Bežím po lúke, miesto také vzdialené, no v tomto momente také známe a blízke môjmu srdcu. Nikdy som na tomto mieste nebola, a predsa moje nohy predbiehajú jedna druhú, poznajú každý milimeter tohto sveta. Je toto môj svet? Priveľa otázok? Hľadaj bodky namiesto otáznikov!
Zem pod mojimi nohami je taká tvrdá a pevná, no moju myseľ ovláda pocit, že keď sa o niečo viac odrazím, vietor ma unesie ako bezbranný kúsok listu, ktorý sa práve rozhodol opustiť korunu stromu. Prečo opúšťa svoj domov? Prečo nezostane tam, kde cíti teplo domova? Tak nezostanem tam, kde som?!
Na nohách cítim vietor ako vlny mora, keď sa prvýkrát postavíte do prístavu a vaše prsty sa dotknú piesku, pričom vy splyniete s hladinou vody a zimomriavky, prebiehajúce po celom tele, vám dávajú pocit slobody. Steblá trávy sa mi obtierajú o kožu. Nič nepríjemné, jednoducho mi len dodávajú pocit, že sa naozaj posúvam vpred. Úplne sama, ale všade taká prítomná. Sama, ale zároveň sama sebou. Bežím a neviem sa zastaviť. Hľadám nepoznané. Začínam cítiť svoju silu, ktorá mi dodáva istotu, silu tej túžby nájsť svoj osud. Podarí sa mi to? Pomôže mi niekto v tomto neľahkom boji alebo ostanem naďalej úplne sama, stratená?
Ostré slnko mi preniká priamo do očí a ja kľudne bežím aj slepá. Nepokrčená tráva, ktorú ešte nikto nestihol udupať. Nedotknuté miesta, cez ktoré ešte nikto nešiel s takou vnímavosťou a láskou v srdci. To moje presne pozná cestu. Poznám každý kúsok tohto sveta. Každý milimeter. Myslíte si, že keď mi nasadíte kus látky, ktorý mi prekryje zrak, zvíťazíte? Nie, ja nájdem cestu späť. Spútajte ma a ja nájdem kľúč. Ja vždy nájdem cestu späť k sebe. Pýtate sa, či som odvážna? Jednoduchá odpoveď. Áno, nikto ma nepresvedčí o opaku, pretože i keď stále bežím, utekám pred sebou, zároveň sa aj hľadám, a v tom je moja sila.
Vzduch plný otáznikov, ktoré obieham bodkami. Občas zastanem. Niekedy na malú chvíľu, no čoraz častejšie to je dlhšia prestávka. Dych sa mi zrýchľuje, nevládzem. Tentoraz zastavím, pozriem sa pred seba, do seba. Vidím všetko vo mne, každý kúsok temnoty a začnú mi tiecť slzy. Moja hruď je stále ťažšia a ťažšia ako moje nohy. Zem ma ťahá dolu. Prestávam dýchať a pomaly zatváram oči, ponáram sa. Toľko bezmocnosti. Moja duša pláva v prázdnote a hľadá miesto, kde by sa ukotvila. Tak kde? Prečo nedokážem ovládnuť svoje telo, svoju dušu? Prečo ma nikto nepočuje, keď je nás tu toľko? Čakám bezradne na odpoveď.
Otváram oči, prvý nádych, len ten mi stačil, aby som všetko pochopila. Už to nebudú len cukrové chumáče šťastia, ktoré som jedla ako malá. Môj život nemilosrdne začína písať stránky knihy. A kde sa to vlastne začína? No predsa tam, kde končí. Môže začať niečo, čomu nikdy nedáme šancu? Výkrik, ten to predsa len všetko odštartoval. Začala sa ním bolesť. Výkrik do tmy alebo tma, keď kričím? Tma či temnota? Ak je vôbec medzi nimi nejaký rozdiel. A čo z toho, keď sa vždy bojíme zakričať? Čo z toho, keď sme sa vždy báli? Bola to temnota, kvôli ktorej som to cítila, a bola tma, keď som kričala. A predsa som sa prestala báť kričať po tme, v temnote. Tak výkrik do tmy alebo tma, keď som kričala? Skončí všetko východom slnka alebo znovu zabudneme na náš strach, ktorý pociťujeme, keď je tma? Zabudneme alebo sa nám páči nevedomosť o našich činoch?
A predsa zabúdame, čo sa dialo pred východom slnka. Ubližujeme si a nevieme, ako ďalej. Tak veľmi túžime po kúsku šťastia. Boli tam hlasy strachu, ktoré nám opakovali, aby sme s tým prestali. Možno neexistovali, klamali sme sa. Znovu sme nechali východ slnka zobrať všetky klamstvá. Vietor to všetko uniesol tak, ako unášal moju dušu. Klamstvá, slová. Prázdnejšie slová ako prázdne srdcia. Čo bolí viac?
