Profesionáli v oblasti gastronomickej reklamy si dávajú mimoriadne záležať na tom, aby ukážky jedál vyzerali čo najlákavejšie. Nám, spotrebiteľom, tak vytvárajú ilúziu dokonalého jedla, pretože v prvom rade „jedia“ oči, až potom prídu na rad chuťové poháriky. My im väčšinou sadneme na lep a očakávame, že realita bude zodpovedať nastolenej ilúzii. So sklamaním prichádza rozhorčenie z toho, že nás zmanipulovali, hneváme sa na predajcu či kuchára, alebo vlastnú naivitu a hlúposť. Málokedy nám v takej situácii napadne, čo sa vlastne stalo a kto v skutočnosti môže za to, že sme sklamaní.
Čo sa teda stalo? Podľahli sme ilúzii, na základe ktorej sme mali konkrétne očakávanie. A kto za to môže? My sami. Zabudli sme, že máme voľbu, možnosť rozhodnúť sa, či sa dáme zlákať ilúziou a spadneme do pasce očakávania, alebo sa budeme držať pri zemi. Za ono konečné sklamanie si môžeme len my sami. Iniciátorom očakávania je ilúzia z pera reklamných tvorcov, a naša myseľ je jeho spúšťačom.
Žijeme v pomerne silnom kolektívnom nastavení na očakávania. Každý od každého niečo očakáva. Šéfovia očakávajú, že zamestnanci podajú nadľudský pracovný výkon; zamestnanci očakávajú prémie a benefity; rodičia očakávajú od svojich detí vynikajúci prospech v škole; od partnerov očakávame, že nás budú bezvýhradne milovať a vychádzať nám vo všetkom v ústrety… Očakávame, a berieme ako samozrejmosť, že tí druhí nás pochopia, že pre nás niečo urobia. Nemusia. Prečo by museli?
Podľa objektu môžeme očakávania rozdeliť do štyroch základných kategórií.
Očakávame od ľudí: pochvalu, uznanie; chceme, aby sa konkrétna osoba správala podľa nášho očakávania, ktoré je v našej mysli iniciované konkrétnou predstavou o tom, čo má hovoriť, ako má reagovať, čo a ako má urobiť.
Očakávame od okolností: väčšinou máme jasnú predstavu o tom, ako sa konkrétna situácia má vyvíjať. V hlave nám beží program, ktorý predznačuje naše očakávanie.
Očakávame od vecí: napríklad bezporuchovú prevádzku auta, spoľahlivosť a funkčnosť hodiniek, počítača.
Očakávame od života: partnera zodpovedajúceho našim predstavám; lukratívnu pracovnú pozíciu; bezchybné zdravie; hovoríme si, že keď sa v našom živote udeje to a to, až potom budeme šťastní.
Keď realita nezodpovedá našim očakávaniam, sme sklamaní, nahnevaní, frustrovaní.
Netvrdím, že nemáme od nikoho prijať ponúkanú pomoc, prípadne, ak je to nevyhnutné, tak o ňu požiadať; netvrdím ani to, že sa v istých situáciách nemáme spoliehať na našich blízkych. Upozorňujem len na to, že sme zacyklení v očakávaniach, ktoré nám prerastajú cez hlavu a vedú nás k pripútanosti. Ak potom prídeme o objekt nášho lipnutia, spôsobuje nám to bolesť a utrpenie. Čím viac lipneme, tým väčšiu bolesť prežívame.
Ako z toho von?
1. Podľa Nydahla (2010) pri nenaplnených prianiach pomáha, ak si uvedomujeme pominuteľnosť všetkých vecí. Stotožňujem sa s ním aj v tom, že ak situáciu môžeme zmeniť, alebo ak si vieme poradiť sami, je zbytočné, ak sme nahnevaní alebo nervózni – jednoducho ju zmeníme. Rovnako sa negatívne emócie nevyplácajú ani vtedy, ak situáciu zmeniť nemôžeme, pretože ju tak či tak nezmeníme.
2. Dôležité je uvedomiť si, že ak niečo od niekoho potrebujeme, musíme našu potrebu formulovať jasne a zrozumiteľne. Platí to hlavne smerom k mužom a deťom. To sú bytosti, ktoré si nevedia domyslieť náznaky a inotaje. Napriek tomu očakávame, že budú schopné naše signály rozlúštiť. Nie, nebudú. A je tu ešte jedna vec: nevyhnutnosť verbalizovať našu potrebu priamo dotyčnej osobe. Chodením kade-tade a sťažovaním sa iným ľuďom, že dotyčný/dotyčná sa nesprávajú tak ako to my potrebujeme, sa všetko ešte zhoršuje. Ten druhý nám nevidí do hlavy, nemôže vedieť, čo od neho chceme, ak mu to na rovinu nepovieme.
