Jozef Libica je skromný muž s veľkým srdcom naplneným láskou k ľuďom, prírode, národným tradíciám a folklóru. S týmto priateľským človekom som sa stretla v jeho dielni v Čutkovskej doline pri Ružomberku, kde „naživo, v priamom prenose“ vyrába fujary. Ochotný, milý, pozorný, trpezlivý, láskavý. Ľudská bytosť, v prítomnosti ktorej pookrejete a stratíte pojem o čase.
Fujary vyrába 42 rokov
Vzhľadom na charakter spracovania a vyhotovenia klasifikuje výrobu fujary na stolársku prácu. Je v tom, samozrejme, určité nadsadenie, pretože fujara je hudobný nástroj a umelecké dielo zároveň. Jozef je pôvodným povolaním strojár. Strojarinu so stolárčinou porovnáva nasledovne: „Stolárčina nie je taká presná ako strojarina. Ja obe spájam. V strojarine ide o stotiny milimetra a práve túto presnosť, ktorú som si osvojil, prenášam do dreva a zužitkovávam pri výrobe fujár a ich zdobení.“
Rodinná tradícia
Túto ušľachtilú záľubu zdedil spolu so starším bratom Miroslavom po starom otcovi Júliusovi a otcovi Ladislavovi. Štvrtú, súčasnú generáciu predstavuje Maťko Libica – syn Jozefovho mladšieho brata Jaroslava.
Starý otec Július Libica, bača zo salaša, bol chýrnym gajdošom. Vyrábal gajdy, fujary a píšťalky, dokonca si vyrobil aj husličky. Svoje obľúbené gajdy nakoniec daroval Horehronskému múzeu v Brezne. Jozefov otec Ladislav gajdy nevyrábal, lebo mu bolo ľúto, že pre každý hudobný nástroj muselo prísť o život zviera. Učarovali mu fujary. Prvú vyrobil už ako 16-ročný a v produkcii fujár pokračoval 57 rokov.
Fujara – hudobný nástroj a jeho hudba – bola v roku 2005 zapísaná do Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva ľudstva UNESCO. Rovnakej cti sa v roku 2015 dostalo gajdošskej kultúre. Pán Jozef mi o tom rozpráva s hlbokou úctou a hrdosťou zároveň, pretože on a jeho rodina sa aktívne spolupodieľajú na udržaní oboch kultúrnych artefaktov pri živote. Zároveň skromne dodáva: „Nie sme v tom sami, samozrejme. Na Slovensku je veľa ďalších gajdošov a fujaristov.“ Treba však podotknúť, že rodina Libicovcov je jedinečná tým, že sa v nej harmonicky snúbi výroba a hudobná produkcia oboch spomínaných nástrojov.
Jozef je už od detstva v živom kontakte s folklórom. Veľa času trávil s otcom v dielni pri výrobe fujár a bol zžitý s folklórnym súborom Mostár z Brezna, ktorého spoluzakladateľom bol jeho otec. Jozef, spolu s otcom a bratom, hral neskôr v súbore ako sólový fujarista.
Máte chuť zavŕtať si? Nech sa páči!
Do jeho dielne v Čutkovskej doline prichádzajú návštevníci nielen zo Slovenska, ale aj z Čiech, Poľska, Maďarska, Izraela, Anglicka. Pre turistov je výroba fujary veľmi atraktívna záležitosť. Dospelí si so záujmom nechajú vysvetliť celý proces od odrezania dreva, vyvŕtania, schnutia, cez hobľovanie, vyrezávanie, kyselinovanie a lakovanie. Deti tam s nadšením vŕtajú, šmirgľujú a hobľujú. Pre nich je to nová skúsenosť kreatívneho stretu s prírodným materiálom, ktorý je pod ich rukami mimoriadne tvárny. Priznám sa, že aj ja a môj kolega Christopher sme s chuťou prijali ponuku vziať do ruky dlhý vrták, takzvaný nebožiec, a zavŕtať si.
Rodná zem
Jozef založil neziskovú organizáciu Rodná zem. Základnou koncepciou n.o. je tvorba, rozvoj, podpora, prezentácia a ochrana kultúrnych hodnôt a tradičných remesiel Slovenska. Jozef je organizátorom prvej interaktívnej tradičnej výroby fujary, školy hry na fujare a kurzov tradičných ľudových remesiel. Orientuje sa predovšetkým na deti a mladých ľudí, ktorým s láskou nielen vysvetľuje teóriu, ale berie ich do lesa a popri hľadaní dreva ich spája s prírodou a vedie k úcte k jej prirodzeným živým i neživým súčastiam.
