Je sychravý decembrový podvečer, no v cukrárni RAJecké radosti v Rajeckých Tepliciach je útulne a teplo. Sedím v pohodlnom kresle, popíjam horúci čaj a pochutnávam si na výborných medovníčkoch. Oproti mne sedia dve sympatické dámy: Darina Verešová a Lujza Staškovanová. Vyžaruje z nich radosť a spokojnosť. Sú usmiate, úprimné a spontánne. Svoju autentickosť a hravosť akoby nasávali zo suvenírov a darčekových predmetov, ktoré sú v cukrárni okrem zákuskov, kávy a čaju na predaj.
Rozprávame sa o sociálnom podnikaní. O zamestnávaní znevýhodnených osôb. O pomoci ľuďom v krízovej životnej situácii. O každodenných problémoch, strachoch a neistote. O tom, čo nám pomáha nevzdávať sa, znova sa zhlboka nadýchnuť a ďalej kráčať životom so zdravou hrdosťou a úsmevom na tvári. Napriek nepriaznivým životným okolnostiam, napriek ťažkostiam a problémom, ktoré nevieme ovplyvniť. A verte či neverte, rozprávame sa aj o zázrakoch!
Prvá z mojich spolubesedníčok, pani Darina Verešová, je riaditeľkou registrovaného sociálneho podniku LABORE. Pýtam sa jej na prvotné aktivity, z ktorých vzišiel súčasný projekt pomoci invalidom a sociálne znevýhodneným osobám. Vysvetľuje mi, že na začiatku bolo občianske združenie, ktoré v roku 1998 začalo poskytovať krízovú pomoc a poradenstvo osamelým tehotným ženám a matkám v núdzi. Jeho spoluzakladateľkou bola Anna Verešová (zhoda priezvisk oboch dám je náhodná) z Kamennej Poruby pri Žiline. Neskôr bola dlhoročnou riaditeľkou neziskovej organizácie ÁNO PRE ŽIVOT, ktorá vznikla v roku 2000 v Rajeckých Tepliciach. V súčasnosti je supervízorkou a garantkou poskytovania špecializovaného poradenstva, členkou predsedníctva Fóra života a profesijne sa venuje presadzovaniu prorodinných ideí.
Do poradne však začali prichádzať aj zdravotne znevýhodnení – invalidi – väčšinou mladí ľudia, ktorí si hľadali prácu a ponúkali sa tiež ako dobrovoľníci. Prvou spolupracovníčkou neziskovej organizácie bola Majka, ktorá vedela krásne zdobiť medovníčky. Chodila do domova a pečenie a zdobenie medovníčkov očividne prispievalo k lepšiemu psychickému a fyzickému zdraviu tamojších žien. Tak vznikla chránená dielňa. Medovníčky – produkt ergoterapie – ponúkali na trhoch ako predmet verejnej zbierky a neskôr sa ich výrobe začali venovať profesionálne. V roku 2011 otvorili v Rajeckých Tepliciach ďalšie chránené pracovisko: obchodík Darčeky@káva. Ponúkali v ňom nielen medovníčky, ale aj darčekový tovar z chránených dielní z celého Slovenska. Vytvorili tak tri pracovné miesta pre dve ženy a mladíka na invalidnom vozíku. Anna Verešová vo svojej knihe na to obdobie spomína: „Keď som mu dávala podpisovať pracovnú zmluvu, bol dojatý a povedal mi, že veľmi túžil po tomto momente, že veľmi túžil pracovať, ale neveril, že sa to raz podarí,“ (Verešová, 2016, s. 5). Možnosť sebarealizácie, kontakt s ľuďmi a zodpovednosť ho napĺňali pocitom užitočnosti. Dobre vykonaná práca ho posúvala dopredu a zvyšovala jeho osobné kvality (Verešová, 2016).
V roku 2015 presťahovali obchodík do väčších priestorov, kde práve sedíme. Premenovali ho na RAJecké radosti a predaj rozšírili o cukrárenské výrobky. V roku 2012 naštartovali novú podnikateľskú činnosť založením sociálnej firmy LABORE, ktorá zamestnáva ľudí znevýhodnených na trhu práce. Pôvodne ponúkali upratovanie interiérov a exteriérov rodinných domov, bytov a nebytových priestorov. Od januára 2020 patrí pod LABORE cukráreň, v ktorej sa práve nachádzame, a chránené pracovisko Cukrárska výrobňa s piatimi pracovníkmi, z toho 2 ZŤP. Až do tejto chvíle som netušila, že som na chránenom pracovisku, pretože cukráreň RAJecké radosti ním je. Pracujú v nej dve brigádničky a traja zamestnanci: dvaja ZŤP a Lujza Staškovanová, ktorá mi pri mojom príchode s láskou naservírovala čaj a medovníčky. V rámci neziskovej organizácie ÁNO PRE ŽIVOT pracuje 6 odborných pracovníkov v sociálnych službách; na chránenom pracovisku Pedagogicko-výchovná činnosť sú 2 ZŤP pracovníčky; spolupracujú s dobrovoľníkmi a externe s právničkou. Aktuálne rozbiehajú novú cukráreň v Žiline.
