Nachádzam sa v Mama centre Bomburček v Brezne, ktorého zriaďovateľom je cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku. Za jedným stolom so mnou sedí a popíja bylinkový čaj môj zástupca Christopher Danis a kávičku si vychutnáva hlavná postava dnešného nahrávania Ľubica Neupauerová, ktorá je vedúcou centra. Prišli sme na jej pozvanie a chystáme sa na reportáž o Bomburčeku. Súčasťou reportáže je tento článok a video Srdečného rozhovoru, ktoré si môžete rozkliknúť a pozrieť nižšie. Sekunduje nám náš redakčný fotograf Milan Štefánik. Vďaka nemu vám môžeme ponúknuť fotografie zo zákulisia nahrávania, zachytávajúce príjemnú a srdečnú atmosféru, ktorá tu po celý čas vládne.
V článku vám predstavím Ľubicu Neupauerovú ako ženu a matku a pokúsim sa odhaliť hodnoty, s ktorými sa stotožňuje, a to, čím sa riadi v živote. Verím, že to s potešením privítate aj vy, milé mamičky, ktoré chodíte do Bomburčeka a stretávate sa s ňou, no možno netušíte, aká je to výnimočná žena. V Srdečnom rozhovore ju uvidíte v role vedúcej centra a dozviete sa všetko o vzniku Bomburčeka a jeho súčasnom fungovaní. Pozvanie na krátky rozhovor pred kamerou prijal aj zborový farár pán Radim Pačmár.
Na tomto mieste by som chcela všetkým vyššie uvedeným vyjadriť svoje poďakovanie za ich ochotu a ústretovosť. Všetko, čím prispeli do tohto projektu, urobili zadarmo a vo svojom voľnom čase.
***
Krásu Horehronia má v očiach už od detstva
Ľubka Neupauerová pochádza z Levíc, a preto som zvedavá, ako sa dostala do Brezna. Najprv poznamená, že ak človek po niečom úprimne túži, pritiahne si to do života. Pokračuje spomienkami na detstvo, keď chodila na prázdniny k svojej sestre, ktorá bola vydatá a žila vo Valaskej, v obci neďaleko Brezna. Malej Ľubke sa na Horehroní už vtedy veľmi páčilo a sestre povedala, že raz tam chce žiť aj ona: „Prešlo 20 rokov a ja som sa sem vydala. Brezno sa stalo mojím domovom.“
Na otázku, ako sa jej tu žije, bez zaváhania odpovedá: „Som nadšená!“ Priznáva však, že jej chýba 6 teplých mesiacov v roku, ktoré zažívala v Leviciach: „Tu máme teplo len 4 a pol mesiaca.“ Ale nesťažuje sa. Hovorí, že krásy Horehronia jej spomenutý nedostatok dokonale vyvažujú: „Nádhera tunajšej prírody je v každom ročnom období dych vyrážajúca. Býva sa mi tu veľmi dobre. Napriek tomu, že Brezno je malé mesto, na kultúru je mimoriadne bohaté.“ Vymenúva rôzne podujatia a Brezno prirovnáva ku kultúrnej Mekke. S uznaním hovorí, že je to vďaka vedeniu mesta, v ktorom sú väčšinou mladí ľudia, a s hrdosťou spomenie, že Brezno sa v roku 2024 bude uchádzať o udelenie titulu Mesto kultúry.
Držíme palce.
Predsudky bokom!
V minulosti Ľubke ktosi povedal, že Horehronci sú vraj tvrdí a chladní a veľmi ťažko si otvárajú srdcia novým ľuďom a veciam. Zistila, že to nie je pravda. Konštatuje, že v každom regióne sa nájde niekto s podobným charakterom, ale ona doteraz spoznala na Horehroní len láskavých, srdečných a úprimných ľudí: „Pocítila som to hlavne vtedy, keď sme zriaďovali Mama centrum Bomburček. Všetci sa spojili pre dobrú vec a vytvorili komunitu láskavosti a družnosti, vďaka čomu sme urobili všetko to pekné, čo tu teraz vidíte. Takže predsudky bokom, pretože Horehronci sú srdeční ľudia s láskavou dušou. Som vďačná za to, že som ich stretla, že sú okolo mňa a môžem s nimi spolupracovať.“
Na otázku, či sa s predsudkami stretla aj v inej oblasti svojho života, odpovedá: „Necelých 7 rokov som pracovala v policajnom zbore. Aj policajtom sa prisudzuje množstvo rôznych hanlivých nálepiek. V ktoromkoľvek odvetví alebo oblasti nájdeme príjemných i menej príjemných ľudí. Zo svojho policajného obdobia mám množstvo priateľov, s ktorými som dodnes v aktívnom kontakte.“
Zhodneme sa na tom, že škatuľkovanie ľudí podľa príslušnosti ku konkrétnej skupine je neodôvodnené, o čom svedčí aj jej skúsenosť z práce v policajnom zbore. Ľubka nesúdi ľudí podľa ich príslušnosti ku konkrétnej sociokultúrnej skupine, hoci sa na nich iní dívajú cez prizmu negatívnych stereotypných vzorcov myslenia. Hovorí, že všetci sme ľudia a v každom človeku hľadá to dobré, čo môže byť mostom k spolupatričnosti.
