Keď som bola študentka, povinne sme absolvovali brigádu v našej konzervárni. Prešli sme si mnohými pozíciami, varili džemy, tlačili pretlak do konzervy, futrovali sa ovocím aj zeleninou. Až jedného dňa prišiel pokyn presunúť sa do suterénu. Čo tam? Tam nás čakala pyramída leča. A čo s ním? Prelepiť etikety. Moje ilúzie o dobrých potravinách boli tatam. Prečo to vôbec spomínam? Nie, nie je to z nostalgie na školské časy, ale tieto úvahy budú súčasťou analógie o konzervách, konzervovaní ducha a nie jedla do brucha.
Keď pôjdete do divočiny, kde žiadny supermarket nie je nablízku a aj večierka je na míle ďaleko, konzerva vám na obmedzený čas dobre poslúži. Dostanete do žalúdka to nevyhnutné, tuky, cukry, bielkoviny, ale nie vitamíny a enzýmy, na to zabudnite. A tak je to aj s ľudskými konzervami, držia v sebe to nevyhnutné na prežitie, obmedzené osobnostné návody, spoločenské normy, tradície a zvyky dávno vytuchnuté – dávno po záruke. (Človek predsa nebol stvorený pre zvyk, ale zvyk pre človeka. Mal mu byť v núdzi nápomocný – a nie aby kvôli nemu dočista osprostel.)
Obzerám sa dokola a čo nevidím? Ľudské hlavy – plechové konzervy. Tam hlava politika, tam plechovka renomovaného odborníka, tu zas konzerva redaktora, úradníka, náboženského predstaviteľa alebo učiteľa. Sú to konzervy úzkoprsého rozmeru, ktoré sú naplnené preexspirovaným obsahom, a aby boli konzumovateľné, sami si prelepia etiketu, a ak pritom dodržia aj spoločenskú etiketu a zvučnú rétoriku, nikto si ani len nevšimne, že ich reči sú staré, hnilé a plesnivé.
Čo všetko sa dá zakonzervovať? To by ste sa čudovali, čo všetko sa dá natlačiť do malého priestoru ľudskej hlavy. Navždy sa v nej dajú uzavrieť dogmy pre náboženstvo, ezoteriku, ekonomiku, školstvo, medziľudské vzťahy, rodinu, ale trebárs aj pre sviatky, oblečenie a varenie.
Prečo sa konzervuje? Je to jednoduché – lebo nič iné nie je poruke aj s dodatkom, že čo sa osvedčilo v minulosti, bude využiteľné aj dnes. V prvom rade to, čo sa použilo v minulosti, je dávno poznané, je to istota. Akékoľvek novoty by mohli konzervy zneistiť, podráždiť, v najhoršom prípade by ich mohli do zberných surovín odložiť. Majú svoje 3 stabilné pravidlá:
1. to je dobré,
2. to sa nedá,
3. držme sa overeného.
Hlavy – konzervy skladujú vo svojich útrobách zastaralé frázy, klišé, konzervatívne názory, predpotopné postoje, zatuchnuté tradície a nič nové tvorivé a podnetné nemajú na obzore. Už počujem tie oponujúce hlasy, že inovatívne sú tu predsa veda, výskum a stroje. No práve, že len to! A život aj s rozumom zaspali na vavrínoch v temnej minulosti, pomaly v stredoveku. Preto sa hovorí, že zvyk je železná košeľa, v tomto prípade plechová konzerva. Nie je vám zle od žalúdka pri prejavoch rozkladajúceho sa ducha? Na strávenie ktorého už nestačí žiadne digestívum, ani palina, ani pálenka? Z problematického trávenia konzervovaných obsahov možno vznikne nová diagnóza, intolerancia na duchovný úpadok. (Prípadne si na to všetci zvykneme a stane sa to normou.)
Úpadok a rozklad života je poznať všade, v každej sfére, konzervuje ho strach zo zmeny, únava, apatia a nevedomosť. Kam to ešte môže zájsť? Keď sa rozkladný obsah správne extruduje, tak to potom bude neobmedzene trvanlivá otravina. Ideológie aj inštitúcie na to máme, pracujú s overenými a osvedčenými postupmi s vypočítateľným výsledkom: „Konzerva ku konzerve a máme tu konzerváreň.“ Chce to len trpezlivo čakať, nepremýšľať a poslúchať.
Varovanie: Nelezte, prosím, za žiadnych okolností do konzervy. Je tam tesno, vlhko, tma a nedá sa tam dýchať. Čo urobiť, keď už ste sa zakonzervovali a teraz chcete von?
Resumé
Klišé odpoveď by znela, že treba mať otvoreného ducha, otvorenú myseľ, ale presnejšie je: Keď je hlad života po poznaní, prejavuje sa to odvahou a otázkami. Vtedy sa nedá zostať konzervami.
Poradcovia zdravia odporúčajú čerstvé zdravé potraviny, zdravý pohyb a zdravý spánok. Poradcovia ducha by mali odporúčať tvorbu zdravých, čerstvých, osviežujúcich myšlienok porozumenia, ktoré nasýtia život na všetkých úrovniach. Človek nemusí byť predsa odkázaný na konzumáciu nekvality. Pre chutný život má poruke iné delikatesy.
Autorka: Lenka Sapárová
Viac o autorke: ATELIER RESUME
Jazyková korektúra: Mgr. Andrea Jurčová