Každé ráno chutí moja šálka kávy inakšie. Občas ju presladím, občas pridám menej mlieka a inokedy ju vymením za zázvorový čaj. Každé ráno mi chutí inak a vždy si ho pripravím podľa svojho gusta. Aj ten môj zaužívaný stereotyp je vždy v inej podobe. V inej šálke. Svoje rána, svoje začiatky si tvorím sama. Často si snažím pripomínať, že aká tá moja ranná káva bude, záleží iba od mojej chuti. Len tej mojej. Nestrať kontrolu nad svojimi ránami.
Stereotyp nie je a my sa od neho dokážeme odtrhnúť. Presunúť sa z bodu, v ktorom cítime zázemie, na miesto, ktorého chuť nepoznáme, je náročné. A kvôli tomu stereotypu, ktorý nám dáva pocit bezpečia, sa nikam neposúvame. Stagnujeme. Mali by sme viac riskovať, nemať strach zlyhať. Viac kričať do sveta svoje túžby a následne konať. Dovoliť si padať, aby sme mali do budúcna z čoho stavať.
Mám veľa snov, menších i väčších. Niektoré sú príliš pobláznené a najradšej by sa chceli stať realitou, tie druhé sú viac seriózne. Uvedomujú si realitu a podľa nej sa rozhodujú. Chcem, aby som medzi nimi prestala robiť rozdiely. Je len na mne, ako budú moje dni chutiť, a rovnako je na mne, čomu budem v živote veriť. Nechcem, aby som upustila od svojich snov kvôli tomu, že by mohli pripadať iným príliš bláznivé a nereálne. Opakujem, nechcem stratiť kontrolu nad svojimi ránami.
Všímam si, ako väčšina dospelých ľudí zanevrie na svoje túžby a naberie na vážnosti. Akoby zabudli snívať. Kam zmizli ich sny? Mám na mysli tie, ktoré sú plné vzrušenia. Majú strach vykročiť zo svojho pohodlia a nasledovať svoje ja. Boja sa svoje ráno začať inak ako doteraz. Zo svojich dní si spravili rutinu, v ktorej sú sami voči sebe neúprimní. Zabudli na to, po čom ako deti túžili. Zabudli, že svojim snom majú veriť. A ja do tohto bodu prísť nechcem, bojím sa, že prestanem snívať ako oni.
Ako deti sme boli úprimnejšími. Nielen voči iným, ale hlavne sami voči sebe. Spomínam si, ako som mala vo svojich piatich rokoch predstavu o tom, ako môj život bude vyzerať. Do detailov. Z mojich predstáv do budúcna bolo cítiť úprimnosť a zároveň aj naivnosť, ale to k detstvu patrí. Hoci boli plány päťročnej Sofie šialené, verila som im. Celým telom. Vo svojich sedemnástich rokoch mám odlišné priority ako v detstve, dospela som. Miestami mám ale pocit, že by som chcela opäť uveriť svojmu snu, tak ako malá Sofia. Nekládla si pred seba zbytočne prekážky. Pochybnosti.
Sú dni, ktoré mi chutia viac. Vtedy si ich chuť naplno užívam. Ale aj ony sú podľa mňa už občas unavené a musia si oddýchnuť. Potom ich nahradia dni, o ktorých práve píšem. Tie, v ktorých o sebe pochybujem, sú to dni plné neistôt a neprijatia. Veľakrát som voči sebe prísna a nekompromisná, chcem od seba všetko, nekamarátim sa sama so sebou. So svojimi vlastnosťami. Vtedy mi je ťažšie, nežijem tak ľahko a nespoznávam svet okolo seba. Pretože si sama sebe stojím v ceste.
Mám so sebou bláznivý vzťah. Niektoré dni sa akceptujem so všetkým, čo vo mne je, a potom sú dni, keď sa neprijímam. Leziem si na nervy. Vediem sama so sebou hádky. Nedarí sa mi a cítim sa frustrovane. Ako sa mám rozvíjať, keď sa neakceptujem? Keď samej sebe neverím a každý môj kúsok ma irituje? Počas tých dní zanevriem na svoj potenciál.
Prijať sa je dôležité na to, aby sme dokázali pracovať s vlastnosťami, ktoré chceme zmeniť. Pre mňa je tou vlastnosťou žiarlivosť a prehnaná snaha o dosiahnutie dokonalosti v každom smere. Som si ich vedomá a na základe toho pripravená na ich utíšenie. Nech v mojom živote nie sú také hlučné. Prajem si, aby som bola tá, ktorá bude veciam vo svojom živote pridávať alebo uberať na hlasitosti.
Mám na seba vysoké nároky, túžim po tom, aby som sa posúvala vpred, ale chvíľami je to náročnejšie. Hlavne v dni, keď v seba neverím. Chcem tvoriť, a keď sa mi podarí niečo napísať, nechcem tie riadky mazať. Pretože to občas robím, zmažem všetko napísané, akoby sa mi nedarilo nájsť slová, ktoré vystihnú moje myšlienky. A možno som ich aj našla, len sa nedokážem vypočuť.
