Každá minca má dve strany, alebo Ako vykročiť z tieňa slávy svojho otca

„Celý svoj život som venoval jednému mestu, jednému divadlu a jednej žene.“ Legendárny slovenský herec Jozef Dóczy takto vyznal svoju lásku a vernosť rodnému mestu, profesii a manželke. V dnešnej dobe je priam neuveriteľné a zároveň obdivuhodné, že celý osobný i profesionálny život prežil v Nitre. Iní ho lákali aj na dosky bratislavských divadiel, no on zostal verný Divadlu Andreja Bagara. Zomrel 21. januára 2013 vo veku 83 rokov.

Začínal v ochotníckom súbore, kde ho objavil Andrej Bagar a angažoval ho do nitrianskeho profesionálneho divadla. Rodičia mu najprv bránili, lebo nechceli mať doma „komedianta“ – ako sa sám vyjadril – ale nakoniec boli radi. Za 55 divadelných sezón na doskách DAB stvárnil vyše 200 postáv. Účinkoval v desiatkach televíznych programov, relácií a inscenácií. Zažiaril aj vo filmových dielach, napríklad Demokrati, Sváko Ragan, Sebechlebskí hudci, Stratená dolina. Účinkoval v seriáloch Ordinácia v ružovej záhrade a Kriminálka Staré mesto.     

Stretla som sa s jeho starším synom Jaroslavom, aby sme zaspomínali na Jozefa Dóczyho nielen ako na herca, ale aj otca, manžela a starého otca, no predovšetkým ako na človeka.

Jozef Dóczy si srdcia divákov získal hlavne ako komik. Je však nepopierateľné, že dokázal bravúrne stvárniť aj komplikované charaktery v klasických i súčasných drámach, čo svedčí o jeho mimoriadnom talente. Nerozlišoval však medzi komickými alebo dramatickými postavami, ku každej pristupoval s rovnakou chuťou a zodpovednosťou. Jeho syn Jaroslav dodáva: „Do základných textov dokázal vsunúť svoje vlastné slová, ktoré boli divákmi vždy žiadané. Trému určite nemával, aspoň o tom nikdy nehovoril. Skôr pociťoval rešpekt ku každej postave, textu a dielu ako takému.“ Spomíname na komickú dvojicu, ktorú vytvoril s Milanom Kišom. Na základe tejto nezabudnuteľnej kombinácie mnohí vnímali priateľstvo medzi oboma hercami, ktoré prekračovalo hranice divadelných dosiek, ako výnimočné. No Jozef Dóczy bol silnými priateľskými väzbami prepojený aj s ďalšími kolegami z divadla. Jaroslav vymenúva ľudí, ktorí patrili do „priateľského klubu“ jeho otca: „Peter Staník, Karol Spišák, Maroš Slovák, František Perger, Božena Slabejová, Adela Gáborová… A takto by som mohol pokračovať ďalej. Otec mal priateľov aj medzi divákmi, v konečnom dôsledku bol z Nitry, všetci ho tu poznali. Priateľstvu pripisoval veľký význam a vážil si každého.“

Leopold Haverl sa raz pri spomienke na Jozefa Dóczyho vyjadril, že bol herecký živel a veľký improvizátor. Jaroslav na to reaguje: „Mnohí spolužiaci a kamaráti mi hovorievali, že u nás musí byť veľká sranda, keď mám otca výborného herca a hlavne skvelého komika. Každá minca má však dve strany. Doma potreboval relax a oddych, takže zábavy bolo u nás pomenej. Svoju humornú stránku prejavil väčšinou v spoločnosti priateľov alebo pri veľkých rodinných stretnutiach. V bežnej komunikácii bol viac-menej vážny, dokonca aj vtedy, keď som mu povedal nejaký vtip. On mi zakontroval iným, na ktorom som sa zasmial. On ten môj nepodarený povedal na druhý deň svojim priateľom a všetci sa smiali. Pritom nepatrím medzi tých, ktorí nevedia hovoriť vtipy. Ide o to, že jeho interpretácia bola jedinečná a nenapodobiteľná.“

Veril v dobro v ľuďoch a hovorieval: „Bez dobrého jedla niet ani dobrého umenia. Bez dobrého umenia niet dobrých ľudí. A bez dobrých ľudí niet ničoho.“ Život nám však neprináša do cesty ustavične len dobro. Jaroslav spomína: „Každého z nás zastihnú v živote chvíle, keď prehodnotíme vlastné priority. Pre otca boli tými chvíľami odchody blízkych a priateľov z tohto sveta. Najviac ho zranil predčasný odchod manželky. Navonok síce nechcel ukázať, ako ho to trápi, ale vnútorne trpel. Málo o tom hovoril a ak áno, vždy skončil pri osobných pochybnostiach a výčitkách, či urobil všetko pre to, aby ju zachránil. Bolo to v roku 2002, kedy na našu rodinu akoby spadla nejaká kliatba. Nerád na toto obdobie spomínam… Strata mamy bola aj pre mňa veľmi emotívna.“

