„Som v takej a takej situácii a nechcem, aby to skončilo takto…“, „Nechcem, aby sa mi stále dialo toto…“, „Nechcem, aby sa môj muž správal tak a tak…“, „Urobil som to a to, a nechcem, aby to vyústilo do toho a toho…“, „Pôjdem tam, ale nechcem, aby…“, „Urobím to, ale nechcem, aby…“ S výpočtom podobných vyjadrení by som mohla pokračovať ešte dlho. Moja reakcia na sedeniach s klientom je vždy rovnaká: „Čo ste urobili pre to, aby ste to, čo odmietate, zmenili?“ Úprimná odpoveď: „Nič,“ príde málokedy hneď. Väčšinou až po hodnej chvíli – po ďalších mojich otázkach. Vo väčšine prípadov sa spontánna reakcia na moju prvú otázku začína slovami: „Ale veď…“
Je, žiaľ, pravdou, že si neuvedomujeme silu oného slovíčka nechcem, ktorú má vtedy, keď je použité funkčným spôsobom. Rovnako nevnímame jeho obsahovú vyprázdnenosť v konotáciách uvedených na začiatku článku. Nechcem je plne funkčné vtedy, keď po jeho vyslovení príde zmena. Jednoduchý príklad: niekto nám chce naliať víno, ale my povieme: „Nechcem, ďakujem. Prosím si vodu.“ Zmena, ktorá je reakciou na naše nechcem, je taká, že nedostaneme víno, ale vodu. To znamená, že sa nestalo to, čo sme nechceli. Alebo inak: reálne sme zabránili niečomu, s čím nie sme stotožnení. A to práve vďaka sile slova nechcem. Samozrejme, že v takýchto situáciách má slovo nechcem rôzne variácie: neprosím si; nie, ďakujem; ďakujem, nebudem; teraz nie; inokedy… Ale vždy je v ňom oná sila aktivujúca zmenu: nechcem.
My sme toto slovo a jeho vnútornú silu sprofanovali a významovo vyprázdnili tým, že ho používame v situáciách, ktoré nevieme zmeniť. No ešte častejšie ho používame ako samozvaný argument na obhajobu vlastnej nečinnosti a vehementne sa ním oháňame zakaždým, keď očakávame, že tí druhí zaujmú taký postoj, ktorý vyhovuje nám; alebo že vonkajšie podmienky a okolnosti sa zmenia na náš obraz. Sami sa tak staviame do roly bezmocnej obete a v konečnom dôsledku to k ničomu nevedie. Práve naopak: vyostruje sa napätie, prehlbuje naša frustrácia a vyvážená spokojnosť nášho života je fuč.
Nasledujúci fragment zo sedenia s klientkou, ktorá mi poskytla svoj láskavý súhlas na jeho publikovanie (pri zachovaní anonymity; zásadné fakty sú zmenené či vynechané), uvádzam ako príklad priebehu pozitívnej transformácie postoja k nechcem.
KLIENTKA: Vždy, keď sa učím so synom a nejde nám to, môj muž sa zoberie a odíde z bytu. Ja to nechcem. Nechcem, aby vždy odchádzal. Potrebujem ho tam mať, potrebujem jeho podporu.
KOUČKA: Čo znamená, že „so synom nám to nejde“?
KLIENTKA: Keď tomu nerozumie, začne plakať, ja som z neho nervózna a kričím. Práve preto nechcem, aby muž zakaždým odišiel.
KOUČKA: Čo ste urobili pre to, aby ste to zmenili?
KLIENTKA: Už som mu x-krát povedala, že to takto nechcem, že mi nerobí dobre, keď odchádza.
KOUČKA: Čo ste urobili pre to, aby ste to zmenili?
KLIENTKA: Ale veď…
KOUČKA: Aký to malo efekt – to, že ste mu to takto x-krát povedali?
KLIENTKA: No… On len vždy mávne rukou a pri najbližšej príležitosti sa zase zvrtne na päte a odíde do kancelárie v meste.
KOUČKA: Aký to má naňho vplyv?
KLIENTKA: (chvíľa premýšľania) Mám pocit, že sa mi stále viac a viac vzďaľuje, a to nechcem.
KOUČKA: Vedie to k pozitívnej zmene?
KLIENTKA: Nie.
KOUČKA: Čo ste urobili pre to, aby ste to zmenili?
KLIENTKA: No… Snažím sa mu vysvetliť, že tento jeho postoj nie je správny. Že ho doma so synom potrebujeme…
KOUČKA: Čo ste urobili pre to, aby ste to zmenili?
KLIENTKA: Aha… (je zarazená, hodnú chvíľu premýšľa) Neviem, čo mám robiť.
KOUČKA: Skúste sa zamyslieť nad tým, ako sa cíti váš muž, keď odchádza z domu.
KLIENTKA: (šokovaný výraz tváre, díva sa na mňa so široko roztvorenými očami) Nikdy som nad tým takto neuvažovala.
(…)
Autorka: akad. mal. Veronika Lučeničová Gabčová, PhD.
