Šťastie naše vytúžené, kde si, v raji alebo už dávno v háji? Jeden by si myslel, že keď je to slovo také frekventované, bude tu šťastia habadej. Len tak sa to ním hemží v pesničkách, básničkách, rozprávkach, filmoch aj v knihách, ale aj tak všetkým chýba. V čom je chyba? Že ho každý len hľadá alebo naň čaká ako sluha na Godota.
Z útržkov rozhovorov by sa dalo usúdiť, že šťastie je o náhode, tak napríklad: „To som mal dnes šťastie, že ma šéf nenachytal,“ alebo „Stačila sekunda a boli by sme skončili pod kamiónom, bolo to z pekla šťastie,“ alebo „Hurááá, vyhrala som tisíc eur v kolese šťastia!“ Tieto mini príbehy by sme pokojne mohli zhrnúť do takmer virálneho výroku, že mnohí mali viac šťastia ako rozumu. To znamená, že keď budeme duchom chudobní, budeme šťastní?
Nezdá sa vám, že keď hľadáme šťastné náhody, je to ako ruská ruleta? Asi preto sa v reči ustálilo, že šťastie je prchavé, vrtkavé a prelietavé. Pri jeho preletoch budeme čakať, až sa unaví, a potom si sadne aj na vola. Nie je to hanba meniť človeka na vola, keď by mu právom náležalo zmeniť sa na tvorcu – na boha? Myslíte, že je to príliš kacírske? Ale ba! Hádam ma za to neupália.
S vaším dovolením budem v kacírstve pokračovať spochybnením notoricky známej vety: „Hľadajte šťastie v maličkostiach.“ Ak podmienime šťastný stav hľadaním a ešte aj vonkajšími okolnosťami, je to podmienené šťastie a to ako prišlo, tak aj pominie, či už vzniklo z maličkosti, alebo bolo veľké a udelené z kráľovskej milosti. Na pošteklenie vašej bránice je tu aforizmus „nepodmieneného šťastia“:
„Budem bezpodmienečne šťastná,
keď budem mať nepodmienené postoje.“
Poďme sa teraz pre zmenu pozrieť na druhú stranu, na odvrátenú tvár šťastia. Čo je nešťastie? Je to ten náhodný turista, ktorý radšej chodí po ľuďoch než po horách a rozdáva smútok a slzy? Je to ten pán Nešťastný, ktorý má na svedomí všetky záplavy, požiare, výbuchy plynu, spadnuté mosty či iné havárie? Nie je to „len“ obrovské množstvo nevšímavosti, ľahostajnosti, povrchnosti, nezodpovednosti ukryté v mori zanedbaných revízií a falšovaných kolaudácií, ukradnutého materiálu a zbabranej práce? Korunu tomu ešte nasadí do neba siahajúca ľudská hlúposť, egoizmus, alibizmus a ziskuchtivosť. Mnohým takzvaným náhodným nešťastiam sa dalo rozumným správaním zabrániť.
Prečo sme však vnútorne nešťastní, aj keď sa nám žiadna katastrofa práve nedeje? Nešťastní sa cítime preto, lebo sme znechutení, prázdni z nenaplnených očakávaní, bezradní z vlastnej slabosti a naivne sa domnievame, že niekto alebo niečo nám ten nepríjemný pocit vylepší.
Predpokladáme, že záplata zvonka nám zapláta dieru na duši aspoň na chvíľku… na pár minút… možno dní, lenže potom sa ten dobrý pocit vytratí a my sa zase postavíme v čakárni do radu alebo si zoberieme udicu a ideme loviť zlatú rybku – Šťastenu. Skúšame všetky možné aj nemožné návnady a v paranoji kričíme: „Kde sa len podela tá Šťastena? Mala tu predsa byť – podľa scenára – a plniť si svoje povinnosti a naše želania!“ (Možno odplávala do iného rybníka, kde bude zákonom chránená.)
Aby sme sa v pojmoch a ich obsahoch nestratili, nepleťme si Šťastenu s Eufóriou. Šťastie je výsledný stav usporiadanosti vnútorného sveta, ktorý sa navonok prejavuje harmóniou, spokojnosťou, elánom, hravosťou, chuťou žiť a tvoriť. Ak takýto stav dosahujeme, vždy je to o určitom úsilí a systematickej činnosti. Základom je vedomý myšlienkový proces smerovaný k pochopeniu, ktorý môže, ale nemusí byť vždy kontinuálny. Nikdy však nie je náhodný a už vôbec to nie je maličkosť.
A naopak, prejavom neusporiadanosti vnútorného sveta, kde je viac chaosu ako rozumu, sú neriadené strely – emocionálne reakcie na nečakané udalosti. Do svetov nechápania často chodí na návštevu pani Eufória aj s pani Blaženou, ktoré si tu hýria od rána do noci a od večera do rána až do úplného vyčerpania. Jasné je, že to tiež nie je náhoda, ale zákonitosť.
