Každý z nás túži alebo túžil po dieťatku. Tehotenský test ukáže dve očakávané čiarky a sen sa stáva skutočnosťou. Príde deň D a my sa tešíme, až konečne uvidíme toho anjelika, ktorého sme 9 mesiacov nosili pod srdcom. Prvý dotyk, prvý pohľad upevní puto, ktoré trvá celý život. Tešíme sa z prvého slova, z prvého krôčiku, no popritom máme pocit, že niečo nie je v poriadku. Dieťatko prvýkrát odprevadíme do škôlky a po pár týždňoch sa nás učiteľka opýta, či sme s ním niekedy boli u psychologičky či špeciálnej pedagogičky. Keď sa opýtame prečo, nasledujú argumenty, ktoré už poznáme z domu. Pocit, že niečo nie je v poriadku, rastie.
Našli ste sa v tom? Tak poďme ďalej. S dieťaťom absolvujete niekoľko vyšetrení a o pár dní dostanete obálku s „rozsudkom“. Diagnóza. Na celý život. Takýchto prípadov je veľmi veľa. Ako som to prežívala ja? Poďte si so mnou zaspomínať.
V rukách nesiem obálku z Centra špeciálno-pedagogického poradenstva. Idem do kúpeľne, pretože to miesto je mojím „útočiskom“, a tuším, že hrúbka obálky neveští nič dobré. Prečítam si celý obsah, opriem sa o radiátor a so slzami idem k zemi. Často opakujúce sa slová ako „podpriemer“, „oslabený“, „zaostáva“ alebo „nedostatočný“ boleli. Zavalilo ma množstvo otázok: „Prečo? Prečo práve môj syn?“ Každý chce mať zdravé dieťa. „Som slobodná matka bez podpory otca, ako to zvládnem? Zvládnem to vôbec? Čo budem robiť?“ Milión otázok, no žiadna odpoveď. Len nával úzkosti, smútku, hnevu a zúfalstva.
Pár dní po týchto správach som sa zapozerala na syna a povedala si: „Takto to nepôjde. Má len mňa. Potrebuje ma. Keď nebudem silná ja, nebude ani on.“ A začala som si zháňať informácie o diagnózach. Hľadala som možnosti, ako mu pomôcť. Úplne ma to pohltilo. A stále hľadám, od jeho troch rokov až doteraz. Máme za sebou vyšetrenia, terapie, rôzne alternatívne metódy. Všetky tie hodiny v špecializovaných inštitúciách a rozhovory s odborníkmi priniesli nové poznatky a nové riešenia. V prvom rade však bolo potrebné pracovať doma, pretože sporadické konzultácie nestačia. Bolo to hlavne na mne, musela som sa naučiť so synom pracovať a veľakrát aj bojovať. No vidím neskutočný posun, nie len u neho, ale aj u seba. Vnímam malé pokroky ako veľké víťazstvá. Každý malý krôčik je pre mňa obrovský skok. A časom som našla odpoveď na otázku, prečo práve moje dieťa? Pretože som matka, ktorá to zvládne. Matka, ktorá prispôsobila život svojmu dieťaťu. Často som vyčerpaná, niekedy frustrovaná, pretože je to naozaj náročné. Ale pri pohľade na syna si uvedomím, čo som dokázala. Kam sme sa spoločným úsilím aj cez zaťaté zuby, hnev a plač vypracovali. A to je naozaj úžasný pocit.
Pre každého rodiča je šok, keď zistí, že s jeho dieťaťom niečo nie je v poriadku a, nedajbože, je to záležitosť na celý život. Zlomí nás to, áno. Ale len na chvíľu. Pretože naše deti milujeme bez ohľadu na diagnózu či hendikep. A ako milujúci rodičia sa im vždy snažíme pomôcť. Ak práve prežívate takéto chvíle, nebuďte zronení. Byť zúfalý je v poriadku. Je to fáza, ktorou si v prvotnom šoku prejde každý. Dôležité je však vaše odhodlanie.
Stretávam sa aj s rodičmi, ktorí v sebe nedokázali spracovať, že ich dieťa nie je „úplne zdravé“. Treba si uvedomiť, že popieraním reality dieťaťu nechcene ubližujeme. Jej akceptácia je ťažká, ale ak túto situáciu spracujeme naozaj do hĺbky, už tým nášmu dieťaťu pomôžeme. Celé je to len o tom, ako sa k veci postavíme. Buď sa nastavíme tak, že to zvládneme, alebo sa nastavíme tak, že to nezvládneme. Verte mi však, že tú silu má v sebe každý z vás. Veď pre toho malého anjelika ste celý svet. Bude to ťažké, ale vaše deti vám to vrátia, nezabudnú, kto im venoval pozornosť, kto pri nich stál, keď to potrebovali, a kto im veril. A po čase príde chvíľa, keď si plne uvedomíte, akú skvelú vec ste dokázali.
Autorka: Mgr. Veronika Poláková, PhD.
Jazyková korektúra: Mgr. Andrea Jurčová