Výtvarník Martin Tamásfi v rozhovore s našou šéfredaktorkou Lenkou Jalilah v auguste 2020 okrem iného povedal: „Tvorba nie je niečo, čo by som si schovával pre seba, niečo, čo by ma určovalo alebo zväzovalo až do takej miery, aká nie je potrebná. Práve naopak. Je to zužitkovanie zážitku. Je to spôsob, ako žiť. Obyčajne. Je to jednoduché, lebo je to poruke. Stačí sa načiahnuť a priniesť to, či už pre seba alebo pre niekoho iného. (…) Či už viem alebo neviem, komu je moja tvorba v daný moment určená, existujú nekonečné možnosti toho, ako sa príbeh, ktorý mám tú česť zažiť, stane úplným.“ (celý rozhovor si môžete prečítať tu: Príbeh pretkaný silou). V redakcii sme Martinovi veľmi vďační, lebo nám poskytol fotografie svojich obrazov, aby sme mohli našou vlastnou invenciou „dotvoriť“ do „úplnosti“ príbehy, ktoré on sám zažíval pri umeleckej tvorbe. Jeho obrazy majú okrem vysokej umeleckej kvality aj nesmiernu hĺbku a výpovednú hodnotu. Už len svojou kompozíciou ponúkajú príležitosť na preklenutie emocionálneho rozmeru s racionalitou, a naopak: premenu reálneho aspektu na subjektívne vnímanie. V hornej časti väčšiny jeho obrazov je obloha, svetlo, vzduch – ako protipól k spodnej časti, kde je zem, tráva, pôda. Tento kontrast predstavuje duchovnosť voči hmotnosti, zemitosti. Jeho umelecké diela vidíme aj v súvislostiach, ktoré sa nám pri ich vnímaní vynárajú. To všetko Vám, milí naši čitatelia, chceme prinášať v interpretáciách jednotlivých Martinových obrazov. Pri ich písaní budeme vychádzať zo zmyslových podnetov a ich spracovaní na hlbšej emocionálnej úrovni s veľkou dávkou fantázie. Výsledkom bude proces recepcie, reflexie a subjektívneho prežívania umeleckého diela, čiže voľné spracovanie podnetov vyvolaných konkrétnym obrazom a dotváranie paralel, ktoré nám môžu pomôcť pri bežných problémoch v každodennom živote.
„Dívať sa na obraz nezaujatými očami a odvážiť sa vydať na cestu objavov je omnoho ťažšia, ale oveľa vďačnejšia úloha. Človek nemôže nikdy dopredu povedať, čo si z takejto výpravy prinesie.“ (Gombrich, 1989, s. 30).
„Osobná interpretácia je právo diváka na svoj vlastný názor a osobný zážitok z umeleckého diela,“ (Pondelíková, 2015, s. 31).
Použitá literatúra:
1. GOMBRICH, E. H. 1989. Příběh umění. Praha: Odeon, 1992. 558 s. ISBN 80-207-0416-7.
2. PONDELÍKOVÁ, R. Metódy a formy interpretácie výtvarného diela a ich použitie v procese výtvarnej edukácie. Bratislava: Metodicko-pedagogické centrum, 2015. 64. s. ISBN 978-80-565-0641-7.
Lenka Jalilah, šéfredaktorka
Nech sa páči, prinášame prvú interpretáciu, ktorej autorom je redaktor Christopher Danis.
„Pozri na tú brezu, čo myslíš, ako sa cíti?“ spýtala sa ho po dlhom mlčaní. Jej otázka ho prekvapila. Zarazil sa.
„Ako sa asi môže cítiť strom? Ona sa asi načisto pomiatla, pýtať sa takéto hlúposti…“ pomyslel si.
„Nerieš, či som blázon. Skús sa pozrieť na svet inými očami, než si zvyknutý. Odpoveď na svoje problémy nájdeš, ak prestaneš myslieť zaužívaným spôsobom,“ povedala Aténa. Paulovi pripadalo zvláštne, ako mohla reagovať na otázku, ktorú ani nevyslovil, no ďalej sa tým nezapodieval. Zameral svoju pozornosť na strom. Po chvíli povedal: „Zdá sa mi, že tá breza zvláda chladné obdobia pokojne. Vyžaruje to z jej samotnej podstaty. Nesmúti za listami, ktoré ju kedysi tak krásne ozdobovali. Práve naopak, užíva si prítomné chvíle aj vo svojej nahote. Vie, že aj tie zdanlivo nepríjemné situácie sú súčasťou jej bytia, že je to prirodzený kolobeh, v ktorom jedinou istotou je zmena. A ona tú zmenu očividne prijíma s pokorou a láskou. Dostala na výber, či bude smútiť za starými listami, ktoré už nezíska späť, alebo bude vnímať nahé konáre ako príležitosť pre zrod nových listov,“ dokončil a jeho samotného prekvapili slová, ktoré vyriekol.
