Pomedzi útulné, v tých časoch čerstvé domčeky Atén sa ich obyvatelia s vlastnou živou vravou len-len že vedeli obchádzať. V úzkych a hrboľatých uličkách, sprevádzaný vôňou Dionýzovho gréckeho vína, práve vznikal zárodok dnešného divadla. Popri tom sa však Atény stali aj kolískou filozofie a mnohých myšlienok, ktoré dodnes hýbu svetom. Pomedzi výkriky miestnych obchodníkov, ktorých kulisou bol lomoz čulého mesta v rozkvete, sa s neveľkou námahou dali postrehnúť pútavé diskusie, miestami až dišputy, o vzniku sveta a zmysle života.
Niet divu, že pri takom zhone si človek často zabudne všímať detaily. Detaily, ako napríklad konkrétny ponúkaný tovar, utekajúci, no nevratný čas, alebo jednotlivé tváre ľudí. No práve jedna z týchto všedných tvárí bola niečím výnimočná.
Strieborná brada denno-denne ponevierajúca sa srdcom mesta sa po istom čase stala symbolom poznania. Jej sprievodom bola robustná postava nesúca sa na bosých chodidlách, vzbudzujúca dojem poľutovaniahodnej zanedbanosti a chudoby, posilnený jednoduchým, obnoseným rúchom, ktoré večne zahaľovalo telo legendárneho mysliteľa.
Každý, kto však mal tú česť, pozhovárať sa s ním v blízkosti aténskej agory, vie, že vzhľad nikdy nebol jeho pýchou. Práve naopak – nevýrazný zovňajšok prenechával priestor zaujať okolie jeho intelektu a nevídanému spôsobu uvažovania. To vďaka nim každý pozná jeho meno, tisícky rokov staré. Práve jeho rozum spravil Sokrata nesmrteľným.
Tvár mal posiatu hlbokými vráskami, ktoré však v porovnaní s hĺbkou jeho myšlienok pôsobili ako majestátny znak odvekej skúsenosti. Sokratove tenké pery takmer celkom prekrýval nekonečný belasý testament múdrosti spustený z jeho tváre. Spod veľkého ustarosteného čela žiarili dve tmavé zrkadlá pravdy horiace nadšením z každej neľahkej otázky. Ich zrak však bolo pomerne náročné zachytiť, keďže mudrcova hlava zvykla byť mierne sklonená a chrbát nerovný. Jeho pohľad sa plazil len po predmetoch, ktoré ho zaujali, nesnažiac sa prilákať pozornosť druhých.
Pri nenáhlivej chôdzi mal filozof ruky takmer nehybné, ale počas agitačných debát nimi podvedome entuziasticky rozhadzoval vôkol seba, ani čo by sa gestikuláciou snažil nahradiť vlastné slová.
Hlas mal tichý, no rozvážny. Pravda skrytá v Sokratovych výrokoch sa rozliehala po uliciach ako rieka pomedzi skaly, hoci dohromady toho vôbec nenahovoril veľa. Ruch myšlienok v jeho hlave bolo často zdanlivo počuť aj navonok.
Zo všetkého najviac Sokrates túžil po poznaní, za úsvit ktorého sám označil zvedavosť. Bez nej sú ľudia ochotní uveriť všeličomu a uprednostniť pohodlnosť pred pravdivosťou, a práve takýchto ľudí sa bál najviac.
Myšlienky skladal a ohýbal ako umelec. Fakty preňho boli farbami, túžba vedieť viac inšpiráciou. Inteligenciou ako štetcom tvoril dielo, ktorým bola pravda. No tak, ako každému obrazu predchádza prázdne plátno, tak každej múdrosti predchádza nevedomosť, ktorej dôležitosť si uvedomuje málokto. Sokrates však patril k tým, ktorých táto znalosť obdarila istou slobodou. Vďaka úprimnému uznaniu vlastnej neznalosti toho vedel ohromne veľa.
Jeho žeravá zvedavosť si našla priateľku v nepoddajnej odvahe, ktorá mu otvorila bránu k spochybňovaniu autority osobností i zákonov. Ochota mýliť sa mu pritom nedovolila nechať sa vyviesť z miery nepriateľmi, ktorých si Sokrates svojou nebojácnosťou vytvoril nemálo.
Ako svetlo na cestu jeho životom bolo Sokratovo skalopevné presvedčenie, že človek by mal poznať seba samého. V pulzujúcich uliciach gréckej metropoly chrabro spochybňoval každého, kto hlásal, že niečo vie, v neoblomnom záujme dopátrať sa až ku koreňom pravdy a odlíšiť ju od klamlivých dogiem spoločnosti.
Mysliteľova nespútanosť na ceste za poznaním však podkopávala reputáciu takmer každého, komu sa Sokrates rozhodol adresovať nával svojich všetečných otázok. Skúsený ľud ulice sa pred jeho otázkami rozchádzal ako pred pliagou, mudrcove slová dav priam krájali a zrak okoloidúcich sa pred ním odvracal ani kvety za svetlom. Neutíchajúce krupobitie jeho neželaných otázok a rébusov mu napokon prinieslo jeho chýrnu prezývku: Aténsky ovad.
Avšak ako bez zdanlivo chúlostivých ovadov by príroda nebola neskrátená, tak aj Aténam, kultúrnej perle antiky, by bez jej ovada jednoducho chýbal kus histórie. Očista verejnosti od neprávd a odhalenie skutočnosti preňho bolo životným poslaním.
Obdivuhodnou bola aj jeho ochota a odhodlanie, ktoré mu znemožnili pýtať si odmenu za svoju prácu, vykonávanú celkom nezištne a altruisticky. Sokrates dokonca uprednostnil svoje zásady pred pokusmi zvečniť vlastné tézy a v živote nenapísal jedinú knihu. O goliášskej sile jeho myšlienok sa dozvedáme len od jeho žiakov, ktorí podľahli inšpiratívnosti myšlienkového vizionára a dokázali vidieť jeho dar aj napriek ošemetnému obchádzaniu morálnych konvencií, ktoré bolo Sokratovým zvykom.
Na sklonku jeho života Aténsky ovad sotva vedel, o koľké tisícročia ho jeho idey prežijú sprevádzajúc ľudstvo, no k smrti napokon pristúpil so zvyčajnou nespornou odvahou. Sám čas bol napokon spravodlivým sudcom, ktorý potvrdil, že Sokratova osobnosť prináša mnohonásobne viac ako tí, ktorí ju kedysi kritizovali, hoci, pravdupovediac, miestami si to filozof vlastnou trúfalosťou priam pýtal.
Doba, svet, spoločnosť – toto všetko sa odvtedy posunulo dopredu, no ľudia sú svojím spôsobom stále rovnakí. Takých, ktorí pre svoje presvedčenie ochotne riskujú aj vlastné renomé sa zaťažko hľadá, no Sokrates je apodiktickým dôkazom, že pátranie po nich predsa len nie je úplne beznádejné. Koniec koncov, hrdinom je ten, ktorého zásady žijú dlhšie ako on sám.
Autorka: Terézia Sabajová
Jazyková korektúra: Bc. Adriána Kertisová
Autorka získala týmto umeleckým opisom 1. miesto v 3. ročníku Celoslovenskej literárnej súťaže Prekroč svoj tieň (2023/24)