Cítim len chlad ako v decembrový večer, keď sa vločky mihotali vo svetle pouličných lámp a svet ešte nebol čiernobiely. Môžeme za chlad v našich srdciach alebo nás len nebaví udržiavať oheň? „Škrtni tou zápalkou, veď to nič nie je!“ kričia na mňa neuvedomujúc si, čo spôsobujú. Vraj to nedokážem a som neschopná. Naozaj si myslíte, že sa nikdy nemôžu minúť? Naše šance predsa nie sú kúsky papiera a dreva, nie sú to škatuľky zápaliek. A predsa, aké by boli vaše činy, keby ste vedeli, že jestvuje len jedna šanca? Zmenilo by sa niečo? Nevládzem, no tak veľmi chcem. Hľadím na polámané zápalky, ktoré si už neuvedomia, ako veľmi som sa snažila udržať oheň. Zobrali zo mňa silu, keď som na vyhasnuté hľadela so slzami v očiach.
A tak zničená a poškvrnená zo starých miest a spomienok chodím po svete, rozdávam zápalky a oheň z môjho srdca. Moje poslanie. Vedela som to už vtedy alebo som bola taká bezbranná, presne taká, ako mi tvrdili? Čo tu robím, ak celý svet nepatrí práve mne? Čo tu robím, ak ho nemám šancu celý zachrániť? Rozdávam zápalky, šance? Ťažká otázka, no ešte ťažšia odpoveď. Či nejaký dôvod? Predsa to bol dôvod, aby sa všetko začalo práve teraz, aby som prestala dýchať a nadýchla sa. Výkrik, taký hlasný, ale predsa úplne bezbranný, plný lásky a sily potvrdil, že tento svet ma prijal za svoju.
Kričím. Počuješ ma? Prijímam ťa a odovzdávam sa ti. Sľubujem, všetkých zachránim a vykúzlim im úsmev na tvári vždy, keď ich srdce bude pociťovať trpkosť ich sĺz. Pocítia to, budú cítiť teplo môjho ohňa a úbytok bolesti. Pokojne umriem a pokúsim sa o to znova, predsa je toto môj svet. Jedno malé a hlúpe dievča, ktoré si myslí, že ľudí dostane z čiernobieleho sveta. A iba ono si uvedomuje, ako málo farieb obsahuje tento svet, ale aj tak sa všetci pýšia tým, že držia v ruke štetec. Štetec nečiní umelca umelcom. Aké hlúpe. Nedokázala odniesť všetky tie vedrá plné farieb. Nikdy nezapadla. Označovali ju za divnú, a predsa sa len báli, že jej inakosťou spadnú do kategórie priemerný. Pre ňu bolo toto označenie nočnou morou, neprekročia tieň jej sily. A predsa sú oni tí, ktorí jej dávajú silu pokračovať, aj keď si myslia, že ju zničia. Čoho sa bojíte? Samých seba, pretože viete, akí ste? Pravdu hľadám na nesprávnych miestach.
Moja duša našla na tomto svete miesto, zatiaľ čo iní sem prišli len hľadať neexistujúce. A tak upadajú do prázdnoty a ich duše umierajú. Pretože život je ako búrka. Predsa kvapky vody sa nikdy nevyrovnajú bolesti, strachu a smrti. Všetkých presviedčam o opaku. Celý môj život je ako búrka – nič viac, nič menej.
Stojím v daždi. Neutekám pred kvapkami vody a ani dáždnik neťaží moju dušu. Dážď naberá na sile a mne sa pre ostrý vietor, ktorý sa pohráva s mojimi vlasmi, horšie stojí. Som tu a čakám, dobre viem, že nemám na výber. Mám šancu zmeniť to? Mám na výber? Sama si túto možnosť neponúkam. Búrka je silnejšia a silnejšia, voda mi prenikla cez všetky vrstvy oblečenia a na mne neostala ani nitka suchá. Búrka kričí a odpovedá mi bleskami. Uvedomujem si, že sú pre mňa nebezpečenstvom, ale nie sú to práve oni, tí ľudia, ktorí mi hovorili, aby som sa nebála? A predsa rozmýšľam, či to bol ťažký letný vzduch alebo jeho ruky na mojom krku, ktoré mi nedovolili nadýchnuť sa. Je moja úvaha správna? Nedýcham?
