Vďaka môjmu starému otcovi som pred rokom spoznala hrdinu, akému vo svete nieto páru. Porozprával mi o niekom tak skutočnom, až je to neskutočné a neuveriteľné. Považujem ho za najväčšieho hrdinu všetkých čias. Volá sa Vilko.
Vilko bol kedysi maličkého vzrastu. Keď sa narodil, pripomínal svojej mamičke zrniečko piesku. Nie obyčajné, ale zlaté. Také zrnko piesku, aké princezná Fantaghiró zvierala na konci rozprávky vo svojej dlani. Nikdy by mi nenapadlo, že tento kedysi malý drobček, toto malilinké zrnko piesku bude raz mojím najbližším a najmilovanejším na svete.
Dnes, keď trošku, ale naozaj len trošilinku vyrástol a zmohutnel, pripomína harmoniku. Jeho telo je poskladané ako vejárik a to ma vždy rozosmeje. Na miniatúrnej hlavičke mu vyčnievajú očiská veľké sťa dvere na budove mrakodrapu. Keď sme blízko seba a žmurkne na mňa, naše mihalnice sa prepletú a ja sa cítim ako v siedmom nebi. Rozpliesť ich je potom umenie. Jeho tvár zdobí miniatúrny noštek. Je malinký ako zrnko maku a ledva ho vidno. Netuším, ako dokáže smrkať. Oči má sťa pingpongové loptičky, a keď ich na mňa vypúli, vždy sa trošku zľaknem. Akoby som videla herca Latináka.
Úsmev môjho priateľa je priam rozprávkový. Pripomína Babu Jagu v Mrázikovi. Žiaden zub, trošku smradu v ústach, keď zje niečo zakázané (nie nadarmo sa hovorí, že zakázané ovocie chutí najviac), ale aj napriek tomu všetkému ho mám veľmi rada. Ústa si úsmevom dokáže roztiahnuť tak, ako keď sa na autobuse otvárajú dvere. Myslím, že toto máme spoločné.
Krk má spojený s telom, ale tučný nie je. Chodí predsa športovať. Najradšej má lezenie po stromoch. Na to mu výborne slúžia jeho nohy, alebo skôr mininôžky, ako to s obľubou volám a on sa na to hnevá. Topánky nenosí, vraj načo, a nohy mu, chvalabohu, nesmrdia.
Môj malý hrdina, ako ho najnovšie volám, je veľký obranca. Ale nie taký hokejový či futbalový. Je to skutočný obranca. Minulý rok si bránil svoje bývanie. Keď mi to dedko rozprával, bola som naňho nesmierne pyšná. Nikým a nikdy by si svoj domov nenechal ukradnúť. Bol rád, že sa nevzdal ako všetci jeho kamaráti, a chránil si svoj domov zubami-
-nechtami do vypätia všetkých síl. Nikdy sa nemienil vzdať svojho útočiska, pretože inde by nebol šťastný.
Tento malý bojovník je veľmi pracovitý a vytrvalý. Po tom, čo sa mu minulý rok zrútil jeho domček (celý spadol na zem), musel v ňom vydržať celú zimu až do ďalšieho leta. Áno, býval v spadnutom domčeku, ale nevzdal sa. Do leta už býval v novom dome, v tej istej lokalite, pri tých istých kamarátoch. Keďže, ako som už spomínala, má lezenie veľmi rád, bola preňho hračka postaviť si nový dom.
Vilko vie byť aj poriadne pyšný. Pyšný v tom najlepšom slova zmysle – na svoju krásnu rodinu, ktorú si prednedávnom založil. Popod nohy sa mu teraz motajú miniatúrne deťúrence, nie väčšie ako zrnko piesku, a celým domom preniká zvonivý smiech. Je to starostlivý a milujúci otec. Nikdy a za nič na svete by svoju rodinu neopustil.
Zabudla som spomenúť, že aj napriek nízkemu veku nemá žiadne vlasy. Skrátka mu nikdy nenarástli. Jeho hlava pripomína lesklú ľadovú plochu alebo vyleštenú bowlingovú guľu. Ale mne to neprekáža, raz si s ním možno pôjdem zahrať tento šport. Asi prehrám, pretože triafanie do diery miluje.
Jeho zlozvykom je hryzkanie do všetkého, čo zbadá. Raz sa takto prehryzkal až do susedovho domu. Vtedy sa veľmi zľakol a ponúkol sa, že škodu susedovi uhradí. No v tomto je nepoučiteľný. Škodu uhradil, ale s hryzkaním neprestal. Ale keď mi hryzká do uška, je to ako keby hrali Vivaldiho Štyri ročné obdobia. Miluje vážnu hudbu.
Je neuveriteľným rozprávačom. Pri otvorení úst a vypustení prvých slov každý okamžite zmĺkne. Cicero by sa určite schoval za rečnícky pult. Ako som už spomínala, nemá zuby, žiadne perličky v ústach, zato z pier mu tie perly vychádzajú sťa slnko každé ráno spoza obzoru. Chrlí jednu vetu za druhou a všetko, čo povie, má hlavu aj pätu.
Vilko je tiež veľký gurmán. Ale pozor! Nie všetko zje, v jedle je prieberčivý. Neviem prečo, ale najviac miluje jablká. Dokonca si v nich robí chodníčky a spomínané diery. Raz som mu spravila v jeho krásnom šťavnatom červenom jabĺčku svoju vlastnú cestičku a len sa na mňa usmial tým svojím krásnym bezzubým úsmevom, ktorému je ťažké odolať. Veľmi rád pletie. Najčastejšie sa mi však pletie popod nohy.
Nikdy som ho nevidela namosúreného. Vie odpúšťať kamarátom, ak mu vyvedú nejakú habaďúru a zahryznú sa mu do jablka. Pretože jablko je jeho domov. Bývam v ňom spolu s ním. Je to náš domov a domov našich detí, ktorý nikdy neopustíme.
Mám doma hrdinu. Naozajstného hrdinu. Je ním môj manžel, ktorého som spoznala pred rokom najprv len z rozprávania môjho dedka. Starý otec bol na svojho vnúčika právom hrdý, keď sa nevzdal svojho jablka, svojho domova.
Teraz je to môj hrdina. Môj malý hrdina červík. Červík Vilko.
Autor: Alexander Reindl
Jazyková korektúra: Bc. Adriána Kertisová
Autor týmto umeleckým opisom získal Mimoriadnu cenu za kreatívny prístup v 3. ročníku Celoslovenskej literárnej súťaže Prekroč svoj tieň (2023/24)