Agresivita na školách progreduje a má často až deštruktívne dôsledky, najmä na psychickú stránku osobnosti žiaka. Prevencia šikanovania je dôležitou súčasťou riešenia tohto problému. Niekedy však ani samotná prevencia nestačí. Každý z nás sa určite aspoň raz v živote stretol s prípadom šikany na škole – či už išlo o vaše dieťa, o známeho alebo prípady, ktoré boli medializované.
Šikanovanie patrí k závažným sociálno-patologickým javom. Čo sú to sociálno-patologické javy? Ide o sociálne deviácie, ktoré sú jedným z najzávažnejších problémov súčasného spoločenského vývoja. Patria sem kriminalita, alkoholizmus, záškoláctvo, patologické hráčstvo, šikanovanie a iné. Z roka na rok sú prípady šikanovania najmä na základných a stredných školách častejšie. Niekedy sú očividné a vie o nich celá škola, v praxi sa však stretávame i s takými, keď učitelia ani rodičia vôbec netušia, že niektoré z detí sú šikanované alebo šikanujú iných. Niet sa čomu čudovať… Pre dieťa je ťažké o tom hovoriť. Je to veľmi citlivá téma a veľa detí sa bojí, že keď o tom niekomu povedia a problém sa začne riešiť, agresori zvýšia intenzitu útokov. Iné deti sa za to dokonca hanbia.
Šikanovanie je jav, ktorý silne ohrozuje zdravý vývin dieťaťa, zasahuje jeho sebavedomie, sociálne vzťahy, postavenie v skupine a podobne. Tento negatívny jav má niekoľko podôb:
a) fyzické násilie,
b) verbálne útoky,
c) spôsobovanie materiálnych škôd,
d) izolácia, ignorovanie, vylúčenie zo skupiny,
e) vyhrážanie a ohrozovanie,
f) vynucovanie si služieb, rozkazovanie.
Viaceré výskumy tiež ukázali, že najčastejšie sa stretávame s verbálnymi útokmi, vyhrážaním sa a ohrozovaním obete. Osobitnou formou je kyberšikana alebo tiež elektronické šikanovanie, keď je hlavnou zbraňou agresorov internet. Nejeden z prípadov sa skončil tragicky, šikanovaný žiak situáciu nezvládol a ukončil svoj mladý život, pretože to nik nevidel, alebo aj keď videl, nikomu o tom nepovedal.
Veronika Poláková: „Opora a súdržnosť“
Pre šikanované deti je veľmi dôležité, aby mali v niekom blízkom oporu, napríklad v rodičoch. Ak cítia oporu a lásku, zdôveria sa im skôr ako tie, na ktoré ich rodičia nemajú čas alebo s nimi nemajú dobrý vzťah. Žiak začne utekať zo školy alebo do školy vôbec nejde. Prídu neospravedlnené hodiny, rodiča predvolajú do školy, a keď príde domov, vo väčšine prípadov na dieťa nakričí a potrestá ho. Ale spýta sa ho, prečo nešlo do školy, čo ho k tomu viedlo, či má v škole problémy? Dieťa potrebuje cítiť, že rodič má záujem vypočuť ho a chce mu poskytnúť pomoc. Problémy sa často stupňujú, lebo takýto záujem dieťa nevidí. Zhorší sa mu prospech, kvôli záškoláctvu aj známka zo správania a v konečnom dôsledku sa z dieťaťa stane problémový žiak. Ale prečo k tomu došlo, to málokedy niekto skúma. Treba hľadať príčiny, nie len riešiť dôsledky. To isté sa týka aj učiteľov, nie len rodičov, avšak zdôrazňujem, že NIE všetkých, lebo rodičia a učitelia sú, samozrejme, rôzni a majú rôzne prístupy k riešeniu problémov. Škola plní voči spoločnosti niekoľko funkcií a jednou z nich je aj výchovná funkcia. Práve v jej duchu je potrebné venovať zvýšenú pozornosť problematike šikanovania. Čím dlhšie tento sociálno-patologický jav trvá, tým sú jeho dôsledky vážnejšie.
