Nechci kráčať po hladine, ak nie si Ježiš. Že nie si? Tak nečakaj, že budem fungovať podľa tvojich myšlienkových vzorcov. Ja totiž sedím v člne.
V diskusnom vlákne istej uzavretej skupiny sa riešili detaily spoločnej akcie, ktorej sa mali zúčastniť muži aj ženy. Viseli tam len príspevky žien, keď sa zrazu objavil prvý mužský komentár: „Páni ako vždy pokorne sklonia hlavu a urobia čo poviete.“ Zapojení diskutéri, respektíve diskutérky a jeden ďalší muž, brali túto poznámku s humorom a pribudlo zopár „vtipných“ komentov na adresu jej autora.
Netuším, či sa niekto nad obsahom a hĺbkou naoko nevinne vyzerajúcej vety pozastavil. Mne v hlave okamžite zasvietila červená kontrolka.
Je to naozaj tak, že naša spoločnosť je z väčšej miery vyskladaná z rodín, kde žena urobí rozhodnutie, muž skloní hlavu a bez slova poslúchne? Ak chlap niečo také vo vzťahu dopustí, tak prichádza o svoju mužskú identitu. Keď sú pri tom navyše aj deti – a je jedno, či synovia alebo dcéry – obom pohlaviam sa odovzdávajú choré vzorce správania. Také deti nikdy nebudú mať šťastné a plnohodnotné partnerské zväzky.
„Umenie lásky spočíva v tom, dať partnerovi priestor. Dobrý zväzok stavia na slobode a raste.“ (Nydahl, 2010, s. 79) Vždy je to otázka posúvania hraníc. Ak ma partner tlačí do polohy, v ktorej sa necítim komfortne, v ktorej musím poprieť svoju zdravú hrdosť, tak mám dve možnosti: buď sa podvolím a ospravedlním to pokrytecky sama pred sebou, že veď je to „pre pokoj v rodine“, alebo mu s láskou, ale zároveň pevne a rozhodne dám najavo, že takto nie. Lebo v prvom prípade zákonite vyvstáva otázka: akú cenu potom platím za onen „pokoj“?
Takýto problém sa zvyčajne nevynorí zrazu, len tak z ničoho nič. Obyčajne je produktom zapustených negatívnych programov, v ktorých sme zacyklení a tie nás privedú do vzťahov s osobami, ktorým dovolíme, aby nám spôsobovali diskomfort. Preto sa pri zamýšľaní nad zdrojom problému treba mnohokrát presunúť do dávnej minulosti. Odkrývanie jednotlivých vrstiev nánosov nad koreňom problému môže byť veľmi bolestivým procesom, ale rozhodne stojí za to. Je to ako liečba hnisajúcej rany, ktorá už poriadne smrdí. Chce to čas a dôslednosť. Na konci však čaká odmena vo forme obrovskej úľavy a znovunavrátenia zdravej mužskej hrdosti.
Môže sa stať, že muž nebude chcieť zmenu, lebo si na daný stav zvykol a cíti sa v ňom pohodlne. Alebo inak: nechce sa mu vychádzať z komfortnej zóny, pretože to stojí istú námahu. Ak navyše v detstve videl, že to takto fungovalo medzi mamou a otcom, tak sa to preňho stalo normou a spohodlnel natoľko, že sa uzavrel do nepriestrelnej ulity. Jeho vôľu čokoľvek podniknúť nahlodala odovzdanosť, ľahostajnosť a sebapopretie – ťažké jedy, ktoré intoxikujú človeka zvnútra.
Takýto intoxikovaný muž buď rezignuje a upadne do letargie, alebo sa uchyľuje k stratégii úniku, respektíve kompenzácie vo forme nevery, silových športov, budovania si kariéry, alebo hľadá úľavu v alkohole, hazarde… Často ani sám nevie, prečo to robí, a väčšinou to ani nechce vedieť. Jeho podvedomie ho do toho ženie a on sa pohodlne nechá unášať na vlne šedivej každodennosti.
Ak si sa, milá priateľka, v tomto príbehu našla, mám tu pre teba zopár úprimne mienených slov. Slobodne sa rozhodni čo urobíš, ale aspoň o tom popremýšľaj: daj partnerovi slobodu v rozhodovaní. Nemusíš mať všetko pod kontrolou. Ukáž, že mu dôveruješ a presuň časť zodpovednosti naňho. Uľaví sa tebe aj jemu. On ťa za to bude na rukách nosiť, uvidíš! Vyčistí sa vzduch a všetci, vrátane detí, sa budete od ľahkosti vznášať 10 centimetrov nad zemou.
Nydahl (2010) uvádza, že partneri sa vo vzťahu navzájom dopĺňajú. Zdôrazňuje, že muž získava vďaka žene bohatý vnútorný život a tým, že je súčasťou jej sveta, dostáva jej intuíciu, je vnútorne oživený a obohatený. Ja dodávam, že takýto krásny obraz partnerstva naberá jasné kontúry za predpokladu, že sa obaja navzájom rešpektujú ako cítiace bytosti na rovnakej úrovni, na ktorej môže prebiehať vzájomná výmena a duchovné obohacovanie, o akom píše Nydahl. Na inom mieste uvádza: „Žena do vzťahu, vďaka svojej stabilite a citlivosti, prináša hĺbku. Muž ho vďaka svojej ‚hrubšej koži’ obohacuje, hovoriac ‚neber to tak vážne, zahoď myšlienky.’ (Nydahl, 2010, s. 78) Pekné, čo poviete? Dva kontrasty, ktoré do seba zapadajú ako dieliky skladačky – ak sa namiesto očakávania poslušnosti naučíme s láskou rešpektovať jedinečnú odlišnosť toho druhého.
„Iba múdry človek dokáže vo vzťahu vidieť partnera. Ostatní vidia predovšetkým svoje vlastné stavy mysle. Pohľad zahaľujú očakávania, aj naša vlastná karma. Čím dokonalejšie dokážeme v partnerovi vidieť to, čo je nadčasové, tým bližšie sme k pravde.“ (Nydahl, 2010, s. 123)
Autorka: Mgr. Lenka Jalilah, PhD.
Použitá literatúra:
NYDAHL, O. 2010. O bohatstve mysle. Bratislava : o. z. Spoločnosť buddhizmu Diamantovej cesty – línia Karma Kagjü, 2010. 143 s. ISBN 978-90-968937-7-5.
Jazyková korektúra: Mgr. Lenka Jalilah, PhD.