Sedel v izbe sám. V izbe tmavej, chladnej… Skrytý za múrmi pred svetom celým, celučičkým, v rukách držiac svoje srdce plačúce. Nerozumel, prečo stále narieka, veď toľko snažil sa ho utíšiť, upokojiť, až ho v izbe neustále zamykal. Unikal pred ním, nepočúval jeho šepkania. Vybiehal na chodbu, klopal na ostatné dvere v byte, všetky zamknuté, zamrznuté. Ľadová víla vytvorila na nich srieň svojim dotykom. Za múrmi svojich hradieb vysokých všetci stoja si a odtiaľ mu mávajú. Boja sa prísť bližšie, boja sa, nech sa nedoráňajú. Boja sa, nedokážu ľúbiť, neučili ich to, neukázal im to nik. Jediné, čo vládlo v ich domoch za čias mladých, bol krik. Nepochopenie, ignorancia a strach ničili ich duše mladé. To ony ich ranili, teraz sú z nich bytosti skľúčené. To preto každý z nich sa do zámkov chladných zamkol. Každý myslí si, že ak so srdcom pred svet vystúpi, niekto odkopne ho, na zemi pristúpi. Tak ako i kedysi… Preto lepšie mu v chlade temnom bez radosti, než s radosťou pred svetom, no nahý. „Nahota ťa môže rýchlo zraniť!“ kričí rozum vystrašený.
A tak všetci dospelí, dietky malé, pochabé, vo vlastných žalároch uväznené. Ďaleko od všetkých tak akurát, aby pocit spoločnosti mali. V skutočnosti však, na míle vzdialení sú si, nik nie je pre nikoho súci. „Čo teraz? Kam ísť? Ako vyliečiť seba? Vyliečiť ich?“ Tak trochu zmätený, tak trochu stratený, nevie, čo robiť. Pokusy už zjavne minuli sa, vyskúšal ich všetky. Žiaľ, nevyšli, nespojili sa. „Tak otvorte tie dvere!“ kričí, nalieha. Úzkosť, strach a bôľ totiž dýchajú mu na ramená. Čím viac sa snaží, tým väčšmi osamelým sa cíti. „Prosím, pomôžte mi, prosím, Anjelici!“ schúlený a nevládny, sedí pred dvermi na chodbe v žalári.
V tom svetlo, jemné, z obloka vystúpi. Živý Anjel ku chlapcovi pristúpi. „Čo máš na srdci? Počuješ ho? Počúvaš ho? Načúvaš svojmu srdcu?“ láskavé otázky z jej úst vychádzajú. „Nie,“ odpovedá on, pričom kropaje sĺz z očí mu padajú. „Tak vidíš. Rozžiar oheň prv vo svojom vnútri, nenechávaj hnev vo svojom srdci. Hľa, kde srdce tvoje teraz jest. Ty tu sám plačeš, ono samo tiež. Oddelený od ostatných sa cítiš, pretože sám seba oddelenosťou ničíš. Vráť sa k srdcu svojmu, vráť sa k sebe. Počúvaj, čo ti šepká. Počúvaj ho, nech ťa vedie. Tak so svetlom z izby vykročíš a chodby žalára rozsvietiš. Tak príkladom ostatným možno budeš, že i oni osmelia sa a vykročia za tebou, ruka v ruke. Ako malé dieťa, ktoré lepiť veľký svet vonkajší malými rúčkami sa snaží, ani ty, už dospelák, nedokážeš túto zložitú mozaiku zlepiť. Len Boh samotný totiž pozná kľúče správne, ktoré otvoria tie brány zamrznuté. Dovtedy za ich hradbami urputne človek musí snažiť sa, hľadať, bádať. Dovtedy ty, môžeš len jemne šepkať, vlastným vzorom príkladom ísť. Nemáš tú moc riadiť osud druhých, ani blízkych. Tak len buď, najlepší k sebe a k druhým, ako len vieš byť. Ver, praj a slúž svetu hrdo so srdcom vo svojom vnútri. Nemusíš sa báť, ono žiari stále. Nemusíš sa báť, ono ťa ochráni.“ Ako Anjel dokončí, pomaly sa vzdiali. Chlapcovi vďaka nej teraz v rukách plameň žiari. Vchádza do izby, berie srdce svoje chladné do studených dlaní. Hľa, teraz už vkladá si ho na miesto, do svojho stredu a žiari.
Autor: Christopher Danis
Jazyková korektúra: Mgr. Andrea Jurčová
foto v záhlaví článku: jalilah