Jozef Dóczy si svoje starosti a bolesti liečil divadlom. Jeho syn si pamätá obdobie, keď veľmi ťažko chodil po schodoch a doma často vzdychal od bolesti. Ale v momente, keď sa ocitol na javisku a rozsvietili sa svetlá, všetko pominulo. „Bol skutočný profesionál, ktorý dokázal zahrať to, čo mu režisér povedal. V jeden deň pochoval manželku a na druhý deň podal skvelý výkon v komédii bez toho, aby si divák všimol, že má nejaké osobné trápenie. Dokonca mám pocit, že po odchode do dôchodku bol oveľa aktívnejší, vyťaženejší a mal podstatne menej voľného času, ako keď bol ešte v trvalom pracovnom pomere. A ťažko by som uňho hľadal výraznejšie obmedzenia súvisiace so starobou.“

Životnú energiu čerpal z osobných vzťahov s priateľmi, členmi rodiny a neskôr s vnukom Jožkom a vnučkou Lindou. S ňou mal nacvičené úryvky z predstavení a sníval o tom, že sa raz spolu postavia na divadelné dosky. Hoci si to veľmi prial, táto radosť mu za života nebola dopriata. Ich prvé stretnutie na jednom javisku bolo zároveň poslednou rozlúčkou – udialo sa na jeho pohrebe.  

• 

Syn Jaroslav sa v spomienkach vracia do svojho detstva: „Otec pracoval dopoludnia a večer, prípadne cez víkendy. A keďže mama bola sekretárka, v práci bola od rána do popoludnia. Preto sme ako deti viac vídali mamu ako otca. Jeho sme si užili hlavne cez divadelné prázdniny, ak nefilmoval. S bratom sme sa na chvíle s ním vždy veľmi tešili. Chodili sme na výlety a občas nás zobral aj na filmovačky. Keď išiel do školy na rodičovské združenie, niekoľkokrát si pomýlil triedu… (smiech) Pokiaľ ide o výchovu, nikdy ma neudrel. Ak bol s niečím nespokojný, tak frflal a hundral.“ Jaroslav si uvedomuje, že zladiť sa na spoločné trávenie času u nich doma nebolo ľahké. No v ich rodinnom živote vidí príklady ochoty, vzájomného rešpektu a akceptovania. Spolu s hľadaním kompromisov to boli základné vzorce správania, ktoré si od rodičov osvojil a žije podľa nich dodnes. Na moju otázku, kedy si ako malý chlapec prvýkrát uvedomil, že má slávneho otca, odpovedá: „Nikdy som ho tak nevnímal. Jeho povolanie som bral ako každé iné. Keď získal nejaké ocenenie, veľmi som mu to prial a spolu sme sa z toho tešili.“  

• 

Doma fungovali ako každá iná rodina, no v sociálnych interakciách vo vonkajšom svete prinášala otcova sláva Jaroslavovi do života aj situácie, v ktorých sa necítil príjemne: „Vždy mi bolo v spoločnosti lepšie, keď nikto nevedel, kto je môj otec. Len čo sa to prezradilo, ľudia sa začali správať inak, neprirodzene prejavovali rešpekt a držali si odstup. Často si na mňa sadli aj niektorí vyučujúci, či už na základnej, strednej alebo vysokej škole.“ Bolo to niečo, čo nedokázal zmeniť, a preto sa rozhodol prijať to ako štandard, ktorý ho bude nevyhnutne sprevádzať po celý život. V tejto súvislosti si so smiechom spomína na radu svojej tety, otcovej sestry: „Povedala mi, že ak ma niekto kope do zadku, tak iba preto, že som pred ním.“

Mnohokrát mal v živote pocit, že potrebuje vykročiť z tieňa slávy svojho otca, a nebolo to vždy ľahké. Bol zdravo hrdý a snažil sa presadiť sám, bez otcovej pomoci a jeho mena: „Na strednej škole som chodil na stavebné brigády, aby som si mohol kúpiť gitaru a zosilňovač. Hrával som v kapele a na všetko, čo som potreboval, som si zarobil sám. Na otcovo meno som bol hrdý, no ak si niekto myslí, že som si žil ako deti niektorých podnikateľov, ktorým rodičia kupujú za maturitu auto alebo dom, tak to určite nie. Pre mňa nebol žiadny problém pracovať ako robotník na stavbe, premietač v kine či lepič plagátov. Všetko, čo som si vyskúšal, som robil preto, aby som takto získané skúsenosti mohol objektívne posúvať ďalej.“ Tento svoj životný postoj zúročuje aj v aktuálnej pozícii riaditeľa divadla, kde sa vzhľadom na množstvo rôznych profesií vie rozhodovať ľahšie a s prehľadom.  

