životného štýlu, ktorý sa mu podpísal na bledej tvári a kruhoch pod očami, preto ho neprekvapilo, keď mu známi začali vravieť, že vyzerá zle. Ani to ho však neprinútilo uskutočniť nejakú zmenu, a tak odignoroval prvý varovný prst života. Toto rozhodnutie si postupom času vybralo svoju daň.
Prvý atak
Na svoj prvý panický atak si pamätá veľmi dobre: „Bolo to v práci a prišlo to akoby z ničoho nič. Zrazu som mal strach, že odpadnem, že dostanem infarkt a že zomriem. Bolo to desivé.“ Desivejšie však bolo, že v tom Samuel zostal sám: „Vrátnik mi odmietol zavolať sanitku. Vravel, že sa mi to deje preto, lebo sme deň predtým zasa pili. Sanitku som si teda musel zavolať sám. Cítil som sa hrozne. Celý čas som sa oblieval studenou vodou a myslel som si, že zošaliem. Mal som pocit, že ma rozum chce úplne opustiť.“
Samuel vôbec netušil, čo sa s ním deje, a nevedel, čo má robiť. Panický atak bol sprevádzaný bolesťou, ktorá bola podľa jeho slov „ako rana priamo do duše“. Bolesť sa navyše zliala s mnohonásobným strachom: „Strach sa akoby umocnil, bál som sa toho, čo mi je, a bál som sa samotného strachu.“ O panickej poruche a jej prejavoch nemal v tom čase žiadne vedomosti: „Myslel som si, že som prekonal slabý infarkt alebo niečo také.“
Podobným spôsobom sa uňho neskôr prejavila väčšina atakov a na žiadny z nich nedokáže zabudnúť: „Je to najnepríjemnejší pocit, aký som kedy zažil, a nikomu by som ho nikdy neprial.“
Ako povrazolezec nad Niagarskými vodopádmi
V snahe bližšie popísať stav, ktorý pri panickom ataku prežíval, mi povedal, aby som si predstavil, že mám strach z výšok a niekto ma z ničoho nič vysadí na lane natiahnutom nad Niagarskými vodopádmi. Pod nohami mám okrem tenkého lana len prázdnotu a na jej dne je voda. Ak nechcem spadnúť, musím sa po lane dostať na druhú stranu. Len samotná predstava bola pre mňa nepríjemná a stresujúca!
Ataky prichádzajú často neočakávane, bez zjavného vonkajšieho podnetu: „Kráčate po ulici a zrazu, z ničoho nič dostanete atak a máte pocit, že idete zomrieť, pričom to nedokážete nijako ovládnuť.“ Podľa Samuela šok pominie až vtedy, keď si človek myslí, že to už nezvládne, že toto je jeho definitívny koniec. „Prejde to vo chvíli, keď ste na tom naozaj najhoršie.“
Únik z reality namiesto liečenia
Prvý panický atak pominul a ustúpil do úzadia, preto Samuel zmenu životného štýlu nijako neriešil. Až vo svojich dvadsiatich ôsmych rokoch sa rozhodol, že prestane piť alkohol, fajčiť marihuanu a cigarety. To však nestačilo a ďalšie náročné obdobie prišlo po tridsiatke: „Druhý panický atak som dostal desať rokov po prvom. S priateľkou sme sa často hádali a celé to vyvrcholilo až do takej miery, že sme obaja skončili na psychiatrii.“
Samuelove problémy sa časom vystupňovali až do agorafóbie a on oľutoval, že sa nezačal liečiť skôr. V období, keď navštevoval strednú školu, mu totiž lekári diagnostikovali depresiu, no on im neveril. Namiesto liečenia hľadal únik z reality v alkohole a marihuane: „Jednoducho som nedokázal prijať, že mám nejaký psychický problém.“
V spojitosti s marihuanou ešte dodal, že jej užívanie mu vonkoncom nerobilo dobre. Všimol si, že marihuana aj alkohol znásobujú emócie: „Ak ste smutní, tak po užití jednej z týchto látok budete ešte smutnejší. Ak ste šťastní, budete ešte šťastnejší.“ Podľa jeho slov je vhodnejšie nájsť si taký spôsob odreagovania, pri ktorom nie sme závislí na „zbytočných látkach“.
Liečba
Jednou z ciest, ktorou sa dá atakom predísť, sú lieky. Samuel ich začal brať pred niekoľkými rokmi. Je s nimi spokojný, no uvedomuje si, že v prvom rade je nesmierne dôležitá práca na sebe samom a snaha pričiniť sa o zlepšenie vlastnými silami.
