Predstavte si, že stojíte na kopci. V doline pod vami sú ľudia, ktorí robia niečo výnimočné a hrdinské. Niečo, čo je v súčasnosti nesmierne potrebné a do veľkej miery nebezpečné. Napriek tomu to robia, vy to vidíte, vnímate a oceňujete. Neustále o nich a ich práci obdivne rozprávate a vaša myseľ je plne zamestnaná tým, čo sa deje v doline. Na kopci pri vás stoja a držia vám chrbát ľudia vašej vlastnej šedivej každodennosti. Vďaka ich podpore, starostlivosti a láske ste tam, kde ste – teda hore, nie dolu, kde hrdinovia zachraňujú nešťastníkov, ktorí tam dolu spadli. Je možné, že dokonca robíte veľké gestá a emotívne rozhadzujete rukami, lebo príčina toho, čo sa deje tam dolu, vás hnevá, rozčuľuje, vykoľajuje, vzbudzuje vo vás celú sériu rušivých emócií. Vy im dávate priechod, vylievate ich na tých, ktorých máte v dosahu. Možno sa tiež stalo, že ste niekomu z nich jednu „uvalili“ niektorým zo svojich veľkých gest alebo prstom vypichli oko. Bez toho, aby ste si to uvedomili, si robíte stále to svoje.
Predpokladám, že vám už asi došlo, kam tým mierim. Udalosti v doline sú alegóriou svetovej pandémie koronavírusu a my na kopci sme tí, ktorí to zo svojich domovov sledujeme a svojsky reagujeme.
Nechcem teraz zľahčovať ani podceňovať prácu a sebaobetovanie lekárov, sestier, zdravotníkov, farmaceutov, predavačiek, učiteľov… Všetci, ktorí to robia naplno, poctivo a zodpovedne, si plne zaslúžia naše uznanie a úctu!
Chcem, aby sme sa spoločne zamysleli nad tým, že v našom živote sú aj ďalší hrdinovia, ktorí si svoje povinnosti – svoje každodenné, šedivé povinnosti – plnia takisto s mimoriadnym nasadením a vkladajú do nich viac lásky, trpezlivosti, kreativity a sebaobetovania než inokedy. Rozdiel je len v tom, že bojujú na poli, ktoré im je už dávno dané; a zmysel, hĺbka a pozitívny dosah ich činov nie sú až také viditeľné. Napriek tomu tam sú.
Sú to mamičky, ktoré sa snažia, aby doma všetko fungovalo. Dbajú na ochranu a dezinfekciu, popritom varia, perú, upratujú, hrajú sa s deťmi a vytvárajú zázemie svojim mužským náprotivkom.
Sú to všetky matky bábätiek, menších či väčších detičiek, ktoré sú v súčasnosti nepokojnejšie, vykoľajené, majú narušený denný režim, lebo nechodia do školy a do škôlky, nemôžu slobodne behať po ulici a stretávať sa s kamarátmi. A práve tieto mamičky sú tými bytosťami, ktoré do chaosu vnášajú poriadok, do nervozity pokoj, do vyhrotených emócií lásku.
Sú to všetky babičky a deduškovia, ktorí sú zrazu odrezaní od svojich milovaných detí a vnúčatiek. Niektorí z nich tomu až tak nerozumejú ako my, ktorí sme denne na internete a všetkých druhoch komunikačných prostriedkov, napriek tomu sú chápaví a disciplinovaní.
Sú to všetci muži a otcovia, ktorí sa snažia ekonomicky podržať rodinu a psychicky podoprieť svoju partnerku.
Sú to všetky ženy a partnerky, ktoré v domácej karanténe čarujú pri sporáku a vymýšľajú aktivity, ktorými zmysluplne zapĺňajú čas ostatným „spolukaranténnikom“.
Sú to všetci starší súrodenci, ktorí mladším bračekom a sestričkám pomáhajú s domácimi úlohami a držia im chrbát pri školskom e-learningu.
Vo vyratúvaní súčasných neospevovaných hrdinov by som mohla pokračovať ešte dlho, prípadne objavovať ďalšie variácie a kombinácie. No vy sami najlepšie viete, ktorí nimi vo vašom živote sú, lebo s nimi prichádzate denne do kontaktu.
Teraz sa, prosím, vráťte na začiatok a znova si prečítajte podobenstvo o doline a kopci. Myslite pritom na tých, ktorí sú s vami na kopci. Neprehliadajte ich, neubližujte im veľkými gestami, ktorými chcete zaujať tých dolu. Teraz viac než inokedy záleží na tom, aby sme boli úprimní, láskaví a starostliví predovšetkým k tým, ktorí nám vypĺňajú našu každodennú, zdanlivo šedivú existenciu. Určite to nerobia preto, aby sme ich ospevovali. Skutočný hrdina je totiž ten, kto činí dobro bez očakávania uznania, do svojej aktivity dáva maximum, robí to s pokorou a láskou pre druhých a tvári sa pritom, akoby to bola samozrejmosť.
Dajme im vedieť, že my to za samozrejmosť nepovažujeme. Že si ich vážime. Že ich ľúbime. Že sme šťastní, že ich máme. Že oceňujeme všetko, čo pre nás robia.
Autorka: Mgr. Lenka Jalilah, PhD.
Jazyková korektúra: Mgr. Andrea Jurčová