Záver sedenia:
KLIENTKA: Už to chápem. Už viem, prečo uteká. Bože, nikdy som si to neuvedomila! Musím to robiť inak.
KOUČKA: Čo konkrétne urobíte, aby ste to, čo dnes rozoberáme, zmenili?
KLIENTKA: Najprv sa musím obrniť trpezlivosťou voči synovi.
KOUČKA: Skúste ešte raz, bez slovíčka „musím“.
KLIENTKA: Obrním sa trpezlivosťou voči synovi.
KOUČKA: Výborne! Takto si tú vetu uložte v mysli. A ďalej?
KLIENTKA: Nebudem už vytvárať napätie krikom a výčitkami.
KOUČKA: Super! Pokračujte, prosím. Teraz namiesto nechcem povedzte, čo chcete, a akými krokmi to docielite.
KLIENTKA: Chcem, aby u nás doma bola pohoda. Urobím pre to všetko.
KOUČKA: Čo znamená to „všetko“? Buďte konkrétna.
KLIENTKA: (…) A slovo nechcem budem používať opatrne. Skôr ako ho vyslovím, zamyslím sa nad tým, či je naozaj funkčné – tak ako som to pred chvíľou pochopila.
KOUČKA: Mám z vás obrovskú radosť!
KLIENTKA: Ďakujem. (úsmev)
KOUČKA: Urobili ste veľký posun vpred. Aký máte teraz pocit?
KLIENTKA: Veľmi sa mi uľavilo! Prestala som sa báť, že muža stratím. A to som si predtým vôbec neuvedomovala, že ten strach mám!
KOUČKA: Ako ďalej s tým pocitom úľavy naložíte?
KLIENTKA: (rozmýšľa)
KOUČKA: (po chvíli) Opíšte mi, prosím, čo teraz vnútri cítite. Ako to tam vidíte?
KLIENTKA: Akoby sa mi tam rozjasnilo. Akoby sa mi tam uvoľnilo miesto.
KOUČKA: Čím to uvoľnené miesto zaplníte?
KLIENTKA: Láskou k mojej rodine, trpezlivosťou k synovi.
KOUČKA: A čo manžel?
KLIENTKA: Pochopenie.
KOUČKA: Výborne. A smerom k sebe?
KLIENTKA: (dlho rozmýšľa) Neviem.
KOUČKA: Nezaslúžite si aj vy lásku, trpezlivosť a pochopenie?
KLIENTKA: Asi áno.
KOUČKA: „Asi“?
KLIENTKA: Áno. Určite.
KOUČKA: Kto vám to môže dať bez čakania a bezpodmienečne?
KLIENTKA: Ja?
KOUČKA: Spýtajte sa samej seba. (po chvíli) Aká je odpoveď?
KLIENTKA: Ja.
KOUČKA: Dobre. To je veľmi dôležité, nezabudnite na to. Skúste mi, prosím, povedať, v čom teraz vidíte hlavný problém situácie, ktorú sme dnes riešili.
KLIENTKA: V tom, že som stále hovorila len nechcem a nechcem, ale neurobila som nič pre to, aby som to zmenila, aby ma to netrápilo.
KOUČKA: Aká je najlepšia cesta k zmene?
KLIENTKA: Pozrieť sa na situáciu očami tých druhých, z druhej strany.
KOUČKA: Stačí to?
KLIENTKA: Nestačí.
KOUČKA: Čo ešte?
KLIENTKA: Musím prísť na to, ako to môžem zmeniť sama.
KOUČKA: „Musím…? Môžem…?“
KLIENTKA: (zasmeje sa) Prídem na to, ako to zmením, a zmením to.
KOUČKA: To je ono. Už ste mi povedali, ako konkrétne to zmeníte. Na záver si teraz všetky kroky zhrnieme a vy si ich zapíšete do svojho zápisníčka.
Klientka odišla zo sedenia spokojná a usmiata. Pochopila, že slovo nechcem má zmysel používať len vtedy, keď ním vieme konkrétnu situáciu reálne odmietnuť alebo zmeniť okolnosti. Keď ho používame významovo vyprázdnené, je len manifestáciou našej roly obete a spôsobuje značný diskomfort v živote nás samotných a všetkých, na ktorých nefunkčné nechcem uplatňujeme. Vtedy sa radšej spýtajme sami seba, ako to môžeme zmeniť. Pátrajme hlbšie po príčine, nechoďme len po povrchu nechcenej situácie. Nevyčítajme, neobviňujme, neposudzujme tých druhých, ale ani seba! Identifikujme všetky negatívne emócie s tým spojené, „prežujme ich“ a osloboďme sa od nich. Namiesto nechcem si začnime hovoriť chcem. A podľa toho konajme, aby sme to dosiahli. My sami. Nečakajme, že iní sa zmenia, alebo že sa to tak akosi „samo časom“ uprace.
Autorka: Mgr. Lenka Jalilah, PhD.
Jazyková korektúra: Mgr. Andrea Jurčová