Muž a žena vnímajú svet úplne inak. Diametrálne inak. Komunikujte, obratom hovorte druhému o vašich pocitoch a čo by ste si ako predstavovali, čo vás zabolelo, dotklo sa vás. S nami mužmi treba hovoriť vecne, jednoducho, proste neraz akoby ste sa rozprávali s deťmi. Prosím vás na kolenách za celý chlapský národ – dajte preč to vaše „mal si sa domyslieť“. Vy ste emocionálnejšie, vnímavejšie, my sme pragmatickejší, logickejší (samozrejme, až na výnimky, ktoré potvrdzujú pravidlo). Pokojne mužovi povedzte: „O tri dni mám narodeniny. Viem, že by si na tú kyticu nezabudol, ale prosím si ružové ruže. Tridsať kusov. Milujem ťa.“ V posteli mu naveďte prsty a povedzte mu: „Toto mi robí dobre, tu… super, málinko jemnejšie, krása, si zlatý…“ Nech to nevyznie sexisticky, iba hľadám rázne príklady – jasne, vecne, pragmaticky – tak ako zmýšľa muž.
My so ženuškou si každý deň povieme toľko veľa vecí, čo by sme mali zmeniť. Minule mi napríklad vraví: „Paľko, prekáža mi, že sedíš hore za PC, aj keď prídem domov. Prosím ťa, zíď dolu, pozdrav ma z očí do očí, daj mi bozk. Chcem sa s tebou rozprávať. Ja viem, že dokončuješ knihu, ale aspoň na pár minút…“
Mala obrovskú pravdu. Premietol som si to v hlave a jednoznačne som si odpovedal: „Má pravdu. Je to moja milovaná žena, mne to nič nedá a skutočne je to prvok, ktorým sa utuží náš vzťah, nebudeme sa vzďaľovať.“ A tak som spravil zmenu vo veci, ktorú som nevidel.
Minule zasa ja vravím jej: „Ivuľka, pri opekačke si spálila štyri vedrá triesok, ktoré som si pri ukladaní dreva prácne selektoval na zimné rozkurovanie. Do ohňa si hádzala ihly. Poď sem, tu je mäkké drevo, ktorým nabudúce kúr pri opekaní, je naň ideálne. No tie triesky šetri. Veľmi ďakujem. Rovnako tak tie prázdne vedrá nedávaj mamine, potrebujem ich.“ A ženuška pritakala a povedala mi: „Prepáč, ja som si to neuvedomila.“
Jasné, že si to neuvedomila, to by tak bolo, aby si to uvedomila. Nech len zostane ženou, takou, akou je. Toto je mužská oblasť, jej cudzia, nebudem na ňu predsa kričať a očakávať, že si to mala domyslieť. Nemala. Nemusí. Ja jej to poviem. Bez kriku a bez plaču jej to poviem. Hovorte to aj vy vašim partnerom. Oplatí sa. Nečakajte, že si má ten druhý čosi domyslieť.
Kamarátka nechcela už dať po rozchode šancu svojmu priateľovi s argumentom, že ľudia sa nemenia. Nemyslím si to. Ja verím, viem a vidím, že ľudia sa menia, dokážu to. Veď potom by všetky tie knihy, debaty, prednášky, kurzy, ale hlavne „lekcie“ od života boli zbytočné. Nie sú. Poznám veľa duší, ktoré si uvedomili svoje chyby, prešľapy, nevhodné programy a začali ich odstraňovať. Čosi ide rýchlo, čosi pomaly. Poznám to aj z prístupu k sebe, mnoho vecí, ktoré som zadefinoval, že ma brzdia či škodia okoliu, som dal preč. Ale veľa iných vecí mám zatiaľ v štádiu riešenia a pracujem na nich. Dôležité je, že som ich pomenoval a je vo mne zámer ich zmeniť.
Všetko ide ľahšie, ak človek nastúpil svoju cestu uvedomenia sa, teda odhodil ego, svoju „neomylnosť“, priznal si pravdu. Ono to bolí, ale všetko cenné človek nadobudne iba prácou, trpezlivosťou, uvedomením sa. Ak je váš partner či partnerka na „ceste“, stačí komunikovať a zmení sa aj váš vzťah. No najprv sa musíte zmeniť vy sami, čím sa zmení konštelácia vzťahu a partner bude prinútený reagovať.
Dávajte ľuďom druhé šance, zaslúžia si ich.
Niektorí ľudia sa nevedia meniť. Svojím nepekným správaním pracujú o to viac pre vás, chcú, aby ste sa zmenili. Ak to nedokážete, chorý vzťah bude hniť aj naďalej a vy budete chátrať. No nemusíte. Vaše šťastie je vo vašich rukách, lebo svoje postoje a reakcie meniť môžete.
Autor: Pavel „Hirax“ Baričák
Text je úryvkom z knihy, neprešiel redakčnou jazykovou úpravou.
Článok je úryvkom z knihy Pavla „Hiraxa“ Baričáka Šlabikár šťastia 5., Psychický obor – s láskavým súhlasom autora. Viac o knihe nájdete TU.