Uveďme si na tomto mieste konkrétny prípad z praxe. 16-ročné dievča (pre anonymitu ho nazvime Lenka) nastupovalo na strednú školu. Pre Lenku to bol čas hľadania nových priateľov a začlenenia sa do kolektívu na ďalšie štyri roky. Keďže takmer všetci spolužiaci sa poznali, okrem štyroch nových dievčat, práve tri z nich sa stávali terčom šikany. Jedného dňa Lenke dali niečo na stoličku, a keď si sadla, mala to prilepené na nohaviciach. Keď si to všimla, autorke tejto „srandy“ povedala, čo si o tom myslí. Vtedy to začalo. Spolužiaci si na Lenku po vyučovaní počkali, rozhadzovali jej veci z tašky, vysmievali sa jej, dokonca ju jeden z agresorov držal pod krkom len niekoľko metrov od školy a nútil ju zjesť písomku. Lenka to už nezvládala, a tak začala chodiť poza školu. Učiteľom zo strachu nepovedala nič a rodičom sa to jednak hanbila povedať, jednak vedela, že u nich pochopenie nenájde. Problémy sa nabaľovali rovnako ako počet neospravedlnených hodín. Samozrejme, z Lenky sa stal „problémový žiak“. Ani učiteľov, ani rodičov nezaujímali dôvody. Zamyslime sa: je naozaj také náročné spýtať sa prečo? Osobne si myslím, že nie.
Lenka pociťovala tlak z každej strany. Ale ako to vydržať po celý školský rok? Agresori raz Lenku v bufete donútili, aby im kúpila jedlo. Keď to urobila, na chvíľu ju nechali tak, ale chodili ďalší, ktorí chceli jedlo ako platbu za pokoj, ktorý od nich mala. A tak Lenka všetko vreckové a nasporené míňala v školskom bufete, aby prežila školský rok. Párkrát zobrala peniaze aj rodičom, a to len z toho dôvodu, aby nemusela utekať zo školy. Skúsme si predstaviť, ako sa Lenka asi cítila: „Poviem to v škole? S deckami som denne, bude horšie. Poviem to doma? Rodičia budú reagovať asi tak, že preháňam, že nemám vymýšľať…“ Rodičia vnímali dôsledky, nad príčinami sa nezamýšľali.
O rok neskôr Lenka prestúpila na inú strednú školu. Mala tam spolužiačku zo základnej školy a poznala aj triednu učiteľku, a tak sa nebála, že sa scenár zopakuje. Prišla do nového kolektívu, a keďže noví spolužiaci spolu fungovali už rok, tiež tu boli povytvárané skupinky. Aj tu bola Lenka vnímaná ako slabší článok, a len čo vycítila, že sa schyľuje k šikane, dala sa dokopy s „kráľovnou školy“. Dostala sa tak do partie, ktorá ju v konečnom dôsledku stiahla dolu. Vedela, že to nie je správne, ale partia jej poskytla trojročnú ochranu pred šikanou. Ako to bolo vnímané doma? Samozrejme: problémová žiačka! Lenke to vyčítali až do dospelosti, kým sa s tým po 15-tich rokoch nepriznala – s tým, že bola šikanovaná. Ako reagovali rodičia? Na otázku, prečo im to nepovedala, Lenka len pokojne podotkla: „Máte pocit, že som vám v tej dobe mohla vôbec niečo povedať?” Obaja rodičia bez slova sklonili hlavy.
Lenka sa začala touto témou zaoberať počas štúdia na vysokej škole, a aj ona až vtedy pochopila, že na druhej strednej škole bola za rebela len preto, lebo nechcela, aby jej niekto ubližoval, a zároveň potrebovala, aby ju niekto chránil.
Toľko skutočný príbeh z praxe.
Predstavte si, že vás zviažu do kazajky a vy nedokážete pohnúť ani jednou rukou. Obete šikanovania sú často v takýchto „úzkych“, a buď to smeruje k stavu, v ktorom skončila Lenka, alebo, bohužiaľ, aj k sebapoškodzovaniu či samovražde. Lenka mala ako obeť šikanovania problémy so sebavedomím a sebaúctou až do dospelosti. Nemala oporu v učiteľoch, nemala ju v rodičoch. Z každej strany počúvala len o tom, že je „chodiaci problém“. Nikdy nepočula slová:„Spolu to zvládneme,“ alebo „Spolu to vyriešime.“ Apelujem na rodičov: rozprávajte sa s deťmi, netrestajte ich prvoplánovo. Zistite, či dieťa niečo netrápi, a rozprávajte sa s ním. Chápem, že je dnes hektická doba, tiež som matkou školopovinného dieťaťa. Ale sú to naše deti a potrebujú v nás cítiť oporu a očakávajú pochopenie. Tieto veci sa musia budovať od základov, pretože v opačnom prípade, ak bude mať dieťa problém, nepovie vám o ňom. Ani to od neho nemôžete očakávať. Na vašu otázku: „Čo sa deje?“ odpovie, že nič. Matka aj otec by mali vycítiť, že niečo nie je v poriadku, a následne tomu venovať vážnu pozornosť. My rodičia sme tí, ktorí by mali byť deťom najväčšou oporou.
Autorka: Mgr. Veronika Poláková, PhD.
Jazyková korektúra: Mgr. Andrea Jurčová