V jednej malej krajine sa narodil jeden úžasný človiečik. Vôbec nevedel, prečo práve tam, a nechápal, prečo sa na naňho ľudia zhora tak pozerajú. Nerozumel ničomu, čo sa okolo neho dialo, a tak sa iba pozeral, sem-tam sa usmial, sem-tam zatlačil a raz za čas zakričal z plných pľúc.
Uvedomoval si, že je výnimočný, a zo všetkých síl sa snažil odpozorovať všetky čudné veci, ktoré robili ľudia okolo neho. Pri niektorých sa cítil dobre a tie robieval často a rád.
Čas plynul a z človiečika sa stal človek, ktorý si už o sebe nemyslel, že je úžasný. Rozumel skoro všetkému a vedel robiť veľa vecí. No niečo mu stále chýbalo. Alebo žeby to nebolo niečo, ale skôr niekto?
Mama mi raz poslala článok, v ktorom sa písalo, že každý dostane do života skúšku v podobe partnera. Tyran nám má ukázať, že si máme vážiť sami seba. Pri žiarlivom partnerovi si vraj máme uvedomiť, že sme sexi. Vďaka partnerovi alkoholikovi máme v sebe prebudiť svoju ženskosť alebo mužnosť. Maznáčik je zdvihnutý varovný prst v prípade, že sa snažíme ľudí meniť. Aby som to skrátil: do života nám prídu presne takí ľudia, akých si zaslúžime.
Zamyslel som sa nad tým a začal som pátrať po tom, kde sa to začína. Podľa mňa základný vzorec vidíme u svojich rodičov: v tom, ako sa správajú jeden k druhému alebo ako sa správajú k nám.
Moja mama ma chválila skoro za všetko: „Pozri sa, aký si šikovný!“ – „Ty si múdry!“ – „Taký pekný chlapec!“
Jej pochvaly postupne stratili svoj prvotný efekt. Chválila ma aj za to, o čom som vedel, že to nie je ničím výnimočné, a jej uznanie tak nemalo žiadnu silu. Už som si nemyslel, že som šikovný, múdry a pekný. Zostal som obyčajný a priemerný.
Môj otec – to bol úplný opak mamy. Tvrdo vyžadoval plnenie úloh a nastavoval konkrétne predstavy o živote. Nie moje predstavy, ale jeho. A tak som sa z obyčajného a priemerného chalana stal podpriemerným čudákom. Aby ste to ale správne pochopili: ja svojich rodičov ľúbim!
Potom mi prišla do života láska a ja som urobil to, po čom som dlho túžil: odišiel som z domu.
Na začiatku všetko fungovalo. Dostával som lásku a opäť som uveril, že som viac než len obyčajný. Rozprávka by sa tu končila vetou: „A žili spolu šťastne, až kým nepomreli.“
Ale toto nebola rozprávka. Niečo sa pokazilo. A ja som dlho netušil, čo. Z toho článku, čo som kedysi čítal, som nepochopil, komu z tých dvoch má byť vlastne tá skúška určená. Čo môže získať žiarlivý partner alebo alkoholik? Čo môže tyran získať ako odplatu od svojej partnerky? Že ho opustí?
Môžeme to pochopiť aj tak, že v každom nevydarenom vzťahu sa naučíme niečo nové a dúfame, že potom nájdeme niekoho iného a zase bude dobre. Občas sa to stane a svet je potom nádherný. Mne sa to stalo trikrát, keďže som sa ešte ako dieťa rozhodol, že sa budem učiť na vlastných chybách.
Prvýkrát to bolo veľmi ťažké prekonať a ísť ďalej. Druhýkrát som mal k tomu všetkému ako „bonus“ aj istú dávku šialenstva. Nechápal som, prečo sa mi to opäť stalo. Mal som záchvaty paniky. Trvalo to mesiac. Keby som to nezažil, nikdy by som neveril, ako kruto sa s nami psychika dokáže pohrať.
Poučený som šiel ďalej. Nuž, poučený? Nie tak celkom. Zvykne sa hovoriť: do tretice všetko dobré. Šťastie prišlo opäť. V treťom vzťahu som sa snažil viac než kedykoľvek predtým. Vedome som sa vyhýbal chybám, ktorých som sa dopúšťal v predchádzajúcich vzťahoch. Ale to nestačilo. Nakoniec vzťah fungoval už iba z mojej strany. Znova nastúpili záchvaty paniky. Boli však oveľa intenzívnejšie a dohnali ma do stavu, že som mal dokonca problém šoférovať. Raz som musel zastaviť na benzínovej pumpe, odkiaľ mi zavolali záchranku. Výsledok? Z fyziologického hľadiska bolo všetko v poriadku. Ibaže ja som sa cítil stále horšie a horšie. Pridali sa silné bolesti chrbta, hrudníka, žalúdka. Ani v kaviarni som nedokázal obsedieť. Utekal som preč, akoby mi horelo za pätami. Navštevoval som rôznych lekárov, masérov, a keď ani to nestačilo, skúsil som alternatívnu medicínu. Nič z toho mi však nepomohlo natoľko, aby som sa cítil rovnako ako predtým.