Nech už sa akokoľvek snažím o objektívnosť v nazeraní, moja snaha je aj tak márna, a práve preto som štyrom ženám položila otázku: „O čom je šťastie?“ Každá je z iného cesta a každá chodí po iných životných cestách, ale jedno ich spája. Mám ich rada a vážim si ich slová.
Pani L: Šťastie, každý z nás ho pozná. Každý vie, čo je jeho opak. A predsa vidíme len špičku ľadovca v podobe udalostí, ktoré zažívame ako šťastie, a jeho príčiny zostávajú skryté pod hladinou tajomstva života. Myslím si, že dôležitejšie ako hľadať šťastie či nariekať nad nešťastím je tvoriť si svoj život s vedomím, že šťastie i nešťastie sú udalosti pominuteľné, a tak sa povzniesť nad šťastie i nešťastie do výšin poznania o zákonitostiach, ktoré hovoria o neustálom prelínaní dvoch protikladných síl tvorenia i deštrukcie seba samých… Kto som? Mať odpoveď na túto otázku nie je o šťastí, ale o poznaní.
Šťastie je krásny pocit, no poznanie ešte krajší.
Pani G: Ako vyzerá moje šťastie? Moje šťastie je služba človeku. Vypočuť ho. Povzbudiť ho k hľadaniu jeho cesty. Tešiť sa s ním z vytvoreného (aj z vytvoreného poznania).
Som tá, ktorá sprevádza, nie vedie. Tá vedľa a niekedy tá druhá. Ak to má zmysel, tak v chápaní sprevádzajúca… To je moje šťastie.
Potrebujem byť nielen so sebou, ale aj s niekým iným, aby sme sa vzájomne obdarovali informáciami, filozofovali a sumarizovali svoje „múdro“, a keď je možnosť, posielali ho do sveta.
Pani S: Člověk je v honu za štěstím velmi vynalézavý, loví tuto stále nedostatkovou surovinu v nejrozmanitějších zážitcích, hromaděním majetku i předmětů počínaje, přes budování krásného a zdravého těla, vztahu, rodiny, až po dobrodružství v sexu, na cestách, dokonce i na cestě duchovní. Vždy však hledá něco, co existuje samo o sobě a má mu zabezpečit pocit, kdy vysloví: „Jsem šťastný.“ Jenže štěstí neexistuje samo o sobě, je vždy spojené s nosičem štěstí, kterým ale není bohatství, zdraví ani dobrý partner nebo vlastní děti. Podmínkou štěstí je totiž zhodnocení pocitu štěstí, a proto jediným možným nosičem štěstí je právě člověk sám.
Pani A: Šťastie má veľa podôb, pre každého znamená niečo iné, prichádza na rôzne podnety zo sveta vecí, ľudí, prírody…
Ale čo to je? Pre mňa je to pocit vnútornej radosti, ktorá ma plní. Keď šťastie vieš vyčariť, už sa nikdy nestratí, občas ho nemusíš cítiť, ale ono sa stále pripomína, že je tu v rôznych podobách. Šťastný je ten, kto vie mať človeka rád. Pre mňa sú to moje deti, ktoré mi stále pripomínajú, čo je to mať rád.
Ako vidíte, každý pohľad je jedinečný, rovnako ako je jedinečný vnútorný svet každého z nás. Tak to je a nech to tak aj navždy zostane.
Na záver vám poviem o mojom subjektívnom vnímaní šťastia. V mojom svete je šťastím smäd po živote (to sú otázky a odpovede), mať odkiaľ sa „napiť“ a potom si „pripiť“ s niekým druhým a ochutnať, aká je tá jeho voda živá-úvahová. A keď zistím, že nám spoločné „hasenie smädu po živote“ premýšľaním ide obojstranne k duhu aj k duchu, tak to potom nemá chybu.
Rovnako ako mňa aj vás určite stretli, stretávajú a budú stretávať v živote nepriaznivé okolnosti, nezdary a pády, ale smäd po živote to istí. Pokiaľ vám chutila moja voda úvahová, rada si štrngnem s vami niekedy znova.
Resumé
Sú to predmety a informácie, ktoré sa náhodne strácajú, a preto ich môžeme hľadať, ale šťastie sa nehľadá a nie je výsledkom náhody. Šťastie sa tvorí zmysluplnosťou v každodennosti. A zmysluplnosť? Tá je o napĺňaní zmyslu života a ide ruka v ruke s pochopením seba aj tohto sveta.
Autorka: Lenka Sapárová
viac o autorke: ATELIER RESUME
Jazyková korektúra: Mgr. Andrea Jurčová