Abstrakt
Často sa stretávame s problémovými vzťahmi, kde jeden z partnerov niekedy vykazuje až iracionálne správanie. Ten druhý sa to snaží tolerovať, no zároveň premýšľa, prečo sa to deje. V článku sa pokúsime túto tému priblížiť a poukázať na faktory, ktoré ovplyvňujú či spúšťajú toxicitu vo vzťahoch poznačených násilím. Uvedieme aj príklady z praxe, v ktorých sa zameriame na rodinné prostredie v rannom detstve.
Kľúčové slová
Vzťahy. Detstvo. Rodina. Partnerstvo. Problémy.
Fungujúce vs. nefungujúce
Takmer každý z nás túži po rodine, šťastí, harmónii vo vzťahoch a dobre vychovaných deťoch. Predstava je síce veľmi jasná, no v realite to niekedy vyzerá inak. Vychovať dieťa je najťažšie „zamestnanie“ na svete. Vyžaduje si obrovskú zodpovednosť, trpezlivosť a tvrdú prácu. Takisto je to aj so vzťahmi – na každom treba pracovať. Či už ide o partnerský vzťah alebo vzťahy medzi deťmi a rodičmi. Niekedy sa však stane, že sa všetko vymkne spod kontroly a my vychováme v podstate psychicky narušeného jedinca, ktorý bude bez včasnej intervencie robiť z ďalších ľudí narušených jedincov. Základom fungujúcej rodiny sú zdravé vzťahy. Pokiaľ sa stane, že určité obdobie v rodine je nepriaznivé, avšak jej členovia sa rozhodnú urobiť niečo pre záchranu rodiny a aplikujú správny vzorec, ide o lepší prípad. Pokiaľ vzorec ostáva negatívny a vzťahy nefunkčné, môže sa to stať celoživotným problémom.
Rodina plní niekoľko funkcií:
– biologicko-reprodukčnú,
– ekonomicko-zabezpečovaciu,
– emocionálnu,
– socializačno-výchovnú.
Jej hlavnou úlohou je postarať sa o naplnenie potrieb dieťaťa, avšak nie všetky rodiny ju zvládnu realizovať. Občas sa funkcie rodiny z rôznych príčin neplnia a vo väčšine prípadov sú dôvodom isté charakteristiky na strane rodičov, ktoré ovplyvňujú ich vzťah k dieťaťu a napĺňanie rodičovskej roly vo všeobecnosti (Dubayová a kol., 2016).
Pokiaľ je niektorá z vyššie uvedených funkcií narušená, odzrkadlí sa to predovšetkým na psychickom a sociálnom vývine dieťaťa.
Gabura (tabuľka 1) definoval najproblémovejšie oblasti separátne u matiek a otcov.
Tabuľka 1:
Správanie matiek a otcov so signifikantne negatívnym vplyvom na emocionálny vývin dieťaťa (vlastné spracovanie podľa J. Gaburu in. Dubayová, 2016, s. 55).
| Problémy v správaní matiek | Problémy v správaní otcov |
| nevypočítateľná matka – vykazuje pre dieťa nevypočítateľný vzorec správania; striedajú sa u nej nálady milovania a odmietania dieťaťa, ktoré však nezávisia od ničoho, čo dieťa urobí; | neistý otec – má obavy z blízkosti detí, nie je si istý svojou rolou a povinnosťami, ktoré z nej vyplývajú, má pocit, že im nemá čo poskytnúť; |
| matka „generál“ – matka je trestajúcou autoritou, vyžaduje poslušnosť a podriadenosť, poskytuje dieťaťu len málo pozitívnej spätnej väzby; | pasívny otec – finančne zabezpečuje rodinu, podieľa sa na niektorých prácach okolo domu, ale vyhýba sa starostlivosti o deti a kontaktu s nimi; |
| vyhýbavá matka – jej vzťah k dieťaťu je formálny, starostlivosť o dieťa prenecháva iným členom rodiny; | odmietajúci otec – odmieta prijať dieťa a starostlivosť o neho; toto správanie väčšinou vyplýva z pocitu nedobrovoľnosti otcovstva; |
| zahlcujúca matka – zahlcuje dieťa prejavmi lásky, necháva mu malý priestor pre samostatnosť a spontánnosť prejavovania jeho potrieb; | narcistický otec – bojuje s matkou o pozornosť detí, chce byť v centre ich záujmu, typické sú pre neho nezrelé reakcie; |
| nezrelá matka – je matkou citovo nestálou, chýba jej pocit zodpovednosti voči dieťaťu, venuje sa mu len vtedy, keď ju to baví; | anetický otec – málo citlivý k potrebám detí aj partnerky, je dominantný a presadzujúci svoje priania, vyskytnúť sa u neho môže aj nadmerné trestanie a agresívne prejavy; |
| majetnícka matka – považuje dieťa za svoj majetok, nedopraje dieťaťu priestor pre jeho názory, postoje a potreby, určuje dieťaťu jeho záľuby, zameranie, kamarátov; | asociálny otec – u neho platí to, čo pri type asociálna matka, ide mu predovšetkým o uspokojenie vlastných potrieb, nedokáže sa prispôsobiť a zanedbáva potreby detí. |
| matka preferujúca jedno dieťa – zameriava svoju pozornosť na jedno dieťa, je presvedčená, že ju ostatní členovia nepotrebujú; | |
| asociálna matka – žije spôsobom života, ktorý sa nezlučuje s rolou matky, nedokáže poskytnúť dieťaťu uspokojenie ani len základných potrieb. |
Ďalším faktorom, ktorý má vplyv na správanie jedinca v partnerskom vzťahu, je zažívanie násilia v útlom detstve – či už je dieťa týrané, alebo je svedkom týrania matky zo strany otca.