Radikálna zmena, prijatie, pokora a úcta k životu
Krásnu a múdru ženu sediacu oproti mne vediem teraz k spomienkam na život pred príchodom do Brezna. Zaujímajú ma rozdiely medzi Ľubkou, ktorá bola slobodná, nespútaná, užívajúca si život, a súčasnou Ľubkou, ktorá je zodpovednou mamičkou a vedúcou Mama centra Bomburček.
Hovorí, že rozdiely sú obrovské. Priznáva, že v minulosti si rolu matky nepripúšťala. Bola stotožnená s tým, že zostane „starou dievkou“, obklopenou mužským kolektívom, a bude žiť pre prácu, ktorá ju baví. Takéto vnútorné nastavenie prirodzene vyplývalo z jej životného štýlu a záľub: „Všetky moje aktivity boli diametrálne odlišné od tých, ktoré mám teraz, a neboli v súlade s predstavou o rodine. Akčný život policajtky je plný premenných, v rámci ktorých vás môžu do služby stiahnuť kedykoľvek, aj v noci. Niečo také s rodinným životom vôbec nekorešpondovalo.“
Kedy a ako došlo k radikálnej zmene?
„Odišla som z policajného zboru a zamestnala som sa v civilnom sektore. Stretla som svojho manžela a začala mäknúť. Cítila som, že celá moja bytosť bola pripravená stať sa manželkou a matkou. Život sa mi krásne otočil, manželkou a matkou už som, žijem na Horehroní a nič by som nemenila. Je to krásne. Som vďačná za tých 34 rokov, ktoré som prežila ako slobodná. Mali svoje čaro. Nikam som sa neponáhľala a užila som si, čo som si užiť mala. Rodinný život a materstvo sú nádherné.“
Ľudský život pripodobňuje k rastúcemu kríku: „Najskôr je to malá rastlinka, ktorá zapúšťa korene, spoznáva svoje obmedzenia a hranice a skúma, ktorým smerom môže rásť. Tak ako silnie krík, tak som silnela aj ja. Rokmi skúseností a zdolávania prekážok som dospela do štádia, v ktorom sa nachádzam teraz. Mladé dievča plné nespútanej zábavy zostalo v Leviciach. Na Horehroní je už zrelá žena.“
O krbe, ohni a pevných základoch
Otváram tému poslania matky a otca v rodine. Ľubka hovorí: „Matka je krb, ktorý vytvára teplo. Otec prináša drevo do krbu, ale žena je tá, ktorá dodá oheň a v domácnosti vytvorí pozitívnu emóciu. Niekedy sa rozhorí viac, ako je dobré a správne, a vtedy treba ten oheň krotiť (zasmeje sa).“ Ja k jej myšlienke dodávam, že oheň prináša do ľudských príbytkov nielen teplo, ale aj svetlo. Ľubka súhlasí, že žena matka je aj svetlom domova, a pokračuje: „Nebyť pevného základu, na ktorom stojí krb, oheň by bol neudržateľný. Tým základom je muž v role otca, vďaka ktorému sa rodina nerozsype. Obdivujem všetky osamelé mamičky, ktoré fungujú bez otca živiteľa rodiny. Klobúk dolu pred nimi.“
Ľubka sa mierne rozcitlivie a s jemným dojatím hovorí: „Mám úžasného manžela a skvelého otca svojich detí. Taký oddaný a zapálený otec sa len tak nevidí.“ So srdečným a zároveň huncútskym smiechom dodáva: „Vybrala som si skvelo!“ Pri nasledovných slovách je v jej hlase cítiť láskavú hrdosť: „Môj muž je pevným základom mojej rodiny.“
Cez rolu matky a manželky spoznáva samu seba
„Rodina je podľa mňa živý organizmus, kde sa denne odohrá množstvo vecí. Je to bunka podliehajúca neustálym zmenám, v ktorej prebieha neutíchajúci život a kde sa s obrovskou dávkou tolerancie musíme prispôsobovať jeden druhému. Rola matky a manželky ma učí spoznávať samu seba. Denne čelím rôznym situáciám, pri ktorých som prekvapená z vlastnej reakcie a z ktorých sa učím byť lepšia. Každý boží deň je pre mňa školou života.“
Keďže Ľubka má dvoch synov – starší má necelé 4 a mladší bude mať 2 roky –, som zvedavá, ako ich vychováva. Ochotne mi priblíži svoje názory na výchovu:
„Rodičovstvo veľmi zmení dušu ženy. Začne si uvedomovať obrovskú zodpovednosť voči životu, ktorý dala, a pochopí, že sa musí prispôsobiť deťom a rodine.“ Spomenie príklad rastúceho kríka a pokračuje: „Detičky potrebujú zo strany matky a otca vedenie. Keď im dáme prílišnú voľnosť, s odstupom času sa to nemusí ukázať ako správna voľba. Keď deti prevezmú v rodine funkciu scenáristu a režiséra, začne to naberať zlý smer. Ony potrebujú nehu, vedenie a hranice. Hovorí sa, že 70 percent osobnosti človeka sa vybuduje do 6. roku života. My rodičia sme tu na to, aby sme nastavili deťom zdravé hranice a láskyplne vyžadovali ich dodržiavanie.“
„Okrem toho, že moje deti majú hranice, vediem ich k tomu, aby dokázali vycítiť vhodnú mieru tolerancie a rozoznať, keď je to už za hranicou.“
Nie je veliteľský typ rodiča, ktorý potrebuje mať svoje deti plne pod kontrolou: „Dieťa si potrebuje vyskúšať všetky nezbednosti, šantenie a zábavu. Nechám ich vyskákať sa v mláke, nechám ich do nej aj spadnúť, aby samy zistili, aké má ich konanie následky: že im je potom zima, majú vlhké oblečenie a cítia sa nekomfortne.“
Vysvetľuje, že takto je naplnených viacero aspektov života: deti sa vyšantia, majú novú skúsenosť a zároveň znášajú dôsledky vlastných činov.
