Pamätám si z detstva, ako moja maminka plátala ponožky: navliekla ich na drevený hríbik a potom zručnými pohybmi vyplnila dieru plátacou niťou tak, že záplata sa stala dokonalou súčasťou ponožky. Často som pri nej sedávala a so zatajeným dychom som ju pri tomto zázračnom tvorení sledovala. Jej techniku mám stále jasne pred očami, akoby to bolo včera. Chýba mi tá ľahkosť, hravosť a samozrejmosť, s akou to robila. Bola nielen zručná, ale aj múdra. Raz mi povedala: „Vždy si dobre rozmysli, akú záplatu na dieru použiješ. Ale hlavne si ujasni, či má vôbec zmysel to plátať.“ Až po rokoch som pochopila, že nehovorila o ponožkách, ale o živote.
Rozmýšľam, čo by povedala teraz, keby videla, že sa mnohí často prepožičiavame ako živé záplaty na vrecia, ktoré by sa nemali plátať. Možno by povedala, že je to pre človeka nedôstojné. Že tí, ktorí nás berú ako záplaty, si nás nezaslúžia. A že my, živé záplaty, sa mýlime, ak si myslíme, že robíme dobre. Že to v konečnom dôsledku neprospieva ani jednej strane.
Takých situácií je veľa a vo väčšine prípadov si neuvedomujeme, že sme odsúvaní na okraj záujmu. Že nie sme vo vreci dôležitostí. Ale keďže sme tolerantní, chápaví a ústretoví, neprotestujeme. Sú však spomínané charakterové vlastnosti prítomné aj na druhej strane? Je to vzájomne vyvážené?
Napríklad: chcete ísť s partnerom niekam na víkend, ale neviete sa dohodnúť na termíne, lebo on musí najprv vyriešiť toto, potom tamto, musí zabezpečiť hento… Nakoniec vám povie, že pôjde s vami až potom, keď sa v práci uvoľní alebo keď ho nebudú potrebovať deti z prvého manželstva. Zatiaľ ale nevie, kedy to bude. A tak submisívne čakáte do poslednej chvíle.
Alebo: chcete sa stretnúť s kamarátkou, zájsť si niekam na kávu. Ste ochotná prispôsobiť sa jej možnostiam, ale ona vám povie, že ešte nevie, či bude mať čas. Mohlo by to byť v piatok večer, ale určite to bude vedieť až v piatok na obed. Vy prikývnete, zariadite sa na piatkový večer, ona vám na obed zavolá a vysvetlí vám, že musí ísť manželovi kúpiť košeľu. Vy to chápete a pristanete na nový termín, ktorý vám navrhne.
Iná situácia: na Silvestra by ste chceli byť s niekým zo svojich priateľov. Pred Vianocami zavoláte jednému, druhému, tretiemu… V telefóne počujete: „Záleží na tom, či pôjdem so známymi na chatu. Dám ti vedieť.“ „Ozvali sa mi kamoši zo starej partie a chcú niekam vyraziť. Ak sa nezorganizujeme, môžeme sa potom dohodnúť my.“ „Koncom roka budem mať asi veľa práce. A možno mi príde na návštevu neter. Zavolaj mi po Vianociach, uvidím, ako na tom budem.“
Všetky tieto a im podobné situácie majú spoločné to, že tí druhí nám nepovedia hneď „áno“, ale nepovedia nám ani jasné „nie“ – nechávajú si nás ako zálohu pre prípad, že všetko ostatné zlyhá. Nie sme pre nich natoľko dôležití, aby si urobili čas a zariadili si povinnosti hneď tak, aby mohli byť s nami. Odsúvajú nás nabok a našu spoločnosť akceptujú až vtedy, keď sa im z ich roztrhnutého vreca všetci ostatní vysypali. A my sa tak stávame záplatou. Raz, druhýkrát, tretíkrát… Dokedy ešte?
V mojom živote prišlo v tomto ohľade tvrdé precitnutie. Povedala som si DOSŤ! Nebudem čakať, kým mi niekto povie, že už môže byť so mnou, lebo… Ak chce so mnou naozaj byť, musí to predsa vedieť hneď, nie až potom, keď bude splnená nejaká podmienka. Nechápte to tak, že očakávam, že dotyčná osoba okamžite pristúpi na môj návrh a termín. Ale ak má úprimný záujem byť so mnou a chce si na to vedome urobiť čas, vieme sa HNEĎ dohodnúť na termíne a spôsobe, ktorý vyhovuje obom. Dôležité je, že tam nie je žiadna podmienka: uvidím, keď…, zatiaľ neviem, lebo…, možno budem môcť, ale…
Pochopila som, že nemôžem stále slepo prikyvovať a chápavo sa podriaďovať. Uvedomila som si, že to čakanie, kým sa mi niekto ozve: „Áno, už môžem, lebo…“, je nedôstojné. Že si to nezaslúžim. Je dobré a správne, ak sme plní porozumenia, vnímavosti a tolerancie. Musí to však mať svoje hranice a malo by to byť vyvážené. Aby sme sa nestali len akousi živou záplatou na roztrhnutom vreci, lebo všetci ostatní z neho vypadli a všetky „dôležité“ veci sú už na svojom mieste.
Ak to inak nejde, tak buďme sami! No a čo? Užime si konečne aj spoločnosť samých seba. Čo ak to tak má byť? Čo ak nám je občasná samota daná zhora ako dar preto, aby sme boli v tichu?
Ticho nie je nedostatok zvuku. Je to priestor. Čistý, svieži, plný nových, krásnych a vzrušujúcich príležitostí, v ktorom máme jedinečnú možnosť nájsť a spoznať seba. Lebo kto nenašiel seba, nemôže nájsť druhého. Alebo inak: kto nemá seba, nemá nič. Ten, kto namieta, že sa nepotrebuje nájsť a spoznať, lebo na to nemá čas, a veď má partnera, deti, kamarátov, priateľov…, tak žije v ilúzii a skôr či neskôr bolestivo narazí. Môžeme totiž byť v sociálnej interakcii s inými ľuďmi, ale ak nemáme čistý a zdravo láskyplný vzťah sami so sebou, ostatné vzťahy nie sú plnohodnotné, hoci sa nám takými zdajú byť. Chýba im hĺbka a iskra, ktoré môžeme uchopiť a vyniesť len z onoho ticha, do ktorého sa ponoríme pri hľadaní seba.
„Vždy si dobre rozmysli, akú záplatu na dieru použiješ. Ale hlavne si ujasni, či má vôbec zmysel to plátať.“ Vďaka ti, maminka moja milovaná, za tvoju cennú radu. V duchu si ťa objímam a posielam ti svoju lásku tam hore, odkiaľ sa na mňa chápavo usmievaš, lebo vieš, čo chcem dodať:
Nebuďme záplatou na roztrhnutom vreci, z ktorého sa všetci ostatní vysypali. Ukážme, že máme svoju hodnotu a zdravo ju prezentujme predovšetkým tak, že si začneme vážiť samých seba. Nie sme predsa odkázaní na spoločnosť niekoho, kto si tú našu dostatočne necení.
Autorka: Daria Ziminová
Jazyková korektúra: Mgr. Andrea Jurčová