3. Rovnako otvorení a priami musíme byť aj k sebe. Situácie, kedy sme my sami iniciátorom ilúzie aj spúšťačom očakávania, sú v našom živote na dennom poriadku. Všímajme a uvedomujme si ich. Zakrádajú sa do našej mysle ako lupič a okrádajú nás o pokoj a radosť zo života. Vychytajme všetky škodné a nedopustime, aby nám zamorovali myseľ. Namiesto podliehaniu očakávaniam si klaďme neustále otázky: prečo stále niečo od niekoho, od niečoho, od života očakávam? Nepoznám vari svoju vlastnú hodnotu? Svoje schopnosti? Nedôverujem si natoľko, že sa nedokážem spoľahnúť sama na seba? Koniec-koncov, kto mi je neustále k dispozícii, ochotný pomôcť 24 hodín denne? No predsa ja! V márnych súbojoch s osobou, ktorá nesplnila moje očakávania, míňam drahocennú energiu, ktorú som už dávno mohla sama využiť na naplnenie danej potreby.
4. Neočakávať. Táto úroveň uvedomenia je prirodzeným vyústením tej predchádzajúcej. Samozrejme za predpokladu, že si otázky v bode 3. budeme nielen klásť, ale si na ne aj čestne odpovedať.
Ešte jedna vec mi leží na srdci: často sa v živote snažíme a vyvíjame iniciatívu preto, lebo na konci očakávame uznanie. Ak je motiváciou môjho snaženia to, aby ma niekto ocenil ako dobrú matku, kolegyňu, milenku, koučku, kamarátku, učiteľku…, tak v skutočnosti nie som ani dobrá matka, ani dobrá kolegyňa, ani dobrá milenka, ani dobrá koučka, ani dobrá kamarátka, ani dobrá učiteľka… Nič. Ak konám dobro len preto, že očakávam uznanie, svoju snahu tým degradujem na vypočítavosť.
Očakávania zahaľujú náš pohľad a vnímanie reality. Vidíme ju skreslenú, ako odraz v pokrivenom zrkadle.
Prestaň očakávať, že ti život dá ideálneho partnera. Namiesto toho sa nauč žiť plnohodnotný život sám/sama so sebou.
Prestaň očakávať, že ťa v práci povýšia, alebo ti zvýšia plat. Namiesto toho choď a začni podnikať na vlastnú päsť.
Prestaň očakávať, že tvoje deti ti svojimi úspechmi (v škole, krúžkoch, športe) odzrkadlia tvoje vlastné nenaplnené túžby z detstva. Namiesto toho s nimi začni tráviť viac času a dopraj im šťastné a slobodné detstvo.
Prestaň očakávať, že ťa ostatní budú chváliť a oceňovať. Namiesto toho prehodnoť svoje priority a začni sa mať rád/rada.
Prestaň očakávať, že iní sa zmenia. Namiesto toho sa zamysli nad sebou: kde robíš chybu a čo môžeš zmeniť ty.
Prestaň očakávať, že ťa lekári dajú dokopy, ak ty sám na svoje zdravie kašleš. Namiesto toho si začni vážiť svoje telo, vnímaj jeho limity, dopraj mu zdravý pohyb, ľahkú stravu a oddych. Buď mu najlepším priateľom.
Prestaň očakávať, že tvoji vnútorní démoni zmiznú sami od seba. Namiesto toho si uprac v mysli.
Prestaň očakávať, začni konať.
„Svet je ako bohato vyzdobená sála. Všetko je pripravené na slávnosť, všetko bohatstvo možných skúseností leží v priestore. Ale až vtedy, keď niekto začne tancovať, začína sa oslava.“ (Nydahl, 2010, s. 66)
Autorka: Mgr. Lenka Jalilah, PhD.
Jazyková korektúra: Mgr. Lenka Jalilah, PhD.
Použitá literatúra:
NYDAHL, O. 2010. O bohatstve mysle. Bratislava : o. z. Spoločnosť buddhizmu Diamantovej cesty – línia Karma Kagjü, 2010. 143 s. ISBN 978-90-968937-7-5.