V posledných rokoch narastá počet detí s Aspergerovým syndrómom. Je však možné, že za vyššími číslami v oficiálnych štatistikách stojí zvýšené povedomie o autizme ako takom. Dá sa predpokladať, že deti s touto diagnózou boli medzi nami aj v minulosti, že nejde o novodobý fenomén. Vtedy však nebolo toľko dostupných informácií ako dnes. Pre spoločnosť to boli len „nevychované deti“.
Aspergerov syndróm je porucha autistického spektra. Pri tejto poruche (aj keď ja slovo porucha nemám rada) sa prejavuje narušenie v oblasti sociálnej interakcie, komunikácie a vzorcov správania. Veľmi jednoducho povedané, je to najľahšia forma autizmu.
Deti a celkovo ľudia s Aspergerovým syndrómom majú vo veľkej miere hlboké a intenzívne pocity, nedokážu im úplne porozumieť a niekedy ich vyjadrujú, nazvime to, spoločensky nie veľmi prijateľným spôsobom. Napríklad svoje sklamanie, frustráciu alebo smútok prejavujú príliš intenzívne, niekedy sa u nich objavujú až záchvaty hnevu. Tak isto preexponovane dávajú najavo aj čistú bezprostrednú radosť, ktorú im dokážu urobiť aj maličkosti.
Existuje množstvo štúdií venovaných týmto témam, no treba si uvedomiť jednu vec: každé dieťa, každý človek je jedinečný a originálny. Neexistujú dvaja rovnakí jedinci s rovnakým prežívaním. Tak je to aj u detí s Aspergerovým syndrómom. Majú v sebe obrovskú kapacitu emócií a niekedy ich dávajú von bez toho, aby ich kontrolovali. Niektorí rodičia si neuvedomujú, že tieto deti nevedia, čo sa v nich odohráva. Nevedia bez pomoci pomenovať hnev, smútok, radosť. Emócie vyjadrujú len zvukmi a mimikou a čakajú od nás, rodičov, že im porozumieme. Samozrejme, že je to veľmi náročné, ale nepomôžu nám v tom knihy, články a odporúčania. V prvom rade musíme počúvať. Vtedy sa s nimi dá krásne pracovať, pretože tieto deti sú neuveriteľne vnímavé a bystré. Ukážme si to na situáciách z praxe.
Dieťa sa hrá svoju hru možno už desiatykrát a my prídeme a povieme, že ideme jesť. No dieťa odpovie, že nejde. My sa ohradíme, že sme povedali, aby šlo jesť hneď teraz, lebo to bude mať studené. Dieťa začne byť nervózne, možno začne kričať. Potom sme nervózni aj my, zvýšime hlas a v tej chvíli sa všetko pokazí. Tieto deti majú svoj svet a v ich svete sa hra ešte neskončila. Je veľmi dôležité rešpektovať ich čas, ich špecifiká, pretože bez toho budeme my strácať ich rešpekt a výsledkom môžu byť práve takéto emócie. Je vhodné dieťaťu dopredu oznámiť, čo sa bude diať, s vedomím, že nemá rado zmeny. U nás doma zaberá takýto postup: „Keď sa dohráš, pôjdeme sa spolu naobedovať. Dám ti ešte pol hodinku na hru. Bude to tak v poriadku?“ Potom prídem o 15 minút a synovi poviem: „Tá hra ti ide skvelo. Ešte sa pohraj 15 minút a pôjdeme sa spolu najesť.“ Zvyšných 15 minút ostanem pri ňom, aby ma registroval, a upozorním ho, že o 5 minút pôjdeme spolu k stolu a dáme si výborný obed. Moje dieťa je takto dopredu oboznámené s tým, čo sa bude diať, čím sa zmierňuje vnímanie zmeny. Takisto mu dávam najavo, že rešpektujem jeho svet, a dávam mu priestor, ktorý potrebuje. Tým, že som sa ho na začiatku opýtala, či to pre neho bude v poriadku, mu ukazujem, že mi záleží na tom, aby sa cítil dobre, a v podstate tak dostáva aj možnosť voľby.
Deti s Aspergerovým syndrómom majú svoje témy a oblasti, ktoré ich bavia, vynikajú v nich, žijú nimi. Isteže môže byť únavné dookola počúvať to isté o vláčikoch, autách, vlajkách alebo iných témach a nie vždy sme na to nastavení. Tiež mávame lepšie aj horšie dni. Dieťa nám začne v eufórii rozprávať niečo, čo sme počuli už tisíckrát, a my ho v polovici stopneme, lebo teraz si chceme pozrieť správy. Dieťa odíde sklamané alebo nahnevané, minimálne ho to rozladí. Aj ja som si na začiatku hovorila, že konečne je chvíľu ticho, ale neskôr som pochopila, ako „odmietnutie“ prežíval môj syn. Bol frustrovaný z toho, že zostal nevypočutý. Necíťte sa teraz vinní, milí rodičia, ak ste aj vy takto na svoje dieťa reagovali. Je to ľudské, prirodzené.
Ilustrácia: autorka článku
V takýchto situáciách je vhodné nechať dieťa rozprávať a ponúknuť mu až teatrálnu spätnú väzbu. „Fakt? Vážne? Ukáž! To je bombové!!!!“ Zdieľať jeho entuziazmus, dať mu pocítiť, že bolo vypočuté. Vtedy sa zvykne trochu zmierniť a práve v tej chvíli mu do toho môžete vstúpiť a povedať: „Toto ma naozaj zaujíma. Vieš čo? Ja si teraz pozriem správy a večer si spolu ľahneme a povieš mi o tom viac.“ Takto to spojíte so spoločným zaspávaním a dieťa bude spokojné a šťastné.
Podobných situácií je veľmi veľa, no majú spoločné jedno: treba počúvať, rozprávať sa a rešpektovať ich svet.
Som presvedčená, že na výchovu dieťaťa, nie len s Aspergerovým syndrómom, nikdy nie sme pripravení. Vychovávať sa učíme celý život. Sami si staviame princípy a výchovné metódy podľa toho, ako na tie „aplikované“ v danej situácii dieťa reaguje. A to práve preto, že všetci sme jediní a jedineční.
Autorka: Mgr. Veronika Poláková, PhD.
Jazyková korektúra: Mgr. Andrea Jurčová