zdroj: Medovníkový raj 
Lujza Staškovanová mi ochotne vysvetľuje, že v cukrárni RAJecké radosti predávajú výrobky ľudí so zdravotným alebo sociálnym znevýhodnením, mamičiek na materskej dovolenke a dôchodcov z celého Slovenska a Českej republiky. Kontakty s dodávateľmi sa vytvárajú dvomi spôsobmi: buď ich oslovia priamo samotní výrobcovia, alebo ony samy ponúknu budúcim dodávateľom priestor na prezentáciu a predaj výrobkov. Darina Verešová dodáva, že neustále hľadajú sponzorov, ktorým ponúkajú reklamu formou propagácie donora na výrobkoch.
zdroj: Rajecké radosti 
Otváram tému zodpovednosti v riadiacej pozícii. Pýtam sa Dariny Verešovej, či si vo funkcii riaditeľky sociálneho podniku niekedy povedala, že je to natoľko náročné, že by sa tej zodpovednosti najradšej vzdala. So smiechom odpovedá, že od februára, keď sa stala riaditeľkou, má také pocity takmer stále. Potom zvážnie a pokračuje: „Cítim obrovskú zodpovednosť. Veď pôvodná myšlienka zakladateliek, pani Anny Verešovej a Marcely Dobešovej, má už 20 rokov a ja ju nemôžem len tak zničiť! Ony si za svojou víziou tvrdo išli, ťažko ju budovali a uvádzali do života. Okrem toho som rada, že som sa dostala do takého malého kolektívu, hoci nemám problém pracovať aj vo veľkej firme. No tu sme ako rodina, pretože vo výrobni je nás len päť žien. Keď nastane problém, vydiskutujeme si ho, keď sa niektorá z niečoho teší, tešíme sa s ňou… Jednoducho je mi tam fajn. Pracovný kontakt s dievčatami mi vyvažuje to bremeno zodpovednosti. Snažím sa na ne vplývať tak, aby svoju prácu brali do určitej miery ako posolstvo a výsledný produkt svojej snahy vnímali ako niečo, čo má vyššiu pridanú hodnotu. Predtým som bola vedúca vo výrobe a mala som na starosti len jej fungovanie. Ďalšie prepojenie s cukrárňou a ostatné povinnosti zabezpečovala naša pani riaditeľka, ktorá je momentálne na materskej dovolenke. Takže vždy tu bol niekto, o kom som vedela, že keď nastane problém, tak mu ho odovzdám a on ho vyrieši. A teraz takého človeka nemám! (smiech) Takže áno, občas zažívam ťažké chvíľky.“
Na moju otázku, ako také stavy zvláda, bez zaváhania odpovedá: „Vždy príde nejaký zázrak. Znamenie, ktorým sa všetko otočí na dobré. My totiž neustále bojujeme s nedostatkom financií. Keďže sme neziskovka a zdravotne znevýhodnení nepodajú výkon porovnateľný s pracovníkmi v štandardnej cukrárenskej prevádzke, tak sa na konci mesiaca stáva, že na účte chýbajú potrebné financie. Keď to vidím, pociťujem stres a neistotu. Potom sa vždy udeje nejaký zázrak. Napríklad nabehnú na účet peniaze, ktoré som nečakala. Ale ja som to nezariadila! No stalo sa a my môžeme vďaka tomu fungovať ďalší mesiac.“ Zároveň so šibalským smiechom pripúšťa, že to možno privolala vlastnými myšlienkami.
