Len tam je môj domov,
kam chodia spať moje sny…
Domov. Slovo, nad významom ktorého sa málokedy zamyslíme. Domov. Mne pri ňom napadne spomienka z detstva. Spomienka, keď som skoro stratila to najdrahšie a najcennejšie, čo človek má.
Bol jeden z tých jesenných večerov, keď noc sťahuje zlaté povlaky z polí a nahrádza ich svojím ružovkastým odtieňom. Tmaví duchovia stromov sa pomaly naťahujú od koreňov, akoby si nechceli nechať ujsť túto večernú nádheru. Onedlho však splynú s plášťom noci.
Jemná pavučina hmly lenivo zahaľuje zabudnutú dedinku v hĺbke lesa. Mesiac len veľmi nevrlo zachádza za mraky, nechávajúc hviezdy osamote.
Noc sa pomaly prechádzala panstvom a bola spokojná so svojím dielom tmy. Vtedy jej pokojné kroky preťal krik, pri ktorom i jej stuhla krv v žilách. Slová, ktoré už nikomu nedovolili zaspať.
Ospalú rodinnú atmosféru prerušil babkin krik: „Horí! Horí! Noste vodu!“
Strhli sme sa. Kuchynské okno už oblizovali krvavé jazyky ohňa. Pažravo hltali i celú záhumnicu. S prašťaním dreva sa ozývalo aj zúfalé volanie o pomoc. Volanie všetkej zveri, ktorú stodola ukrývala.
Snažili sme sa nepodľahnúť panike. Otec – jediný, ktorý nestratil triezvu myseľ, nás všetkých okamžite poslal do pivnice. Iba dedka nebolo nikde. Hneď bolo všetkým jasné, že zasa zdúchol k susedom na druhom konci dediny. Chvalabohu, aspoň je v bezpečí.
Keď sa ocko uistil, že sme všetci bezpečne ukrytí medzi štyrmi stenami z kameňa, rozbehol sa sám bojovať s plameňmi. Lenže ako? Kde zohnať prívod vody? Dodnes sa nevie, či mu preskočilo, či mu spálené seno vliezlo do hlavy, jednoducho začal hľadať hydrant. V dedine na konci sveta, v takej diere, čo dakto len omylom vyryl do mapy, hľadal moderný americký hydrant. Nevedel kde, ale niekde by tam mal byť. Musí byť!
Kým on behal ako zmoknuté kura, babka sa potichu vytratila z úkrytu. Nevedela tam len tak vysedávať a celé svoje gazdovstvo, celý svoj život, všetky spomienky nechať napospas plameňom! Vypustila dobytok, hydinu i celé osadenstvo humna, aby sa mohlo zachrániť všetko, čo malo nohy. Kovovou lopatou začala mlátiť do sena, do zeme, do dreva a vlastne do všetkého naokolo. Nikto netušil, s akou logikou sa snažila svoj majetok zachrániť obyčajnou, na svoju výšku primalou lopatou.
Napočudovanie, hatala plány ohňa celkom úspešne. Náhle si za zadnými stavmi všimla pohyb. Alebo ho skôr zacítila. Uviazlo tam nejaké zviera? Alebo nebodaj človek? Čo keď potrebuje pomoc?!
Rýchlo sa tam rozbehla. Na moment stuhla, keď uvidela svojho manžela, ako bojuje s ohnivým drakom, zrejme pribehol cez polia, ktoré mali so susedmi spojené.
Zvláštne, pomyslela si, jeho pohyby pripomínali skôr nejaký cudzokrajný tanec. Okamžite zahnala bláznivú myšlienku a rýchlo mu začala pomáhať. Tam, kde on hasil vodou zo sudov, ona mlátila lopatou. Avšak žeravý chvost jaštera jedným silným mávnutím zvalil starkého na zem. Tam ostal v bezvedomí. Babka sa k nemu hneď rozbehla, no rozdelila ich žeravá stena. Stihla len zazrieť, ako sa na jej krik prihnal otec a dedka ťahal preč. Neostalo jej nič iné, iba veriť synovi.
S novou vervou sa pustila do draka. Mlátila hlava-nehlava. Až prirýchlo na svoj vek naháňala zúrivého draka po celom dvore, behala hore-dole, kým on, úplne zničený, nezhasol ako posledný uhlík v peci.
Vydesene sa rozbehla späť k domu, kde našla manžela i so synom, oboch špinavých, no živých. Dedko nahlas chrápal a otec nás opatrne vypúšťal z pivnice a počítal ako pastier svoje stádo.
„Pripomeňte mi,“ ozval sa dedko pri raňajkách, s úškľabkom hľadiac na prázdnu fľašu v kredenci, „aby som od suseda už nebral tú žeravú pálenku. Snívajú sa po nej dračie sny.“
Všetci sme sa zasmiali, pokukujúc jeden po druhom. Iba babka pootvorila ústa, akoby už-už chcela niečo povedať, no hneď ich zavrela.
Dedko, veselo si popiskujúc, že mu to tentoraz tak ľahko prešlo, pridal do kroku, aby sa čo najrýchlejšie dostal z dosahu babkinho ostrého jazyka.
Ach, dobrá je to žena, robotná, starostlivá, i korunu šanovať vie, veru, lepšiu by som nenašiel, no nikdy nemala pochopenie pre moju spoločenskú povahu.
Pohrúžený do myšlienok rázne vyšiel na priedomie. Posledný vzduch mu však zostal umlčaný v hrudi, pozerajúc nemo na spustošený dvor.
Autorka: Daša Brontvajová
Jazyková korektúra: Mgr. Andrea Jurčová
Autorka touto poviedkou získala 2. miesto v 2. ročníku Celoslovenskej literárnej súťaže Prekroč svoj tieň (2022)