Deti, ktoré vyrastajú v rodinách, kde sa pácha násilie, sa naučia považovať:
– násilie za prijateľný spôsob správania,
– neúctu voči ženám za normálnu,
– spojenie lásky a násilia za prijateľné.
(https://www.zastavmenasilie.gov.sk/nasledky-na-deti/)
Prepojeniu týrania v detstve a jeho následkov na agresívne správanie vo vzťahoch v dospelosti sa venovali vo svojej štúdii na vzorke 8 629 zúčastnených Charles L. Whitfield, Robert F. Anda, Shanta R. Dube a Vincent J. Felitti (2003). Ich zistenia potvrdili, že u ľudí, ktorí sú vystavení rodinnej agresii a násiliu, je podstatne vyššie riziko, že sa v dospelosti stanú obeťou (ženy) alebo páchateľom (muži) násilia. U žien zistili silný vzťah medzi počtom nepriaznivých detských skúseností a rizikom byť obeťou násilia. Podobne medzi mužmi našli silný vzťah medzi počtom týchto typov skúseností a rizikom páchania násilia v partnerskom vzťahu.
Výskum, ktorý na túto tému realizovali Caroline Temcheff a kol. v roku 2008 priniesol podobné výsledky. U mužov/otcov, ktorí tvorili časť výskumnej vzorky, predstavovala agresia zažívaná v detstve stabilný štýl správania, ktorý vyšiel aj z agresie zo strany vrstovníkov v školskom prostredí a viedol k zvýšenému riziku násilia voči manželke/partnerke a deťom v dospelosti. Pri ženách/matkách bol obraz podobný, avšak v tomto prípade malo vplyv aj nízke dosiahnuté vzdelanie a zloženie rodiny (napr. neprítomnosť biologického otca), čo spôsobovalo agresívne správanie matky počas detstva žien vo výskumnej vzorke.
Znaky, že máme toxického partnera
Bývalý/á partner/ka a okolie sú na vine, nikdy nie on/a – zo zlyhaní a problémov v bývalom vzťahu obviňuje druhých, neuzná svoj podiel viny.
Neexistuje možnosť, že by sme povedali „nie“ – hneď ako mu/jej povieme „nie“, vznikne konflikt, neakceptuje nesúhlas.
Nikdy sa nič nevyrieši – problémy nerieši alebo o nich nedokáže konštruktívne komunikovať, nedospejeme k vyriešeniu situácie.
V prítomnosti toxického človeka sa cítime horšie – sme unavení, negatívne naladení, nevieme myslieť pozitívne.
Prítomnosť manipulatívneho a kontrolujúceho správania – partner/ka nami manipuluje, vo veľkej miere je prítomná žiarlivosť, sám/a si fabuluje situácie, kedy má dochádzať k nevere, neustála kontrola, telefonáty a pod.
Zanedbávame seba, vlastných priateľov a záľuby – nevenujeme sa svojim obľúbeným činnostiam, prispôsobujeme sa partnerovi/ke, nestaráme sa o seba, celú našu pozornosť si vyžaduje partner/ka.
Ospravedlňovanie neadekvátneho správania – vždy má dôvod na to, prečo sa správal nepekne, iracionálne; neschopnosť sebakritiky (napr. pije alkohol, verbálne zaútočí na partnera/ku a odôvodní to tým, že má bolesť alebo že mu niekto niečo povedal a pod.).
