Komunikácia je základom každého vzťahu, či už ide o ten partnerský, alebo vzťahy medzi deťmi a rodičmi. Tak ako ich môže nesprávna komunikácia skomplikovať, tá správna ich vie, naopak, zlepšiť. Poďme sa spolu pozrieť na komunikáciu medzi rodičom a dieťaťom.
Rozhovor s naším dieťaťom je niekedy náročný. Môžeme mať pocit, že ho nechápeme alebo že ono nechápe nás, máme rozdielne názory a pohľady na rovnakú vec. Je to spôsobené viacerými faktormi, avšak silné zastúpenie má generačný rozdiel. Keď nám dieťa povie: „Mami, veď chill,“ alebo „Oci, napíš mi message,“ môže sa zdať, že hovoríme odlišnou rečou. Aj takéto vyjadrovanie je spôsobené odlišnými dobami, v ktorých sme vyrastali. Veľa rodičov sa už prispôsobilo dnešným časom, avšak z praxe poznám aj takých, ktorým sú takéto termíny cudzie.
Ďalšie silné zastúpenie tvoria naučené vzorce správania. Naši rodičia nás učili rozprávať, preto máme ich spôsob komunikácie osvojený a prirodzene ho často vnímame ako jediný správny. Používali sme ho aj v kontakte s našimi rovesníkmi v období, keď sme ešte boli deťmi. Dnes sa však deti medzi sebou rozprávajú inak, a práve tento spôsob im je prirodzený. Nedorozumenia medzi deťmi a rodičmi teda môžu vznikať kvôli odlišným spôsobom komunikácie.
Naše správanie veľmi ovplyvňujú emócie, a to najmä pri konflikte. Keď sme unavení a podráždení, naše negatívne pocity sú viditeľnejšie. Predstavte si kruh, ktorý tvorí konflikt. Ten kruh má akýsi pomyselný obal z emócií. Až vtedy, keď ten obal dáme dolu, je možné sa dostať ku konfliktu a vyriešiť ho. A presne tak je to aj s našimi emóciami. Základom je každé nedorozumenie si vysvetliť, nájsť si priestor a čas a pokúsiť sa komunikovať bez vzbĺknutých vášní.
Na workshope, ktorý bol realizovaný v spolupráci s organizáciou JEDEN RODIČ, n. o. v rámci projektu Čas pre deti (Hodina deťom), sme s jednorodičmi hovorili o komunikácii, ako ju vo vzťahu k deťom zlepšiť a o najčastejších chybách v nej. Spomenuli sme tiež dôležitosť aktívneho počúvania a povedali si niečo o nenásilnej komunikácii. Tiež sme s jednorodičmi a neskôr aj s ich deťmi robili rôzne aktivity. Jednou z nich bola konfrontácia, počas ktorej si deti a rodičia vysvetlili, čo vnímajú ako chyby či negatíva vo vzájomnej komunikácii. Pre ilustráciu uvediem jeden príklad.
Keď sa matka svojej dcéry opýta, čo bolo v škole, dcéra na ňu podráždene reaguje, a pritom chce matka len vedieť, ako sa jej dcéra mala. Spýtala som sa teda jej dcéry, čo konkrétne jej prekáža na tej otázke, aby aj jej mama vedela, čo môže urobiť pre to, aby bola dcérina reakcia pozitívna. Problémom je, že v otázke používa slovo škola: „Mami, ty sa ma opýtaš, čo bolo v škole. Bola som tam celý deň a ešte aj doma mám počúvať slovo škola?“ Navrhla som teda, aby matka položila otázku napríklad v nasledujúcom znení: „Aký si dnes mala deň?“ Spýtala som sa dcéry, či by to bolo pre ňu prijateľné, a ona odpovedala, že takto by to bolo v poriadku a že ak sa mama opýta na jej deň takouto formou, bude reagovať inak.
Niekedy stačí veľmi málo. Zmeniť slovosled alebo len jediné slovo a obojstranná komunikácia bude lepšia.
Komunikáciu však nie je možné poňať všeobecne, a preto sa v ďalších článkoch zo seriálu „Komunikácia naša každodenná“ budem venovať aj aktívnemu počúvaniu, najčastejším chybám v komunikácii či verbálnej a neverbálnej komunikácii.
Autorka: Mgr. Veronika Poláková, PhD.
foto v záhlaví článku: autorka
Jazyková korektúra: Mgr. Andrea Jurčová