Fujara – ctihodná dáma ladená, zdobená i nezdobená
Zaujíma ma, ako sa fujara ladí. Jozef mi vysvetľuje, že sa to deje hneď na začiatku, v procese výroby: „Zvuk záleží od celkovej dĺžky fujary a priemeru vrtu.“ Spomína, že keď ako malý chlapec chodil do hudobnej školy, otec mu kúpil dva akordeóny, pomocou ktorých spolu ladili fujary: „Podľa tónov akordeónu otec odrezal z fujary, zahral na nej, znova odrezal, a tak to pokračovalo až do vyladenia. Ja to dnes už tak nerobím. Mám konkrétnu mierku a vrták, ktoré zodpovedajú danej stupnici. Keď fujara nehrá, nebude vyzdobená. Nie je to totiž nejaká ozdobná palica. Je to hudobný nástroj, preto musí v prvom rade hrať. Teraz vyrábam fujaru do SĽUKU. Hudobník, ktorý na nej bude hrať, mi povedal: Nemusí byť žiadna výzdoba! Chcem stopercentný zvuk!“
Keď Jozef prvýkrát zahrá na fujare, ktorú vyrobil, prežíva silné emócie: „Vytvoriť niečo, čo hrá a zároveň poteší, je úžasné. Veľmi rád chodím do prírody s pílkou a so sekerkou, hoci nie vždy nájdem drevo vhodné na spracovanie. Nevadí. Som v prírode, to je hlavné!“ No keď si domov prinesie pekný kus, vníma to ako bonus. „Na malé píšťalky rastie drevo na každom kríku. Ale nájsť pekné, 180-centimetrové, prípadne dvojmetrové drevo na fujaru nie je ľahké. Nevadí, keď je krivé. Čím je krivšie, tým je fujara krajšia. Vtedy každý vidí, že nie je vyrobená na sústruhu.“
S láskou mi rozpráva o dreve ako o teplom materiáli, ktorého sa rád dotýka, rád ho opracúva a formuje: „Keď nájdem pekný kus, musím sa s ním hrať. Nejde o rýchlosť. Niekedy schne dva, tri aj štyri roky. Nedávno som vyrobil dve fujary z dreva ešte po otcovi. Bolo z roku 2004 a 2005.“ Drevo na fujaru berie do rúk s láskou a úctou. Z jeho rozprávania nadobúdam dojem, že fujara je živá bytosť, ktorá má nielen hlas, ale aj dušu a charakter.
Tradičný život verzus súčasnosť
Jozef si na základe životných skúseností myslí, že ľudia, ktorí milujú folklór a majú väzbu k národným koreňom, si viac vážia vzťahy (či už rodinné, pracovné, alebo komunitné), sú menej materialisticky orientovaní a žijú uvoľnenejšie a radostnejšie. Dôrazne však dodáva, že aj medzi nimi sa nájdu rôzne neduhy. Takisto aj medzi tými, ktorých to neťahá k folklóru, sú ľudia vyznávajúci zdravé hodnoty, na ktorých si budujú pekný život.
Spoločne sa zamýšľame nad tým, čo môže súčasnému človeku ponúknuť povedomie o životnom nastavení našich predkov, ktorí prechovávali úctu k starým ľuďom a ich životnej múdrosti, pre ktorých bola príroda chrámom a zároveň prirodzenou súčasťou každodenného života. Ktorí keď pracovali, tak pracovali, keď sa veselili a tancovali, tak neriešili nič iné. Ktorí mali často ťažký údel, ale vždy si našli dôvod, pre ktorý bolo radosť žiť.
Dnešný človek je zahltený nadmierou najrôznejších podnetov, ktoré nedokáže spracovať, a tak má myseľ rozptýlenú na všetky strany. Z toho potom vzniká nesústredenosť, podráždenosť a neschopnosť plného prežívania „teraz a tu“. Na to sa nabaľuje plytkosť vo vzťahoch a problémy, ktoré sa neriešia, ale zametajú pod koberec, až kým nevyhnijú a na nápravu už nie je dostatok času ani síl.
Nechceli by sme, aby to vyznelo tak, že odsudzujeme súčasný životný štýl. No uvedomujeme si nevyhnutnú potrebu zmeny istých postojov, ktorá by viedla k väčšiemu porozumeniu medzi ľuďmi a k vzájomnej tolerancii. Tieto hodnoty sa práve v dnešnej komplikovanej dobe akosi vytratili nevedno kam. Život preplnený technológiami a neprebernými možnosťami komunikácie a získavania informácií neznamená automaticky vyššiu kvalitu prežívania. Jednoduchosť bytia so sebou prináša ľahkosť a zorientovanosť v životných hodnotách. Nehovoriac o kontakte s prírodou, ktorá je zdrojom života, sily aj energie.
Jedinečnosť slovenského národa a potreba navracania sa ku koreňom
S Jozefom sme sa zhodli v tom, že v súčasnom multikultúrnom, globálnom kotle chýba človeku ukotvenie v tom, čo je „naše“: naše tradície, naša hudba, kultúra, skrátka: korene a história.
Zo stretnutia s Jozefom Libicom som odchádzala obohatená nielen o nádhernú píšťalu, ktorú mi daroval, ale aj o dobrý pocit a radosť z toho, že práve vďaka takýmto obdivuhodným ľuďom máme stále šancu priblížiť sa k tradičným hodnotám našej kultúry a toto nové poznanie využiť pre vlastný osobný rozvoj.
Klenotnica s hmotnými i nehmotnými pokladmi našich predkov je otvorená dokorán. Záleží len na nás, či vojdeme a čo si z nej odnesieme. Platí sa láskou, pokorou a úctou. Zdroj týchto platidiel je nevyčerpateľný a každý z nás ho môže nájsť hlboko v sebe.
Autorka: Lenka Jalilah, šéfredaktorka
fotografie: Milan Štefánik | @jimi_photographer
Jazyková korektúra: Mgr. Andrea Jurčová