Pre mnohých bol Jozef Dóczy symbolom nitrianskeho divadla. Zaujíma ma, či je jeho genius loci v divadle stále prítomný, a ako to Jaroslav vníma, keďže je riaditeľom inštitúcie, v ktorej jeho otec prežil celý svoj herecký život. Hovorí, že on vstúpil do divadla už pred šesťdesiatimi rokmi: „Možno je to klišé, ale žiť s divadlom, a hlavne so širokou rodinou všetkých tiet a ujov v ňom, bolo tiež určitou životnou školou. Keď som sa pred štyrmi rokmi stal riaditeľom, divadlo som stále vnímal ako onú rodinu, do ktorej som bol začlenený už ako dieťa. Nebol som síce hercom, ale divadlo som vždy sledoval. Nielen ako divák, ale aj ako manažér a kritik. Moje rozhodnutie uchádzať sa o pozíciu riaditeľa nebolo rozhodnutím zo dňa na deň. Mnoho priateľov ma povzbudzovalo, aby som do toho išiel. Jediný, kto by bol možno proti, by bol môj otec. On vnímal, že súčasný stav a vzťahy v divadlách sú iné, než boli v období jeho najväčších úspechov. Najbližší priatelia mu odišli na večnosť, už nebolo s kým oslavovať narodeniny. Pamätám si, s akou radosťou pripravoval pohostenie pre kolegov na svoju osemdesiatku. A potom som videl jeho sklamanie z toho, že na oslave po predstavení muzikálu Adam Šangala sa zišla len hŕstka kolegov. Väčšina z nich nasadla do áut a odišla domov alebo za ďalšími povinnosťami.“  

• 

Jaroslav nastúpil do funkcie riaditeľa Divadla Andreja Bagara v júli 2016, no v oblasti kultúry nebol nováčikom. Predtým pôsobil na poste riaditeľa Mediálneho centra Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre, bol riaditeľom domu kultúry, generálnym riaditeľom v rádiu, pracoval ako PR manažér. Okrem toho externe prednáša na UKF v Nitre predmety súvisiace s médiami, kultúrnymi organizáciami a marketingom, má za sebou účinkovanie vo filme a televízii. Pýtam sa ho, či napriek svojim skúsenostiam musel pri nástupe na pozíciu riaditeľa DAB prekonať nejaké bariéry a čo bolo preňho v prvom roku najťažšie.

„Prvý rok som sa venoval nastavovaniu určitých vecí, ktoré v divadle chýbali. To, čo fungovalo, som sa snažil udržať funkčné aj ďalej, a to, čo nefungovalo, bolo potrebné postaviť nanovo. Niektorí možno čakali, že vyhodím polovicu zamestnancov, ale to nie je môj štýl. Od začiatku sa snažím motivovať ľudí a vtiahnuť ich do spoločného úsilia o udržanie divadla v správnom smerovaní. Nitrianske divadlo má veľký potenciál a od môjho nástupu sme spoločne naplnili veľa myšlienok z môjho projektu. Výsledky oceňuje odborná kritika aj diváci. Teším sa, že je tu vo všetkých oblastiach skvelý tvorivý tím. Záleží mi na každom pracovníkovi, lebo viem, že každá pozícia je kolieskom, ktoré hýbe celým strojom.“

Čo mu divadlo za uplynulé štyri roky dalo? „Nové skúsenosti. Pozitívne aj negatívne. Už som spomínal, že divadlo je systém, ktorý je tvorený množstvom profesií a pre jeho život sú potrebné všetky. Ak niekto príde s nápadom na čokoľvek, rád ho vypočujem, a keď je nápad dobrý, rád ho zrealizujem. Občas sa stáva, že sa ma niektorý z kolegov pýta, prečo sa robí toto a tamto… Paradoxom je, že v tej chvíli začnem pátrať, kde sa tá téma objavila, lebo nič také nebolo predmetom riešenia. Napríklad kolegyňa, ktorá má na starosti kostýmy, mi tvrdila, že som sa vraj dohodol s výtvarníkmi na tom, že si medzi sebou rozoberú sklad kostýmov, a chcela vedieť, ako má postupovať. Niečo také by mi ani len nenapadlo a netuším, ako sa takýto hoax začal šíriť. Napriek všetkému stále patrí DAB medzi najúspešnejšie divadlá na Slovensku a verím, že to tak bude aj v budúcnosti. K cieľu nikdy nie je vydláždená diaľnica. Občas treba ísť doprava, doľava, chvíľku aj po poľnej ceste…“

V čom pre Jaroslava zostáva jeho otec Jozef Dóczy celoživotným vzorom? Bez zaváhania odpovedá: „Mal pokoru voči svojmu povolaniu, mal rád svoju prácu, mal rád ľudí a mal rád rodinu. To sú veci, ktoré sa snažím aplikovať vo svojom živote. Nedávno mi jeden priateľ povedal, že by som mal väčšie uplatnenie v Bratislave ako v Nitre. Spomínam si, že toto isté kedysi hovorili môjmu otcovi. Zostal v Nitre a rovnako som sa rozhodol aj ja.“

Autorka: Mgr. Lenka Jalilah, PhD.
Ilustračné foto v záhlaví článku: Jozef Dóczy|Zlatí chlapci|1990|réžia: Karol Spišák|zdroj: DAB

^{Jazyková korektúra: Mgr. Lenka Jalilah, Phd.}