V mojom živote prevažujú dni, ktoré by som najradšej vymazala. Dnešný bol asi stonásobne horší ako zvyčajne, keď už hneď zrána sa rodičia kvôli niečomu pohádali. Hádali sa často, ale nezvykla som si na to. Na to sa nedá zvyknúť. Je to ako keď sa porežete a bolí vás to. Urobí sa vám chrasta a niekto vám ju opäť odlúpne. O tomto som uvažovala cestou do školy. Netušila som, že tam zažijem ešte väčšie peklo ako doma.
Prvá hodina bola matika. Keď som si to uvedomila, na chvíľu som zamrzla. V piatok sme písali test. Napísala som ho zle, lebo rodičia sa znova hádali. Bola to najhoršia hádka doteraz a ja som nedokázala prijať ani ten úder, ani slová, ktoré zazneli. Učiteľka oznamovala jednotky, dvojky, a keď ani pri trojkách nezaznievalo moje meno, myslela som, že sa na mieste odstrelím. Potom som začula už len jej chladné slová:
„Jedinú štvorku a zároveň najhoršiu známku má Nina. Prekvapila si ma. Čakala som od teba oveľa lepší výsledok.“
Cítila som na sebe všetky neveriace pohľady spolužiakov a ich úškrny, ktoré hovorili, že konečne aj ona má zlú známku. Andrej, ktorý so mnou toho roku ešte poriadne neprehovoril, mi kládol dotieravé otázky, čo sa stalo. Iba som mu odsekla, že nikto nie je dokonalý.
Počas prestávky k našej lavici pristúpili jeho kamoši. Tušila som, že chcú podrypovať. Zazneli asi tri nepríjemné poznámky, ktoré sa ma nedotkli. No tá posledná ma dorazila.
„Nechceš sa ísť vyplakať mamičke na plece?“
Prudko som odsunula stoličku a vybehla z triedy.
Mierila som na záchod, kde som si potrebovala sadnúť a upokojiť sa. Zabuchla som dvere, klesla som na zem a slzy mi vytryskli z očí. Uvedomila som si, že nemám mamu, ktorej sa môžem vyplakať a zveriť. Potom som si spomenula na štvrtkovú hádku, na moju beznádejnú situáciu a na to, že nemám domov, kde sa cítim bezpečne.
Zo školy som sa neponáhľala, nemala som náladu počúvať výčitky kvôli štvorke ani ďalšie škriepky. Keď som prišla domov, čakalo ma tam prekvapenie. Otvorila som vchodové dvere a z kuchyne začula cudzí hlas. Zaskočilo ma to, keďže k nám návštevy nikdy nechodili. A zrazu vyšla na chodbu mama, otec a neznáma stará pani.
„Tak tu je moja veľká vnučka!“ zvolala zrejme moja starká.
Mama nás predstavila a potom mi babka hovorila, že už veľmi dlho ma túžila vidieť, ale nevedela, kde bývame. Potom sme všetci prešli do obývačky a babka sa ma začala vypytovať na školu a moje plány, aby sme dobehli všetok ten stratený čas, čo sme sa nepoznali. Najzvláštnejšie na tom bolo, že teraz pred babkou boli ku mne mama s otcom milí. Iba ich prítomnosť mi kazila všetku radosť zo spoznania starej mamy, ktorá ma zrejme bude mať rada. Moje srdce bolo také hladné po istote a láske, že moje nadšenie bolo takmer úplné. Konečne prišiel niekto, kto by ma mohol mať rád, niekto, komu by som dôverovala.
Keď sme toho už veľa narozprávali, mama nás prerušila, že je čas na obed. Nemala som chuť jesť, ale podvolila som sa, keď som videla v jej očiach to, čo tam bývalo zvyčajne: nadradenosť, chlad a hnev.
Pri obede navonok panovala príjemná atmosféra. Mama s otcom sa úspešne pretvarovali a boli k sebe nezvyčajne milí. Po obede nám babka oznámila, že sa tu rozhodla ostať niekoľko týždňov. Mala som chuť skákať od radosti, ale už som si tak zvykla skrývať svoje pocity, že som sa iba pousmiala. Rodičia však reagovali inak. Pozreli sa na seba nepríjemne zaskočení. Zrejme si mysleli, že tú pretvárku budú hrať iba do večera a potom budú žiť tak ako doteraz. Argumentovali babke rôznymi dôvodmi, ako veľmi si prajú, aby ostala, ale oni jej chcú len dobre, a rôzne iné somarinky. Babka však bola neoblomná, a tak sa rozhodlo, že u nás strávi niekoľko týždňov. A ja som vedela, že tie týždne budú najlepšie v mojom živote.
Kým bývala babka u nás, snažila som sa nebyť doma vtedy, keď tam nebola ani ona, lebo vtedy by mamina a otcova maska lásky opadla. A tak som sa zbližovala s babkou, chodili sme spolu na výlety, rozprávali sme sa a svojou láskou a osobnosťou si získavala aj moju lásku a dôveru.
Po niekoľkých mesiacoch, čo u nás bývala, som jej v mojej izbe povedala všetko, čo ma celé tie roky trápilo. Ona ma upokojovala, objímala a hovorila mi, že už nikdy to také nebude. Vraj už neodíde, a keď pôjdem na strednú, prídem bývať k nej. Bola milá a nežná, ale keď odchádzala, videla som jej na tvári tvrdý výraz a vedela som, že sa hnevá na rodičov a pôjde sa s nimi porozprávať. Neskôr som zistila, že je veľmi bohatá a kvôli tomu s ňou rodičia chcú vychádzať dobre, aby ich nevydedila.
Po tomto večeri už so mnou rodičia vôbec nekomunikovali, ale bolo mi to jedno. Konečne som sa mohla voľne nadýchnuť. Tie okovy, ktoré mi zvierali hruď, opadli a už nikto mi nezlupoval chrastu – zahojila sa. Cítila som, že moje šťastie prichádza.
Úspešne som urobila monitor a prijímačky na strednú školu v babkinom meste. Presťahovala som sa k nej už cez letné prázdniny. Keď som prvýkrát vkročila do jej domu, pocítila som, že toto bude môj prvý skutočný domov. Tu sa budem cítiť bezpečne a najmä sa budem cítiť milovaná. Veď každý človek potrebuje domov, aby bol šťastný.
Autorka: Adriana Hritzová
Jazyková korektúra: Mgr. Andrea Jurčová
Autorka touto poviedkou získala Cenu riaditeľky súťaže Mgr. Lenky Jalilah, PhD. v 2. ročníku Celoslovenskej literárnej súťaže Prekroč svoj tieň (2022)