„Snažím sa brúsiť ich ako diamant, ale nechcem ísť liberálnu cestou typu: Skúste si, robte si, čo chcete, všetko máte dovolené. Páchajte neplechu a ja vás za to vystískam. Keď moji chlapci urobia niečo zlé, ja ako matka som tam na to, aby som im s nehou ale rázne vysvetlila, že toto už bolo cez čiaru. Oni si potom v hlavičkách dokážu vyhodnotiť, čo je správne a čo už nie.“
Pri svojich synoch sa učí byť lepším človekom
Ľubka Neupauerová je bytosť, ktorá na mňa pôsobí na dvoch rovinách: jedna predstavuje istú vnútornú krehkosť, ktorá sa nesie na vlne nehy a lásky a chvíľami pripomína vílu z rozprávky. Druhým aspektom jej osobnosti je zdravá sebaistota, pevnosť a nezlomnosť. Vie, čo chce, a odhodlane si za tým ide. Oceňujem to, že si pevne stojí za svojimi názormi.
Tak ako každý z nás, aj ona má svoje nedostatky a chyby. K jednej sa otvorene priznáva: „Som vznetlivý typ a niekedy ťažko zvládam niečo, čo sa mi zle počúva.“ Ak si niekto dokáže takto otvorene priznať negatívnu osobnostnú črtu, je na polceste k jej úspešnému zvládnutiu. Ľubka pracuje na vlastnom zlepšení a zároveň sa snaží pozitívne vplývať na svojich synov: „Aby dokázali prijať rôznych kamarátov, aby boli láskaví k detičkám, ktoré sú živšie, ale aj k takým, ktoré sú submisívnejšie alebo nie sú také extrovertné ako oni. Tým, že sa to snažím vštepovať im, pomáham aj sebe. Lebo pri nich sa učím byť lepším človekom.“
Najvyššie poslanie ženy
Moja posledná otázka pre Ľubku Neupauerovú znie: Ako by si povzbudila ženy, ktoré majú malé deti a snažia sa čo najlepšie obstáť v role matky a manželky, ale občas zlyhávajú?
„Rolu matky berte ako obrovský dar a nebojte sa ísť do novej skúsenosti. Ani jedna z nás nie je študovaná matka. Je to proces rozvoja ženy. Materstvo vám prinesie do života neskutočné množstvo lásky, ktorou vás denne zahrnú vaše deti. Občas budete vyčerpané a padať od únavy, ale keď vaše dieťatko príde a povie: Maminka, ľúbim ťa, alebo vás vystíska, tak zabudnete na všetky ťažkosti. Deti sú maličké len dnes. Zajtra už budú veľké a vy si potom vynahradíte tie aktivity, ktoré si teraz nemôžete dovoliť. Nestrácajte vieru v samu seba, neupadajte na duchu. Každá z nás prišla na tento svet, aby dala život deťom. To je podľa mňa najvyššie poslanie ženy.“
***
Poznámka pod čiarou:
Rozhovor s Ľubicou Neupauerovou je oslavou materstva. Som si však plne vedomá toho, že sú medzi nami ženy, ktorých túžba stať sa matkou nebude nikdy naplnená. Nechcela by som, aby tento článok vzbudil dojem, že sme presvedčení o tom, že jedine v role matky môže žena viesť šťastný a zmysluplný život. Každá žena, aj tá, ktorá nemôže mať deti, je jedinečná, krásna a vo svojej podstate dokonalá. Nestráca automaticky ani zmysel života, ani svoju ženskosť a iskru.
Všetko, čo malo odznieť na adresu mamičiek, vyjadrila Ľubka. Ja sa teraz obraciam na vás, krásne bezdetné ženy: netrápte sa tým, čo nemôžete zmeniť. Nebojujte, s pokorou to prijmite a uľaví sa vám. Stále máte svoju hodnotu, ste dôležité a nenahraditeľné pre tých, ktorí vás milujú. A vedzte, že vás milujú také, aké ste.
Autorka: Lenka Jalilah, šéfredaktorka
Jazyková korektúra: Bc. Adriána Kertisová