„Prekroč svoj tieň. Posúvaj sa ďalej. Každý deň je príležitosť dosiahnuť viac a viac.“ Slová, ktoré som od útleho, hlavne školského veku počúvala veľmi často. Moje uši si ich vypočuli možno aj viackrát ako vlastné meno. Lebo už nebolo podstatné to, ako sa volám, to, koľko mám rokov, to, ako vyzerám, či mám dostatočnú váhu, výšku, odvahu, či rada vyhrávam a ukazujem sa svetu, alebo sa radšej sama, v kútiku svojej malej fialovej izby usmievam a teším z toho, čo som dokázala. Nepodstatné. Zbytočné. Dôležité je predsa, aby všetci vedeli, že som dobrá, výborná, vynikajúca, najlepšia. Že viem písať slohy, básne, recitovať, spievať, hrať na klavíri, že mi nerobí problém prekračovať svoj tieň.
Ale ak sa zo mňa tešia iní, znamená to automaticky, že mám radosť aj sama zo seba? Keby som sa na to opýtala ostatných, odpoveď by takmer určite znela kladne. Lebo tak to vo svete chodí. Radosť, vôľa a v novodobej realite ani pocity jednotlivca neznamenajú nič. Podstata úspechov spočíva v tom, že o nich vie okolie. Nič už nie je súkromné. Malým krokom sa dostaneme cez hranicu vlastného tieňa a sociálne siete či skupiny plné klebetných ľudí, ktorých život je o ničom, a tak musia riešiť ostatných, sú preplnené úspechmi. Úspechmi ich detí, vnúčat, bratrancov a sesterníc z desiateho kolena, veď aj to je ich rodina, no nie? Kvôli tomu to všetko existuje.
A pod takýmto tlakom zdanlivo dokonalí ľudia nadobúdajú pocit, že dokonalými naozaj byť musia. Každý deň sa snažia prekročiť svoj tieň. Byť lepšími. Nie však kvôli sebe, ale kvôli ostatným. Na pády a neúspechy v takom prípade nie je priestor. Ak už je niekto taký perfektný, ako ho svetu prezentujú, nemôže si dovoliť spadnúť. To je zlyhanie. Neúspech, po ktorom sa, hoci len v ich hlave, zrúti svet. Ľudia, ktorých je v súčasnosti príliš málo a vedeli by sme ich zaradiť medzi tých normálnych, si po týchto slovách určite povedali, že je to nezmysel. Každý človek má právo spadnúť, zlyhať, urobiť chybu. „Sme ľudia omylní,“ počúvala som. „Je normálne, že nie vždy vyhráš,“ upokojovali ma rodičia, keď som mala pocit, že som sklamala. Ale v mojej hlave to všetko znelo ako nezmysel. Ako si môžem dovoliť spadnúť, keď o mne vie celý svet? Každý jeden z nich čaká na moju chybu.
Príliš dokonalá, bezchybná, perfekcionistická. Pozitívne vlastnosti, nie? Nie. Čo sa týka perfekcionizmu, mohli by sme trochu polemizovať, ale z vlastnej skúsenosti ho určite zaradím medzi mínusy osobnosti. Pokiaľ niekomu svet pridelí tieto vlastnosti, stane sa z neho taká tá lízanka so žuvačkou vnútri. Ako dobre vyzerá ten obal, ešte lepšie samotná sladkosť. A chuť blýskajúceho sa vonkajška. Ale k žuvačke sa väčšinou ani nedostaneme. Sladký pocit nás pohltí natoľko, že si kúpime ďalšie a ďalšie a lížeme ich, samozrejme, iba to tvrdé. Na žuvačku už nedôjde. Zabalíme lízanku späť do obalu a položíme na poličku, veď to dojeme inokedy. Prípad každej ďalšej. Tá druhá, menšia časť nadšencov týchto dobrôt sa k žuvačke aj dostane, ale hneď ako ju ochutná, vypľuje ju. Pretože je taká tvrdá, nechutná a nejedlá, že preváži tú príjemnú chuť jahodového sladidla na začiatku.
Takto vyzerajú všetky dokonalé osoby. Navonok sladké, jahodové, ale ak by sme naozaj nazreli dnu, uvideli by sme chladné, zničené osoby bez chuti pokračovať.
Začalo to nevinne. Prekročením toho najmenšieho tieňa. Výhrou v prvej súťaži, jednou pekne nacvičenou skladbou, krátkou básňou zarecitovanou na rodinnom podujatí. A potom to šlo ako na saniach. Pre ostatných v zime, pre nich v lete. Ďalšie stretnutia boli len očakávaniami, že prídu s niečím lepším. Ich hlava si preto nastavila vyššie a vyššie ciele, ich tieň bol vyšším a širším. Nemôžu sklamať. Seba ani ostatných. Aj keď im samým to bolo proti srsti. Ruka v ruke prichádzali úspechy spolu s porovnávaniami. Oni boli len niečím nepodstatným, dôležitejším bol ich tieň. To, čo ukazovali svetu. Bolo to čierne, ale to si nikto nevšímal. Dôležité boli obrysy.
Nové ráno prichádzalo s novým cieľom. Náročnejším a viac nesplniteľným, ako bol ten predošlý, to však nik nevidel. Ani oni sami. Človek vnútri plakal, kričal a bojoval, no tieň bol dokonalý. To, čo chceli oni sami, nevnímali, úspechy sa javili zaujímavejšími. Zrazu o nich nevedela už len rodina, ale celý svet. Nebol v ich živote človek očakávajúci niečo iné. Strom, na ktorý liezli, rebrík, ktorým sa chceli dostať až do neba, sa každým úspechom zvyšoval.
Slnko sa otočilo na druhú stranu, ich tieň bol pre nich v nedohľadne. Viditeľné boli len oblaky a túžba priblížiť sa im. Už nebrali stupienky po jednom, robili čoraz väčšie kroky, pretože neúspechy pomaly mizli. Oči sa pozerali iba hore, uši počuli len potlesk ľudí pod nimi. Srdce im ledva bilo, potrebovalo prestávku, ale hlava dostala prednosť. Mozog produkoval ďalšie nesplniteľné príkazy, cieľová rovina bola čoraz ďalej, tieň naberal gigantické rozmery, ale oni to nevideli. Boli príliš vysoko a vôľa pokračovať, vďaka príliš zaujatému publiku, gradovala. Kráčali sami proti sebe. Vnútro sa snažilo kričať o pomoc, na povrch však vychádzali akurát prázdne zvuky. Nepočuli sa. Ani ľudia ich nepočuli, lebo už tam žiaden zo skutočných priateľov neostal. Všetci, čo tlieskali, boli buď tí, čo sa chvastali ich úspechmi, alebo tí, čo čakali na jedno malé podlomenie kolien, aby sa mohli smiať. Nachádzali sa čoraz vyššie, už boli v rovine vtákov, ktoré ale, na rozdiel od nich, mali krídla a vedeli korigovať smer letu. Boli slobodné. Avšak celé telo tých úspešných ľudí bolo závislé od rebríka, po ktorom kráčali. Už boli tak vysoko, že si nemohli dovoliť ani náznak zlyhania. Burácanie zo zeme ich povzbudzovalo, keď boli vyčerpaní. Hlava hovorila, že majú robiť väčšie kroky, tak ich robili. Mohli sa vďaka tomu dostať tam, kam chceli, rýchlejšie. Ale kam sa vlastne chceli dostať?
Alebo asi lepšie položená otázka by znela: Kam chceli ostatní, aby sa dostali? Lebo toto celé nebolo o nich ani o tom, že by ich osoba túžila po úspechu či uznaní. Celé to bol nezastaviteľný kolobeh, ktorý začal pri prvom potlesku, pri prvom prekročení tieňa. Priali si, aby to skončilo, ich vnútro touto prosbou horelo, avšak ak by prestali teraz, znamenalo by to len jednu vec. Prehru. Tú najhoršiu. Kontumačnú.
Čím vyššie sa dostávali, tým častejšie si kládli otázku, prečo to vlastne robia. Rozptyľovalo to. Zrazu začali vidieť aj niečo iné ako úspechy. Okrem hlasov a potleskov, ktoré už takmer nebolo počuť, začali vnímať aj svoju hlavu, ktorá si celý čas kládla tú otázku. Zaváhanie. Jednu ruku pustili a stupienok zaškrípal. Hoci by to pre nich bolo vykúpenie, opäť začuli pár nadšených hlasov… Nemohli si to dovoliť. Pokračovali ďalej. Snažili sa zlepšovať sa, lebo len tak sa vedeli dostať vyššie a vyššie, každý deň vyzerali byť lepšími a dokonalejšími osobami, ale vnútri sa lámali. Ani jeden z orgánov nebol v celku. To bolo nepodstatné, to nikto nevidel. Ich posuny sa zdali byť kladnými časťami života, ale pravda bola, že to bolo práve to, čo ich ruinovalo.