„Presne tak. Zmena je jediná istota, ktorú život prináša, pričom v každom okamihu si môžeš vybrať, aký postoj k danej situácii zaujmeš. Rozpoviem ti príbeh o dvoch bratoch, z ktorých jeden odhodlane a s pokorou prijímal a čelil všetkému, čo mu život priniesol, a druhý sa zas stránil a utekal od tých situácií, ktoré považoval za zlé a nepríjemné.“
Paul počúval Aténu s veľkým očakávaním, skoro nedýchal.
„Keď cestu životom jednému z dvoch bratov skrížili Strach, Smútok a Bolesť, prijal ich za hostí vo svojom príbytku, pretože vedel, že ich návšteva má preňho istý význam. Či bola ich návšteva predzvesťou zmeny, pokorenia alebo príchodu Radosti, nikdy dopredu nevedel. Vedel len, že ich prítomnosť je nevyhnutná pre jeho vývoj.
Druhý z bratov zaujal odlišný postoj. Ak v diaľke uvidel čo i len jedného z nich, okamžite zamykal brány svojho domu, vzýval falošných bohov Radosti a Šťastia prostredníctvom alkoholových a iných rituálov. V opojení si možno neuvedomoval, že Strach, Smútok i Bolesť stoja aj napriek všetkým opatreniam pri ňom, vo svojej hĺbke to však cítil. Po istej dobe už ani nevedel rozoznať, či ten horkastý, nepríjemný pocit v jeho vnútri spôsobuje samotná prítomnosť tejto trojice alebo len jeho odpor voči nej.
Jedného dňa, keď na tom bol druhý z bratov už naozaj veľmi zle, pobral sa k prvému s cieľom zistiť, v čom tkvie tajomstvo jeho vyrovnaného bytia. Keď svoju otázku bratovi položil, ten mu láskavo povedal: „Tajomstvo vyrovnaného bytia neexistuje. To, čo ty nazývaš tajomstvom, je pozornosť, práca na sebe, trpezlivosť a z toho plynúce pochopenie života. Ak si všímavý, môžeš si napríklad uvedomiť, že tvoja myseľ sa snaží zachytiť pekné pocity a udržať si ich. Keď sa cítiš šťastný, držíš sa šťastia tak veľmi, až skamenie a rozplynie sa. Zvädne ako krásny kvet, keď ho odtrhneš. Spútaním a prisilným držaním lásky, krásy, radosti a ostatných pocitov, ktoré vnímaš ako príjemné, im odopieraš slobodu. Zastavuješ v nich prúd života. Na druhej strane tým, že odmietaš pocity, ktoré vnímaš ako nepríjemné, ich len znásobuješ. Ony sa tiež musia prejaviť. Všetko sú to iba pocity, nálepkou „zlé“ alebo „dobré“ ich označujeme len my sami. Pocity musíš nechať prúdiť. Mali by tiecť ako voda a ty spolu s nimi, pričom ich jemne koriguješ tým smerom, ktorým chceš, aby tiekli. Ak sa ich snažíš udržať na jednom mieste alebo ich odmietaš, skamenejú a ty spolu s nimi.“
Keď Aténa príbeh dorozprávala, nastalo ticho. Nebolo však obyčajné. Bolo to ticho späté s hlbokým pochopením. Aténa sa po čase rozhodla prerušiť ho a dodala: „Život sa neustále mení a človek spolu s ním. Je na ňom, či zmenu prijme, alebo sa jej bude vzpierať, či bude stáť pevne ako strom, pričom si zachová svoju flexibilitu, alebo zatvrdne a zlomí sa pri príchode prvej búrky. V oboch prípadoch však zmena nastane…“
Autor: Christopher Danis
Jazyková korektúra: Mgr. Andrea Jurčová
viac o autorovi obrazu: Martin Tamásfi
Ďalšie interpretácie obrazov Martina Tamásfiho si môžete prečítať TU.