Fyzika, vzdychnem si v duchu.
Každá hodina sa začína rovnako. Prezenčka – domáce – rýchle opakovanie – nové učivo. Ale dnes si učiteľ zrejme vsugeroval, že môže hodinu obetovať nezodpovedným žiakom.
„Neumanová,“ ponad okuliare sa zapozeral na spolužiačku v strede triedy. Nemám rada tento jeho pohľad. Vo väčšine učiteľov sa už vyznám, ale fyzikár je pre mňa ešte stále záhadou. Keď sa na vás pozrie, nikdy neviete, čo chce počuť. Najdesivejšie je, že mi pripomína deda Jozefa z Bambuľky.„Áno?“
„No, nemám vo zvyku zaoberať sa hlúposťami, ale tebe sa chvíľu povenujem.“
Triedou sa ozval smiech a najhlasnejším rehotom ju zaplnil Fľak. Fľak je milý, trochu ťažkopádny spolužiak, postrach všetkých učiteľov. Rád im zamestnáva mozgové bunky svojimi trefnými poznámkami.
„Toto…“ nedal sa vyviesť z miery fyzikár a pomaly sa otočil k bielej tabuli. Na nej sa už škľabila fotka vypracovaných zadaní z pracáku. „Toto je tvoja domáca úloha. Správne?“
„Áno,“ prikývla.
„Vieš mi povedať, ako si dostala tento výsledok?“ myškou zakrúžil okolo ťažko zreteľného čísla na spodnom riadku.
„No… vydedukovala som ho…“
„Vydedukovala,“ zopakoval takmer prívetivo. Svojou poznámkou by ľahko vedel oklamať nič netušiaceho nováčika, ale my sme šípili, že tento dialóg neskončí happyendom. „A to ako?“
„No jednoducho mi to vyšlo.“
„Tak ja teraz vydedukujem, že ti dám na vysvedčení trojku, aj keď ti vychádza dvojka. Budeš sa hnevať?“
„No, trošku…“
„A prečo? Veď mne to tak vyšlo.“
Spolužiačka už radšej mlčala. Vedela, že sa nachádza na súde. Všetko, čo povie, môže byť použité proti nej.
„Takže nabudúce nededukuj,“ znova sa na ňu ostro zapozeral, „ale počítaj, áno?“
„Dobre,“ precedila a sadla si.
„No, ale aby sme boli spravodliví… Je tu ešte niekto.“ Na tabuli sa zjavil obraz učiteľovej obrazovky. Prechádzal prezenčku.
„Tardík,“ vyzval spolužiaka zozadu a ten rýchlo zdvihol hlavu.
„Čo je?“
„Fyzika,“ odpovedal učiteľ s úškrnom. Na vek vyše päťdesiatky mal celkom dobrý zmysel pre humor. Minimálne podľa mňa.
„Tardík, Tardík, ty si výpočty robil, ako vidíme,“ znova sa otočil k tabuli. „Lenže toto je povrchná práca. Vieš, čo je to povrchná práca?“
„Viem,“ utrúsil. Keďže Tardíkova slovná zásoba bola oklieštená na úroveň priemerného sedliaka v stredoveku, bol vopred odsúdený na prehru. Proti fyzikárovi nemal v slovnej prestrelke šancu. Učiteľ sa poobzeral po triede. Ticho vzdychnem a skloním hlavu k zošitu. No zbohom, ide sa pýtať všetkých. Po pár neúspešných pokusoch vymámiť od nás odpoveď to ako vždy vzdal:
„Keď natriem hrdzavý plot, je to povrchná robota. O rok bude hrdza zasa späť a ja to budem musieť natierať nanovo. Keď si plot najprv vyčistím a potom namaľujem, vydrží päť aj desať rokov. Takže povrchná práca je taká, ktorá naoko vyzerá dobre, ale keď sa pozriete bližšie, nie je urobená poriadne. Povrchná práca vydrží iba chvíľu. A taká je aj táto. Ono to síce vypadá, že je to urobené. Lenže keď sa pozrieme lepšie, vidíme, že tieto výpočty nemajú s týmto výsledkom nič spoločné. Takže keď vám dám domácu úlohu, čakám, že ju urobíte dôkladne, nie povrchne. Rozumiete?“
Všetci prikyvujeme. Triedni bifľoši nevrlo, lebo sa cítia dotknutí, že ich prácu nevyzdvihol. Chalani nazlostene, že nebudú mrhať svoj čas na niečo také úbohé, ako je fyzika a baby znechutene, že by mali absorbovať toľko nových informácií, keď v ich hlavách už nie je ani kúsok voľného miestečka.
„Nikto nerobí úlohy poriadne, nie všetky,“ zahundrem potichu, ako malú vzburu.
„Takže aby som si overil, či ste ma správne pochopili, v stredu si dáme krátky test.“
Triedou sa ozvalo zborové zastonanie. Nikto nechce testy. Je milé vidieť, že aspoň na niečom sa dokážeme zhodnúť všetci: správny prístup učiteľa = otrávení žiaci. To je krutá pravda pedagogiky.
Autorka: Daša Brontvajová
Jazyková korektúra: Mgr. Lenka Jalilah, PhD.
Rozhovor s autorkou poviedky Dašou Brontvajovou, nielen o „opekačke“ na hodine fyziky, ale aj o prekračovaní detských tieňov a zdravých, prekvapivo vyspelých a múdrych postojoch ku každodenným problémom, ktoré prináša život, si môžete pozrieť tu, nech sa páči: