Keď sa dopustíme chyby, nikdy by sme to nemali pripisovať prirodzenej príčine ako chorobe, počasiu alebo starosti. Tento neúspech by sme mali skôr pripísať našej nedokonalosti a nikdy pritom nestratiť odvahu. Čo je neúspech? Vnímam to tak, že s týmto výrazom sa človek stretáva dennodenne. Myslím si, že každý už zažil nejaké zlyhanie. Neúspech sa dá definovať rôznymi slovami. Či už ide o cieľavedomého futbalistu, ktorému sa nepodarilo streliť jeho rozhodujúci gól do súperovej brány. Snaživého študenta, ktorý pokazil dôležitý test, poprípade skúšku. Alebo maliara, ktorý zničil svoj dlhoročný výtvor. Neobstáť v najväčšej skúške svojho života. Možno sme neuspeli v práci alebo v činnosti, ktorá nás napĺňa. Zlyhal mi hlas, nemohol som hovoriť a pokašľal som to. Môžeme sklamať aj ako sestra, matka, kamarátka… Podať zlý výsledok. Uskutočniť nevydarené podujatie. Nesplniť očakávania. Vidieť sklamanie v ich očiach. Toto slovo vo mne vždy prebúdzalo pocit neistoty.
V mojom relatívne krátkom živote sa vyskytlo celkom dosť neúspechov, a to aj napriek systematickej a pravidelnej práci. Ale tým najväčším bolo dostať sa do kolektívu. Dlho som sa nad tým zamýšľala. Prečo si so svojimi rovesníkmi nerozumiem? Prečo nie som taká obľúbená ako dlhonohá Sára, sebavedomá Kika, ofučaný Tibor, ako všetci ostatní bezproblémoví? Prečo aj ja nemôžem byť obklopená spolužiakmi, ktorým by na mne záležalo? Nechcela som si to pripúšťať, ale áno, veľmi ma to trápilo. Od prvého ročníka na základnej škole mi prirástla prezývka bifľoška. Rada sa učím a rada pristupujem k svojim povinnostiam zodpovedne. Kedysi som si myslela, že keď svojim spolužiakom budem dávať odpisovať domáce úlohy, začnú ma mať radi. Neskôr som však pochopila, že to bolo len využívanie.
Možno je to neuveriteľné, ale aj keď mám 13 rokov, nemám žiadne sociálne siete. Mne to neprekáža, ba ani nechýba. Práve naopak, radšej si otvorím knihu a plním si svoje sny. Nepodporujem virtuálny svet, avšak často sa stotožním s hrdinkou práve čítaného románu či poviedky.
Surfovať po internete, obdivovať svetové celebrity, módne trendy, nedosiahnuteľné športové výkony… To nie, to ja nie som. Nechcem sa stotožniť s umelým životom. Ale mojim rovesníkom to očividne vyhovuje. Vraj nežijem v dobe, v ktorej žijú oni. Každú prestávku počúvam o búrlivých víkendoch, o zakázanom ovocí, kde cez víkendy boli a čo všetko spolu zažili. Pochmúrne dni vyvolávali vo mne závisť.
Ba nie, to bol iba nespravodlivý smútok. Celé tie roky som si myslela, že chyba je vo mne. A nie preto, žeby som bola introvert. Moje povahové črty hovoria za všetko – som jasný extrovert. Mám veľmi rada slnečné ráno, hlasitý smiech, výkriky z plných pľúc do prázdna, ktoré znejú ako lahodná hudba. Spoločnosť milých ľudí, ktorí vedia počúvať tie isté melódie. V kríkoch, vo vtákoch cítia a vidia prítomnosť Všemohúceho. Koniec-koncov som si uvedomila, že som trošku odlišná od mojej spoločenskej vrstvy. Mám vo veciach jasno, rozdielne zmýšľanie a mám iné ciele do budúcnosti. Je vôbec potrebné ísť s davom? A je skutočne dobré nevytŕčať z davu?
Po čase dlhého rozmýšľania a nových životných situáciách som začala lepšie vnímať, kto som. Pochopila som, že som iná ako tí, s ktorými som sa porovnávala v minulosti. Ale v žiadnom prípade som nebola o nič menej človekom. Čím viac som sa dozvedela o svojich osobnostných črtách a o sebe, tým som bola šťastnejšia. Cítila som sa pohodlnejšie vo svojej vlastnej koži. Cítila som sebaistotu, že som sama sebou. Nemala som potrebu dávať si na seba mejkap spoločnosti a pretvarovať sa, že som niekto iný, ako v skutočnosti som. Nepotrebovala som mať rovnaké koníčky, rovnaký humor… Konečne som pochopila, že potrebujem byť niekedy aj sama – niečo, čo som si nikdy predtým nedokázala predstaviť.
To, samozrejme, prekvapilo mnoho ľudí. Boli udivení, že to dieťa, na ktoré sa pri každej neočakávanej situácii lepil strach zo zlyhania, naberá neuveriteľnú silu, odvahu a húževnatosť na prekročenie svojho tieňa. S touto novonadobudnutou sebadôverou som spravila krok mimo mojej komfortnej zóny. Vyskúšala som nové veci, na ktoré som predtým nemala odvahu, poprípade ma desili. Potrebovala som skúsiť niečo odlišné od toho, čo som bežne robila. Rozširovala som si obzory. Nechcela som žiť v každodennom všednom stereotype. A práve tu som našla cestu, ako sa vyrovnať so svojou osobnosťou. Je dôležité uvedomiť si, ako sa aj tento obyčajný deň dá urobiť lepším. Možno nie len pre seba, ale aj pre druhých. Našla som si nových priateľov a ani raz som sa necítila obmedzovaná alebo nedocenená. Začala som robiť veci, ktoré som chcela, a bola som šťastná. Všetko, čo som robila, som robila pre seba. Prekvapilo ma, koľko sa toho môžem naučiť len počúvaním rozprávania iných ľudí. Síce je pravda, že niekedy sa možno nedozviem viac, než aké je dnes počasie. Ale ak som sa započúvala, čo hovoria, mohla som získať prehľad o motiváciách, nádejach, snoch a ambíciách týchto ľudí.
Samozrejme, viem, že ma čaká ešte dlhá cesta, na ktorej sa stretnem s viacerými zákrutami a prekážkami. Nie vždy sa budem môcť na svet pozerať cez ružové okuliare. Bola by som naivná, keby som si myslela, že raz zažijem čarotajný moment a potom budem mať celý svoj život naplánovaný. Že predo mnou bude jednoduchý, ničím nerušený a bezbolestný život, v ktorom sú všetci šťastní, bez nepríjemných chorôb, rodinných či spoločenských nezrovnalostí. Ale predsa len, nebolo by to krásne? Bolo by to určite úžasné a zaujímavé, no na druhej strane možno aj nudné. Ja sa však prikláňam k názoru, že to v realite, skutočnom svete, možné nie je. Budem musieť preskupovať a prehodnocovať svoju cestu životom. Robiť nové rozhodnutia, pričom nebudem poznať ich následky. Spozorovala som na sebe, že keď po prvýkrát vidím matematickú úlohu, zdá sa mi nemožné ju rozlúštiť. Keď nad ňou trošku porozmýšľam, nie je až taká neriešiteľná. Zistila som, že tento príklad sa dá preniesť aj do môjho osobného života. Je dobré najprv nad vecami trošku popremýšľať, až potom ich začať riešiť.
Prijala som fakt, že ak na ceste k úspechu zlyhám, vôbec sa za to nemusím hanbiť. Úspech je to, ako vysoko sa odrazím po tom, keď spadnem na dno.
Autorka: Zuzana Blaščáková
Jazyková korektúra: Mgr. Andrea Jurčová
Autorka týmto článkom získala 3. miesto v 1. ročníku Celoslovenskej literárnej súťaže Prekroč svoj tieň (2021)