Zmočila ma búrka alebo slzy darované ľuďom, ktorí ma len využili? Nič z toho už nebolí viac ako fakt, že keď to bolelo, zostala som stáť, aj keď som mala možnosť odísť. Bolesť som prijala ako stenu, o ktorú ma v ten večer hodil. Spravila som to naozaj alebo to bola len ďalšia nočná mora, ktorú odnesie ráno? Zobudím sa alebo nie? Otvorím oči alebo zostanem navždy v tme – temnote vlastnej duše?
Sama som stála a opršala. Spútala a rozhodla sa milovať každú prekážku, ktorú búrka prinesie. To bol môj výber. Videla som búrku, cítila som vietor a počula blesky, a aj tak som sa rozhodla nepohnúť. Môžete mi nadávať, lebo som podľa vás slabá, vo svojej podstate som nič neurobila. Stretla som ľudí a v každom som videla plamienok nádeje. Steblo trávy, dotyk piesku. Prvý jarný vánok či vôňa ostrého zimného vetra, ktorý začína štípať v nose na začiatku novembra. Pocity, ktoré som s vami zdieľala, sa nedajú prirovnať k ničomu. Váš smiech, váš prekliaty smiech počujem vždy, keď plačem. Prikladala som do ohnísk len preto, aby som znovu uvidela ich úsmev a cítila ich dotyk.
Teraz len čakám na vaše výčitky, aká slabá som a za všetko si môžem sama. No ukážte mi človeka, ktorý dokáže milovať aspoň spolovice tak ako ja. Vedela som, že búrka nakoniec vždy utíchne a vyjde slnko. Nádej, si tam?
Teplo jeho smiechu. Jeho objatia boli také, ako keď sme sa ako deti vrátili z guľovačky domov plní nadšenia, trblietajúceho sa snehu a napili sa teplého čaju. Cítila som teplo tak, ako keď vám v zamrznutom tele začne prúdiť čaj. Noc? Tá už nie je temnotou. Neodpočítavam sekundy k východu slnka, aby ráno zobralo moju bolesť. Napokon žiadne slzy, len oči plné hviezd. Tie vidím v tých tvojich. Celá nočná obloha, ktorá mi už nepripadá taká temná ako kedysi. Priniesol si svetlo do mojej temnej noci, plamienok ohňa. Sú to tie rána, vôňa kávy alebo tlkot tvojho srdca v hrudi, zápalka? Vďaka čomu cítim teplo?
Druhá koľaj. Vlak sa vykoľajil. Hľadám záchrannú brzdu. Utekám pred sebou? Čo ak mi musíš pomôcť utiecť niekam, kde nebudem vnímať svoje emócie? Priznávam sa, veď stále utekám bez toho, aby som sa pozrela za seba, ba až si zavriem oči, aby som nič nevidela – necítila.
Vzduch je plný otáznikov a mne neostávajú žiadne bodky, ktorými by som ukončila tie prekliate otázky. Krv, ktorá mi prúdi v žilách, je čoraz viac chladná. Môžem konečne vnímať svet a roztvoriť oči bez toho, aby som sa musela tváriť, že všetko zlé, čo sa deje, je moja chyba, a mala by som jednoducho stáť, opršať.
Dnes už len sedím. Pozerám sa z okna autobusu na mihotajúce sa svetlo nočných lámp a rozmýšľam, kam sa podela bolesť, ktorú som sa snažila prekonať. Snažila som sa len tváriť, že tu nie je, alebo nebola prítomná v mojom vnútri nikdy? Možno som bezcitná alebo mi je nakoniec úplne jedno, koľko ľudí a úsmevov som za sebou nechala. Uzavreli sme kapitolu a všetci sme zabudli. Sme cudzinci, keď sa obchádzame na ulici. Ubližujeme si, neskôr na všetko aj tak zabudneme. Zabúdame, aby sme si mohli znova ublížiť. Zostanú nám len spomienky. Ostanú ako vôňa po daždi. Milujem ju. Dáva mi pocit, že búrka sa znova premenila na jasnú oblohu. A už len v tichosti duše čakám na ďalšiu. Čo je život bez búrok? Len obyčajný nudný letný deň a ťažký vzduch. Búrka, pred ktorou my všetci utekáme zmočení a smejeme sa.
Čo je svet bez dažďa, ak si v ňom mladá láska nemôže dať prvý bozk? Uhasia sa všetky ohniská založené ľuďmi, prírodou alebo mnou. Dážď pozmýva všetko, čo som nestihla ja.
Autorka: Katarína Salášková
Jazyková korektúra: Mgr. Andrea Jurčová
Autorka týmto článkom získala „Cenu predsedníčky odbornej komisie Mgr. Andrey Jurčovej za mimoriadny umelecký počin“ v 1. ročníku Celoslovenskej literárnej súťaže Prekroč svoj tieň (2021).