Som rada, že to hovorí, pretože na to môžem nadviazať. Keďže sa v spoločnosti oboch dám cítim veľmi dobre, ich úprimnosť im oplácam tým, že otvorene vyjadrujem, ako spomínané zázraky vnímam ja. Som presvedčená o tom, že sa dejú vďaka ich pozitívnemu životnému postoju. Sme ľudia, preto máme právo byť skleslí, keď sa nám nedarí, rovnako máme právo občas o sebe pochybovať. Ale zázračná sila, ktorá v pozadí hýbe celým sociálnym podnikaním, ktoré riadi Darina Verešová, spočíva v tom, že aj keď má pani riaditeľka pocit, že už nevládze, je tou silou neochvejne hnaná dopredu. A z čoho tá sila pramení? Nie je to termálne žriedlo Rajeckých kúpeľov, v ktorého vodách som poobede relaxovala, hoci aj tie majú zázračné účinky. No táto zázraky činiaca sila vyviera z vnútorného nastavenia pani riaditeľky, ktoré sa volá: CHCEM to robiť, lebo to má ZMYSEL! Pani Darina vďaka tomuto postoju – aj napriek problémom, ktorým musí denne čeliť; stresu, ktorý zažíva na konci mesiaca; a neistej budúcnosti – dáva do priestoru pozitívnu energiu. Vtedy nastupuje spravodlivý princíp vyváženosti, ktorý sa postará o to, aby sa jej to vrátilo vo forme spomínaných zázrakov. Obidve dámy sa srdečne zasmejú a s mojou teóriou sa s radosťou stotožnia.
Lujza Staškovanová hovorí, že práca v takejto špeciálnej cukrárni ju vnútorne veľmi obohacuje: „Kontakt s našimi dodávateľmi je úžasný! Keď im posielam vyúčtovanie, ich vďačnosť a pozitívne reakcie, ktoré prídu napríklad emailom, ma zakaždým zahrejú pri srdci. Keď mi niektorý z nich povie, že sa mu tie peniažky práve teraz veľmi hodili, tak viem, že sme pomohli konkrétnemu človeku. Okrem toho tu denne máme zákazníkov, ktorí obdivujú tovar a vyjadrujú uznanie nad tým, čo robíme, koho zamestnávame a ako dávame ľuďom príležitosť. Vtedy ma veľmi teší, že robíme niečo pre dobro iných.“ Pani riaditeľka dodáva, že aj v kolektíve zamestnancov vládne priateľská atmosféra: „Asi si samy priťahujeme ľudí, ktorí sa prídu zamestnať. Takých, s ktorými si rozumieme.“
V rozhovore pokračujeme témou dobra a zla. Zhodneme sa na tom, že to zlé, čo sa aktuálne tam vonku v globálnom meradle deje, nevieme priamo ovplyvniť, že nemáme moc aktívne to zvrátiť či zastaviť (pandémia, politika…). No keďže nič nie je večné, aj to zlé sa raz musí skončiť. Ak budeme veriť v dobrý koniec a nebudeme podliehať zúfalstvu, tak môžeme prispieť k zmene, ktorá príde čoskoro. Dovtedy môžeme fungovať najlepšie, ako vieme, v oblastiach života, na ktoré máme dosah. Pozitívnou vnútornou zmenou sme schopní docieliť blahodarnú zmenu v našom vlastnom mikrosvete. Všetko je otázkou našich osobných postojov. Pani riaditeľka to na záver nášho stretnutia veľmi pekne zhrnula: „Zatiaľ sa budeme snažiť o dobro v našom malom podniku. Vybudujeme tu ostrovček dobra. A potom sa môžeme rozpínať.“
Podľa autorky pôvodnej myšlienky sociálneho podnikania v Rajeckých Tepliciach, Anny Verešovej, cieľom sociálnych firiem je riešenie zásadných spoločenských problémov finančne udržateľným spôsobom. Primárnym zmyslom sociálneho podnikania nie je zisk, ale spoločenské poslanie formou trvalého riešenia sociálneho problému. Základnou motiváciou je presvedčenie, že „… zdravotne i sociálne znevýhodnení ľudia potrebujú rovnaké príležitosti a nie (alebo nielen) charitu,“ (Verešová, 2016, s. 6). „Ja jednoducho stále verím, že môžeme byť krajinou, v ktorej budeme vynakladať maximálne úsilie na uplatňovanie princípov spravodlivosti a spoločného dobra. Dobro jednotlivca a naozajstné spoločné dobro celku si totiž nikdy neprotirečia.“ (Verešová, 2016, s. 38).
Použitá literatúra:
VEREŠOVÁ, A. 2016. Sociálne podnikanie – mýtus alebo inovácia? Dolná Tižina: Alfa a Omega, s.r.o., 2016. 44 s. ISBN 978-80-89828-07-4.
Autorka: Lenka Jalilah, šéfredaktorka
Jazyková korektúra: Mgr. Andrea Jurčová