Pri písaní sa pred sebou vyzlečiem. Donaha. Je to intímna chvíľa. A je to moja chvíľa. Vtedy moje vnútro prehovorí a ja ho počúvam. Písanie som vždy považovala za spôsob, pri ktorom môžem samej sebe lepšie porozumieť. Nezvykla som sa o svoje myšlienky deliť, nedovolila som iným prečítať to, čo cítim. Nebolo to kvôli tomu, že by som sa hanbila. Skôr som sa cítila nekomfortne z toho, že niekto vidí viac. Môj vlastný chaos. Vidím ale pokroky, ktoré postupne robím. Už mi nerobí problém podeliť sa s tým, čo napíšem. Nerobí mi problém vyzliecť sa. Naučila som sa veriť v seba a vo svoje sny. Lebo sny sa majú žiť.
Túžim po tom, aby som raz držala v rukách svoju vlastnú knihu. Odmalička som milovala písanie. Moja babka si ukladala každý papier, na ktorý som čokoľvek napísala. Mala takto uschovaných množstvo papierov. Pri písaní som mala pocit, že mám nad všetkým kontrolu. Ja som dávala slovám význam. Babka Ľudka ma naučila veriť samej sebe. Videla zmysel vo všetkom, čo som napísala, a mne to dodalo odvahu. Verila mi. Vedela, že moje písanie má zmysel.
Je to kolobeh. Píšem, nepíšem. Verím si, neverím si. Snívam, nesnívam. Stále dookola. A ja to mám takto rada. Myslím si, že je dôležité, aby sme sa naučili prijímať všetko, čo nám do tých našich dní príde. Snažím sa, aby som prestala mať výčitky, keď mi niečo nejde tak, ako si predstavujem. V niektoré dni sa mi darí viac, naopak, v niektoré mám pocit, že robím málo. Chcem od seba maximum, a to ma unavuje. Pretože žiadny extrém nie je správny. Túžim po tom, aby som našla balans a nechodila z jednej krajnosti do inej.
Často sa snažím o to, aby sa môj život vyvíjal podľa mojich predstáv. Ale mám názor, že keby to tak skutočne fungovalo, nevyvíjala by som sa ja. Niekedy sú moje dni príliš chaotické, akoby som sa už ráno prebúdzala do zmätku. Snažím sa o to, aby som mala všetko prehľadné. Aj svoje dni. Lenže život je nepredvídateľný a plný nečakaných prekvapení. Život je pestrý. Myslím, že by sme si mali vážiť jeho autenticitu a hlavne nezabúdať na tú našu. Pretože mne to občas uniká.
Všímam si, že často tou prekážkou v začatí niečoho nového sme len my sami. Ten tieň, ktorý vidíme, sme my. Prečo ale miestami nastane situácia, keď sa ho bojíme prekročiť? Máme strach zo zlyhania? Z toho, že je to niečo nové a nepoznané? A skutočne sme nabrali na vážnosti a prestali snívať? Naučíme sa odtrhnúť od zaužívaného stereotypu? Mám more otázok, čo more, celý oceán! Zlyhanie je potrebné, vážme si, že máme možnosť sa učiť. Nemajme strach z rozbitých kolien, keď vykročíme z našej komfortnej zóny. Koľko takých pádov sme zažili vo svojom detstve? Ja rada padám a ešte radšej si tie svoje kolená pobozkám a postavím sa. Veľa z nás si občas myslí, že sme slabí. Pretože sme spadli. Naše odreté kolená nehovoria o našej slabosti. Naopak, hovoria o sile, vďaka ktorej sa znovu postavíme. Mám ju v sebe. Rovnako ako ty. Nabudúce sa zhlboka nadýchnime, pobozkajme si kolená a vstaňme.
Nebojme sa, keď sa rozhodneme objavovať svet. Je úžasné, ako tá ranná káva chutí všade odlišne. V inej šálke možno bude o čosi menej sladká. Vtedy sa nezľaknime. Spoznávajme ten svet. Snívajme. Okúsme chuť toho nového. Padajme na kolená. Nebojme sa prebrať kontrolu nad svojimi ránami. Svoju rannú šálku si pripravujeme my. Nezabúdajme, že svoju motiváciu musíme držať pevne v hrsti. Aby sme mohli robiť to, čo nám spôsobuje motýle v bruchu. Lebo je to krásny pocit. Viera v seba a vo svoje sny nám umožňuje žiť. A preto žime. Tak skutočne a bez strachu, prekročme svoje hranice. Svoj tieň.
Autorka: Sofia Angušová
Jazyková korektúra: Mgr. Andrea Jurčová
Autorka týmto článkom získala 2. miesto v 1. ročníku Celoslovenskej literárnej súťaže Prekroč svoj tieň (2021)