Potom prišlo vážne rozhodnutie a prvýkrát som povedal: dosť! Uvedomil som si totiž, že som to dotiahol až tak ďaleko, že som bol sám sebe nepriateľom. Zľakol som sa, že sa jedného dňa zobudím a budem sa na seba pozerať z výšky.
Strávil som mesiac na chalupe. Čítal som, počúval, pozeral som sa okolo seba a hľadal som odpovede. Snažil som sa porozumieť sám sebe. Snažil som sa pochopiť, prečo. Chcel som byť zdravý a necítiť bolesť, ktorá bola mojou každodennou spoločníčkou. Nie, nebola to bolesť v duši. Bola to skutočná bolesť. Fyzická a obmedzujúca. Keďže som bol v chalupe sám, nezamykal som dvere, aby sa ku mne dostali, ak by sa mi niečo stalo. V noci som sa budil a obliekal som si pyžamové nohavice. Veď ak by ma tu našli nahého, čo by na to ľudia a lekári povedali? Bolo to naozaj zlé a zúfalstvo, ktoré som prežíval, súviselo hlavne s tým, že som sa cítil chorý.
Na celej tej situácii bolo čosi zvláštne. Napriek mojej dobrovoľnej izolácii mi prichádzali do života ľudia, ktorí mi niečo povedali, ukázali, naznačili. A tým ma smerovali na ceste za poznaním. Možno si poviete: náhoda. Teraz už viem, že náhody neexistujú. Vďaka týmto „nenáhodným náhodám“ i vďaka zaujímavým videám, ktoré som si v tom čase pozrel, dozrelo vo mne zvláštne rozhodnutie. Povedal som si, že sa zmierim s tým, ako sa cítim. Že s tým nebudem bojovať. Že sa toho nebudem desiť. Položil som si absurdnú otázku: „Čo sa mi môže stať horšie než to, že zomriem?“ Pamätám sa, že pri zamýšľaní sa nad odpoveďou som sa pozeral na plápolajúci oheň v kozube. Zrazu som sa začal úprimne a nahlas smiať. Tiekli mi pritom slzy a cítil som, že som sa úplne oslobodil.
Jediná otázka zmenila úplne všetko. Zdalo sa mi, že som sa prepojil sám so sebou. Akoby som pochopil a obsiahol niečo oveľa väčšie, čo ma presahuje. Vtedy som pochopil, že neexistujú skúšky. Je len cesta, po ktorej kráčame. Prečo by nás mal niekto ďalší na tomto peknom svete testovať? Nestačí vari, že nám najprv hovoria, čo je dobré a čo nie? Potom nás čakajú skúšky v škole, v zamestnaní, v láske…
Nespočíva láska práve v tom, že sme s človekom, ktorého máme radi takého, aký v skutočnosti je? A že jeho chybičky, ktoré si on sám vyčíta, nám vlastne neprekážajú? A nebolo by úžasne oslobodzujúce, keby sme sa ani my nemuseli hrať na niečo, čím v skutočnosti nie sme? Ale život nás naučil, že ak nevieme spievať, nemali by sme sa o to ani pokúšať. A ak chceme od šťastia tancovať, mali by sme si dať pozor, či sa na nás náhodou niekto nepozerá.
Dvaja ľudia môžu byť spolu do konca života šťastní a ľúbiť sa tak, že odhodia všetko, čo ich obmedzuje. A to ich odhalí v ich rýdzej podobe a forme. Stanú sa tak dokonalými so všetkými chybičkami krásy na tele aj na duši. Ale bez oslobodenia samého seba to nepôjde.
Niekedy, keď stojím pred zrkadlom, hľadám toho úžasného človiečika, ktorým som bol ako dieťa. Skúste to aj vy. Ak sa budete pozerať dostatočne dlho, tak ho určite uvidíte. Pochybujete? Poviem vám tajomstvo. Keď sa na seba pozeráte a zrazu sa jemne pousmejete, to je tá chvíľa, keď si začnete uvedomovať, akí ste úžasní.
Autor: Martin Kohútik
Jazyková korektúra: Mgr. Andrea Jurčová