Tomáš Vlčko je sympatický, 44-ročný muž, s ktorým som sa stretla toto leto. Sám o sebe hovorí, že nemá rád nudu, baví ho kreativita, má veľkú fantáziu, miluje výzvy a teší ho, keď môže spoznávať nové veci. Vyhľadáva spoločnosť spontánnych a srdečných ľudí, ktorým sa počas rozhovoru rád pozerá do očí. Zároveň jedným dychom dodáva, že kým si niekoho pustí k telu, potrebuje ho lepšie spoznať.
Pred niekoľkými rokmi, po rozvode, prežíval náročné obdobie. K tomuto životnému obratu vtedy zaujal vedomý postoj: „Rozmýšľal som nad tým, čo zo mňa ešte môže byť, čo môžem tomuto svetu ešte dať, čo môžem zo seba dostať.“ Obdobie hľadania samého seba trvalo približne rok a pol. Vtedy uňho nedošlo len k zmene v obsahovom naplnení každodennosti. Zmenil sa aj vnútorne: „Nakoniec som sa našiel. Začal som sa venovať turistike, spoznával som nové veci, naše Slovensko. No objavoval som aj cudzie krajiny a stretával nových ľudí. Pochopil som, že človek musí robiť to, čo ho baví. Aj popri práci si treba nájsť čas na aktivity, ktoré nás napĺňajú radosťou. Ja osobne chcem, aby tu po mne zostal dobrý pocit.“
Turistike sa venuje aktívne šesť rokov. Najprv to bol preňho únik. Únik pred ľuďmi, únik z mesta. Vtedy mu príroda pomohla tak, že sa v nej dokázal upokojiť. Dnes je to inak. Príroda už preňho nie je lekárom ako na začiatku. Sú rovnocennými partnermi: „Aj teraz si chodím do prírody oddýchnuť, zastaviť sa, ľahnúť si na lúku, zatvoriť oči a zrelaxovať. No už je to predovšetkým o krásnych miestach, ktoré si fotografujem a potom si o nich pre seba píšem na platforme Zaujímavosti z cestovania.“
Texty, ktoré tam nájdete, koncipuje na základe vlastných zážitkov a dojmov z navštívených miest, ku ktorým pridáva vedomosti získané poctivým štúdiom historickej a populárno-náučnej literatúry.
Tomáš pochopil aj to, že človeka neurobí šťastným majetok, auto alebo drahá dovolenka. Dokázal prehodnotiť svoje priority a na popredných priečkach jeho rebríčka hodnôt stoja pozitívne pocity zo života. Vo všetkom sa snaží udržať takzvaný zlatý stred.
Na moju otázku, čo ho aktuálne napĺňa šťastím, odpovedá: „Mám veľmi dobrú partiu kamarátov, s ktorými sa stretávam v horách, mám veľmi dobrú prácu, vďaka ktorej si dokážem zabezpečiť všetko, čo potrebujem, a mám v živote blízku osobu, s ktorou mi je dobre.“ Na pocite vnútorného pokoja neustále aktívne pracuje: „Robím si poriadok vo svojom okolí tak, že mám okolo seba len srdečných ľudí, z ktorých cítim dobrotu.“
Rozprávame sa o komunikácii, pretože Tomáš si myslí, že je v živote veľmi dôležitá: „Ak je niekto ticho a nepovie, čo ho trápi alebo čo mu vadí, ten druhý mu to nevidí na očiach. V takom vzťahu sa nedá dospieť do žiadneho cieľa.“ Otváram tému rodného jazyka, lebo sa mi páči to, že Tomáš rozpráva krásnou spisovnou slovenčinou a vyjadruje sa veľmi kultivovane. Som zvedavá, čo si myslí o tom, že do slovenčiny neustále prenikajú a udomácňujú sa v nej nové slová, prevzaté hlavne z angličtiny. Tomáš sa s tým nestotožňuje: „Viem, že niekto by mi povedal, že musím ísť s dobou a prispôsobiť sa, ale ja sa nechcem prispôsobiť.“
Imponuje mu mäkká stredoslovenčina, rozhodne však neodsudzuje Slovákov, ktorí rozprávajú tvrdo. Priznáva, že rodný jazyk má v srdci a je patriotom. Záleží mu na tom, aby naše tradície boli uchovávané a odovzdávané ďalším generáciám. Medzi jeho priateľmi sú ľudia, ktorí sa venujú deťom a mládeži v oblasti folklóru, a Tomáš má z toho úprimnú radosť. Nepopiera, že mladí ľudia by mali ísť do sveta spoznávať iné krajiny, národy a kultúry, lebo to rozširuje všeobecný obzor, umožňuje pochopiť prirodzené zákonitosti života, pomáha odstraňovať negatívne predsudky a stereotypy. Ale prízvukuje, že je nevyhnutné, aby mal každý človek silné povedomie o vlastných koreňoch.
Hlas mu zmäkne, keď začne rozprávať o slovenskej krajine a kráse našej prírody, ktorá podľa neho ponúka (okrem mora) neobmedzené možnosti na relax a vyžitie. S istotou hovorí, že pokiaľ ide o krajinu, my Slováci máme byť na čo hrdí.
Tomáš má vo svojom slovníku aj krásny tradičný výraz „peknota“, ktorý si osvojil v Čičmanoch. Na moju otázku, čo je preňho peknota, odpovedá: „Sú to slovenské dedinky ako Čičmany, Vlkolínec, folklórne slávnosti, tradície, kroje… V podstate všetko, čo je rýdzo naše, slovenské.“
V závere nášho rozhovoru Tomáš vyjadruje presvedčenie, ktoré by mohlo byť istým druhom priateľského povzbudenia pre vás, milí naši čitatelia:
„Netreba nikdy hádzať flintu do žita, treba sa snažiť ísť ďalej. Uznávam jedno indiánske príslovie, ktoré hovorí, že z mŕtveho koňa je treba vedieť zostúpiť. Človek sa musí hľadať a nemal by sa báť priznať si chybu či slabosť. Každý z nás má v živote občas zlé obdobie, ktoré sa ale dá prekonať.“
Ďakujem Tomášovi Vlčkovi za rozhovor a verím, že dobré pocity budú v jeho živote aj naďalej prevažovať. Ak by sa občas miska váh naklonila na druhú stranu, som presvedčená o tom, že Tomáš sa v tom rýchlo zorientuje a bez vážnejších „odrenín“ sa posunie v živote ďalej.
Keďže fotografovanie krás slovenskej prírody patrí k Tomášovi rovnako neodmysliteľne ako krátka košieľka k Detvanovi, rozhodla som sa urobiť stručný výber z jeho portfólia a pridať jeho komentáre a krátke zamyslenia, ktoré pri fotkách publikoval na svojom profile na sociálnej sieti. Nech sa páči.
(foto: Andrea Rajnová)
Autorka: Lenka Jalilah, šéfredaktorka
Jazyková korektúra: Mgr. Andrea Jurčová