Prípady z praxe
Jozef, 26 rokov
Jozef pochádzal z úplnej rodiny. Rodina netrpela finančne, avšak vzťahy medzi jej členmi boli dysfunkčné. Otec bol alkoholik a od detstva syna týral. Jozef spomínal na to, ako ho nechal stáť nahého pred domom v snehu, obaril ho vriacou vodou, nehovoriac o verbálnych aj fyzických atakoch. Najväčší problém bol v tom, že jeho matka sa konaniu svojho manžela prizerala. Jozef sa už ako dieťa liečil na psychiatrii. V 18-tich rokoch bol nepodmienečne odsúdený. Po prepustení chcel začať normálny život. Vzťahy v rodine však boli narušené, Jozef už nebol bezúhonný, a tak mal problém sa zamestnať. Opäť sa zaplietol do trestnej činnosti. Spoznal ženu, do ktorej sa zamiloval. Vo vzťahu bol však násilný, majetnícky a extrémne žiarlivý. Priateľku neraz napadol, vyvíjal na ňu hrubý nátlak, až to vyvrcholilo jej násilným únosom. Jozef nikdy nevnímal svoje konanie ako neprijateľné. To, že celý život trpel a matka sa ho nezastala, na ňom zanechalo „averziu“ voči ženám. Aj keď sa k nim správal násilne, necítil sa za to nijakým spôsobom vinný. Obraz násilia mal pred očami celé detstvo a v dospelosti preniesol tento vzorec do partnerských vzťahov.
Tomáš, 30 rokov
Tomáš pochádzal z rodiny, kde matka mala 4 deti s 2 mužmi. So žiadnym z otcov svojich detí nežila dlhodobo. K deťom sa nesprávala s láskou, zažívali násilie. Tomáš bol najmladší. Jeho súrodenci sa osamostatnili, kým on ostával žiť s matkou. Tá si našla priateľa, ktorý bol veľmi dobre finančne zabezpečený. Bol však alkoholik. Sklony k alkoholu mala aj Tomášova matka. Tomáš v detstve videl, ako jeho biologický otec mamu napadol nožom, ako si matka chcela siahnuť na život, bol svedkom verbálneho aj fyzického násilia na svojich súrodencoch a neskôr ho sám zažíval. Keď bol dospelý, v partnerských vzťahoch bol násilný, extrémne žiarlivý, často pil alkohol a následne pod jeho vplyvom vzbudzoval v partnerkách strach a psychicky ich týral. Vyvinuli sa u neho aj rôzne poruchy osobnosti. Za svoje správanie sa necítil vinný, a keď ho oľutoval, nemyslel to vážne. Sám seba vnímal ako obeť a vo vzťahoch dával ženám pocítiť rolu obete, aby ho vedeli pochopiť. Nepovažoval to za neprijateľné.
Peter, 38 rokov
Petrovi rodičia sa rozviedli, keď mal 14 rokov. Dôvodom bola otcova nevera, ktorej bol sám svedkom. Počas rozvodu, ale aj po ňom, boli medzi rodičmi veľké konflikty. Peter si našiel „rodinu na ulici“. Keď si mama priviedla priateľa, ten sa k nej správal agresívne a Peter sa tomu prizeral. Matka vzťah ukončila, no časom si našla ďalšieho partnera. Ten bol taktiež agresívny a nebol psychicky v poriadku. Keď si podrezal žily, bol to Peter, kto po ňom „upratoval“. O niekoľko rokov neskôr našiel svojho brata vo chvíli, keď si vzal život. Peter si časom našiel priateľku. Vo vzťahoch nedokázal byť verný, hľadal dobrodružstvo. S poslednou priateľkou sa oženil. Po dvoch rokoch manželstva začal byť Peter agresívny k nej aj k deťom. Voči žene bol tiež žiarlivý a snažil sa ju izolovať od priateľov. Fyzicky napádal ju aj deti. Jediný mužský vzor, ktorý videl, bol buď neverný otec, alebo agresívni partneri jeho matky. V dospelosti aplikoval tieto vzorce vo vlastných vzťahoch a taktiež nemal pocit, že robí niečo zle.
Lucia, 42 rokov
Posledný prípad z praxe je trochu z opačnej strany. Lucia pochádzala z úplnej rodiny. Otec jej matku napádal fyzicky aj verbálne. Nikdy však nenapádal deti. Lucia videla, že matka otcovi jeho správanie toleruje. V dospelosti, keď mala vzťah, ktorý skončil manželstvom, trpela násilné vyčíňanie vlastného muža. Bola napádaná fyzicky aj verbálne. Dlho to tolerovala, no nakoniec došlo k rozvodu. Lucia si po čase našla nového partnera, s ktorým sa tiež vzali. Prvé roky manželstva boli, s výnimkou bežných konfliktných situácií, relatívne pokojné. Potom sa u jej manžela začali v kombinácii s alkoholom prejavovať náznaky agresivity. Neraz skončila s modrinami, avšak znášala to podľa príkladu svojej mamy. Jedného dňa, keď manžel napadol ju aj jej dcéru z prvého manželstva a vyhrážal sa im zabitím, povedala dosť a zavolala políciu. Keby sa tento skutok nestal a jej manžel by ju napádal v intervaloch ako doteraz, no nevyhrážal by sa jej smrťou, tak by s ním pravdepodobne bola stále, pretože takýto model vychádza zo sociálneho vzoru, ktorý prebrala po svojej matke.