A prišiel vietor. Pomocník. Zdal sa byť. Príjemne ich osviežil a vytvoril lepšie podmienky na pokračovanie. Stratili kontrolu. Už iba nezastaviteľne robili kroky nahor. Nič nevnímali. Dostali sa do momentu, keď si pozornosť začali užívať. No vietor, ktorý sa javil ako ich spolupracovník, ich sklamal. Zafúkal tak silno, že sa rebrík začal kolísať. A potom už nebolo treba veľa. Vnútorné kúsočky roztrúseného organizmu nevedeli podržať ich obálku. Ruky ochabli, kolená sa podlomili a oni padli. Zlyhali. Rapídne. Zrazu všetci fanúšikovia prehliadli to, ako vysoko sa dostali. Vzali fotoaparáty a cvakli. Ocitli sa na titulnej stránke všetkých novín. Ale nie svojimi úspechmi. Nie všetkými tými tieňmi, ktoré prekročili. Jedným jediným pádom. Pozviechali sa a chceli pokračovať.
To, čo mali vybudované, stačilo teraz premeniť na hmotu a vytvarovať nový rebrík. Lenže pri nich už nestál nikto, kto by im pomohol. Už boli sami. Roztrúsené kúsky. Pošpinený obal. Pod nimi uvideli svoj tieň. Ale nie taký, na aký boli zvyknutí. Oveľa, oveľa väčší. Pokúšali sa ho prekročiť, preskočiť aj preletieť, no bolo to omnoho ťažšie. Až po chvíli zistili, že to, čo je väčšie ako oni sami, sa prekročiť nedá. Ostali teda sedieť uprostred neho, neschopní urobiť hoci jeden malý, zásadný krôčik dopredu. Jedno prekročenie ich miniatúrneho tieňa vtedy v detstve im teraz spôsobilo stratu všetkého, čo kedy mali. Skupiny na sociálnych sieťach sa preplnili ich menami a fotografiami. Ani jeden človek však nebol hrdý na to, čo dokázali, a už na to neboli hrdí ani oni. Najradšej by vrátili čas. Chceli len neurobiť ten zásadný pohyb.
Stojí teda za to prekročiť svoj tieň? Malé, sedemročné dievčatko s blonďavými vláskami po zadok, teda ja pred siedmimi rokmi, by vám povedalo, že áno. Najpodstatnejšie je predsa to, že ste úspešní a okolie vás obdivuje. No, bohužiaľ alebo našťastie, sedemročné dievčatko sa zmenilo na štrnásťročné. Žilo, možno skôr prežívalo všetko možné, veľakrát aj nemožné, a naučilo sa toho mnoho. Spadlo presne tak isto. A aj jemu hovorili: „Prekroč svoj tieň. Posúvaj sa ďalej. Každý deň je príležitosť dosiahnuť viac a viac.“
No ono už teraz vie, že sa radšej teší samo, že nerado súťaží, a že aj keď chce vyhrávať, chce to potichu. V kútiku svojej fialovej izby sa usmievať nad predstavou, čo všetko dokázalo. Bez toho, aby o tom ktokoľvek vedel. Chce prekročiť svoje tiene, chce ich všetky zdolať, stále má vysoké nároky, ale nechce, aby sa z malých stávali väčšie, obsiahlejšie, širšie, vyššie. Stačí mu ten jeden začiatočný, aby ho nemali s čím porovnávať. Lebo preňho je postačujúce, ak bude po svojom tieni kráčať. Bude vidieť aj do svojho vnútra, aj na svoj nepoškodený zovňajšok. Raz už predsa svoj tieň prekročilo. Zvládlo prekonať temné predstavy o dokonalosti a túžby po obdive od ostatných.
Prekroč svoj tieň. Posúvaj sa ďalej. Každý deň je príležitosť získať viac a viac poznania o sebe samom.
Autorka: Lýdia Kovaľová
Jazyková korektúra: Mgr. Andrea Jurčová
Autorka týmto článkom získala „Cenu riaditeľky súťaže Mgr. Lenky Jalilah, PhD.“ v 1. ročníku Celoslovenskej literárnej súťaže Prekroč svoj tieň (2021).