Počas sedení s lekármi mu bola vysvetlená aj samotná príčina úzkostných porúch: „Pri panickom ataku či depresii dochádza k zmenám v chémii mozgu. Znižuje sa hladina sérotonínu, na čo mozog reaguje svojským spôsobom.“
Podľa Samuela zohral významnú úlohu pri prepuknutí panickej poruchy aj jeho vzťah s rodičmi a prílišné zaťažovanie mozgu: „Nedoprial som mu oddych a vždy som bol akýsi zrýchlený. Doktor mi povedal, že je to možno aj dôsledok nejakej traumy z prvých šiestich rokov môjho života. V ranom detstve som navyše často zažíval pocity stresu a zo strany rodičov som necítil takmer žiadnu lásku či pochopenie.“
Nechytiť sa do vlastnej pasce
Schopnosť vytvárať si „hormón šťastia“ prirodzeným spôsobom je veľmi dôležitým aspektom v živote človeka. Asi najznámejšími a najúčinnejšími spôsobmi sú cvičenie akéhokoľvek druhu, smiech, úprimná a radostná komunikácia s druhými, počúvanie príjemnej hudby alebo dlhá prechádzka v prírode. Samuel nám k tomu povedal: „Cvičím, zdravo jem a snažím sa zamestnávať myseľ peknými myšlienkami. Často chodím do prírody, do lesa či k potoku a vyhýbam sa stresu a stresovým situáciám. Snažím sa nechytiť do vlastnej pasce.“
Okrem pohybu a vedomej práce s mysľou je podľa neho prospešné rozprávať o panickej poruche a vyjadriť vlastné pocity a myšlienky. Jemu pomáha spoločenstvo ľudí s podobnými zdravotnými problémami v uzavretej skupine na sociálnej sieti.
Samuel si časom uvedomil, že problémy mu tiež spôsobovalo množstvo nepokojných myšlienok, ktoré nedokázal usporiadať. To malo potom za následok „kolaps“ mysle, s ktorým ruka v ruke prišli strach a panika.
Samuel je presvedčený o tom, že mozog je miestom, kde sa rodia všetky emócie. Láska, zlosť, radosť, hnev či šťastie vznikajú práve v mysli človeka. Emócia je energiou v pohybe, ktorej predchádza prvotný impulz v podobe myšlienky. „Mozog je prepojený s našimi orgánmi, preto napríklad pri prežívaní stresu príde niekomu zle od žalúdka, inému sa zas rozbúši srdce.“
Nie ste v tom sami
Je dôležité poznať príčinu každého problému. V prvom rade si ho treba uvedomiť, priznať si ho a prijať jeho existenciu. Následne je potrebné začať pracovať na jeho odstránení a zmene smerom k lepšiemu. To platí aj v prípade problémov s panickými atakmi.
Samuel by chcel našim čitateľom odkázať toto: „Ak máte problémy, zabudnite na drogy a alkohol. Oni ich nevyriešia. Nikdy vám nepomôžu. Užívanie týchto látok nie je východiskom z ťažkostí. Radšej sa snažte nepreťažovať si hlavu, kontrolujte si emócie, pracujte na sebe a nájdite správny spôsob, ako sa ventilovať. A pamätajte, že v tom nikdy nie ste sami.“
Odborné stanovisko psychiatra MUDr. Milana Ignjatoviča:
Článok je výborne napísaný. Z pacientskej stránky ho možno považovať za návod, ako si nezhoršovať stav. Široká verejnosť z neho môže vychádzať pri orientácii v problematike panickej poruchy.
Panická porucha, ako aj iné úzkostné poruchy, vzniká v detstve, a to do šiestich rokov života, keď sa od Ja začne odštepovať určitá časť toho, čo označujeme ako nepríjemné zážitky. Emócie, ktoré sa viažu na nejaké odmietnutie, potom formujú komplex. To sa následne stáva naším podvedomým alebo nevedomým obsahom. Pod vplyvom stresu sa obsahy uvoľnia a prejaví sa úzkosť, ktorá na rozdiel od strachu nemá žiadny vonkajší reálny podklad.
Tak ako to bolo aj v prípade Samuela, títo pacienti nemali v detstve dostatočne naplnené základné potreby: prijatie, bezpečie, blízkosť a lásku.
Nastupuje 5 fáz. V polysymptomatickej fáze sa môže dostaviť nespavosť, žalúdočné problémy či ťažkosti s chrbticou. Najčastejšie to býva drieková a krčná chrbtica.
Keď lekári, zaujímajúci sa o pacientov stav, nič nenájdu, nastáva druhá fáza, hypochondrická. Tá prejde do fázy sociálnej fóbie či agorafóbie a fázy s panickými atakmi. Poslednou fázou je depresia. V Samuelovom životnom príbehu je vidieť, že aj on prechádzal jednotlivými fázami.
Po opakovaných pobytoch na urgente sa pacient v poslednej, depresívnej fáze, dostane do psychiatrickej ambulancie. Ak zanedbáme zameranie na minulosť a nevenujeme pozornosť dôležitým prvým 6-tim rokom života pacienta, diagnózou zostane len depresívna porucha, a to nás v liečbe nikam neposunie.
Medzi stimulačne faktory, ktoré podporujú prejav panického záchvatu, patria: fajčenie, káva, psychotropné a návykové látky, alkohol, kolové nápoje vrátane kofoly, nadmerné pitie zeleného a čierneho čaju, veľa vegety v jedle. Rovnako aj anaboliká, ktoré sú dnes v móde pri naberaní svalovej hmoty.
Úzkosť ako taká má svoj telesný, respektíve somatický prejav. Pacientovi sa napríklad točí hlava a má pocit gumených nôh. Pritom nejde o skutočné vertigo. Častý býva aj pocit sucha v ústach, zahmlené videnie, hrča v hrdle, sťažené dýchanie, ktoré môže byť viazané aj na tetaniu – hyperventilácia, búšenie srdca, žalúdočná nervozita, hnačky aj časté močenie. Takisto tŕpnutie a mravenčenie v rukách aj nohách, studené vlny po tele, ako aj profúzne potenie.
Kognitívne alebo myšlienkové symptómy panickej poruchy sú strach zo smrti, z infarktu myokardu, ako aj strach z toho, že pacient nad sebou stratí kontrolu alebo sa zblázni. Podobné symptómy popisuje aj Samuel. Takýto stav je podporovaný pocitmi alebo symptómami depersonalizácie, keď pacient nevie, kto je, alebo derealizácie, keď si neuvedomuje, kde sa nachádza. Tieto príznaky sú predprípravou na ďalšie pôsobenie stresu, pričom v neskoršom veku sa objaví aj metabolický syndróm. Friedrich Nietzsche povedal: „Neverte strachu, lebo vás klame.“ Arthur Schopenhauer napísal: „Gram vôle je viac ako tona presvedčení.“
Existujú copingové stratégie zvládania stresu: venovať sám sebe aspoň hodinu denne, prechádzky, aktívny šport, pobyt v prírode, spoločenské stretnutia niekde vonku, v reštaurácii, s dobrými priateľmi. Takisto pomáha účasť na spoločenských podujatiach, ako sú koncerty či športové zápasy. Veľmi dôležité je dodržiavanie správnej životosprávy. Cestou von z tejto poruchy, ktorej výskyt narastá, je dobrá informovanosť pacienta zo strany psychiatra, ako aj liečba telesných príznakov úzkosti benzodiazepínmi v prvej fáze a potom aj kognitívnych príznakov úzkosti liekmi zo skupiny SSRI. Podľa poslednej metaanalytickej štúdie z roku 2019 sa za najúčinnejší liek považuje Paroxetín.
Ďakujeme pánovi doktorovi Milanovi Ignjatovičovi za cenné odborné informácie. Mladému mužovi, ktorého sme nazvali Samuel, ďakujeme za otvorenú a úprimnú spoveď. Obom želáme zdravie, spokojnosť a radosť zo života.
Použitá literatúra:
1. National Alliance on Mental Illness (NAMI). Anxiety Disorders [online]. NAMI, 2017. Dostupné na: https://www.nami.org/About-Mental-Illness/Mental-Health-Conditions/Anxiety-Disorders/Overview
2. WikiSkripta. Úzkostné poruchy. [online]. WikiSkripta, projekt 1. lékařské fakulty a Univerzity Karlovy, příspěvek UK k výukovým zdrojům sítě lékařských fakult MEFANET, 2018. ISSN 1804-6517. Dostupné na: https://www.wikiskripta.eu/w/%C3%9Azkostn%C3%A9_poruchy
Autori: Christopher Danis, Lenka Jalilah
Jazyková korektúra: Mgr. Andrea Jurčová