Vyššie uvedené reálne prípady korešpondujú s výsledkami rozsiahlejších výskumov v tejto oblasti.
Záver
V článku sme sa venovali faktorom, ktoré vplývajú na toxicitu vo vzťahoch. Nie sú to jednoznačné a jediné dôvody, pre ktoré fenomén toxických vzťahov vzniká. Sú to len veľmi silné faktory, ktoré takéto správanie môžu spustiť – ako zo strany agresora, tak aj zo strany obete. To, aké detstvo zažívame, je vo viacerých oblastiach smerodajné pre náš ďalší život. Skryté traumy si so sebou nesieme celý život. Mnohokrát si to ani neuvedomíme a správame sa podľa naučených vzorcov. Jeden z faktorov, ktorý má vplyv na vznik celého tohto procesu a spomínali sme ho aj vyššie, je nezrelosť rodičov. Preto si myslíme, že by bolo veľmi vhodné zaviesť už na základných školách povinnú výchovu k uvedomelému manželstvu a rodičovstvu. Samozrejme, existuje množstvo vplyvov ako psychické poruchy, sociálne znevýhodnené prostredie, veľmi silný vplyv naučených foriem správania, a každú oblasť nie je možné obsiahnuť osvetou. Niekde sa však začať musí, a aj keď to prinesie efekt len v jednej rodine z desiatich, stále to možno považovať za úspech.
Každý zažil rôzne nepríjemné situácie. Človek je však tvor, ktorý sa dokáže rozhodovať a nekoná primárne len a len pudovo. Vieme si vybrať, či budeme pokračovať vo vzorcoch správania, alebo chceme žiť úplne inak. Poznáme prípady, keď sa deti zažívajúce násilie v dospelosti vybrali opačnou cestou a prelomili sociálne vzory. V článku sme však popísali prípady ľudí z našej praxe, ktorí ďalej žijú v naučených vzorcoch, a je na ich deťoch, či sa z nich vymania, alebo nie.
Chápeme, že keď je človek zamilovaný, nad raciom prevládajú emócie. Toxickí partneri sú na začiatku vzťahu zväčša dokonalí, a až vtedy, keď majú pocit, že svoju obeť už majú dostatočne spútanú v pavučinách klamstiev a skrytých manipulácií, začnú sa prejavovať v pravom svetle. Pre obeť je potom ťažšie vymaniť sa z jeho vplyvu. Niekedy stačí, že na prvom rande potencionálny toxický partner rozpráva len o tom, ako mu celý svet ubližuje, a nadáva na bývalú partnerku. Už vtedy nám možno zasvieti kontrolka, že tento človek zrejme nezvláda sebakritiku, záťažové situácie a utápa sa v sebaľútosti. Už tu je predpoklad, že vo vzťahu bude riešenie problémových situácií na druhom partnerovi, pretože ten prvý to nebude zvládať. Treba si uvedomiť, že aj my možno raz budeme bývalá/ý, a zrejme nás bude zo všetkého obviňovať, až tomu jedného dňa naozaj uveríme. Je dôležité vyhnúť sa takýmto partnerom, pretože čím dlhšie v takom vzťahu sme, tým viac opustíme samých seba, naša integrita bude narušená a naše sebahodnotenie aj sebavedomie sa budú vytrácať, až nás to nakoniec zničí.
Aby k takýmto devastáciám nedochádzalo, je potrebné veľa sa venovať deťom už v ranom veku, dávať im lásku a snažiť sa eliminovať negatívne vzory. Sú ženy aj muži, ktorí sa sami starajú o dieťa, a často sa dostanú do situácie, keď si povedia, že radšej budú bez partnera, ako by mali žiť s niekým, kto bude dávať deťom zlý príklad. Všetci chcú mať rodinu, ale nejde o to mať ju za každú cenu. Niekedy je voľba neúplnej rodiny lepší variant, hlavne v prípadoch, keď už človek prešiel traumatickým vzťahom. Snažme sa preto deti učiť zodpovednosti, úcte k druhým ľuďom, naučme ich kompromisom, vychovajme z nich ľudí sebavedomých aj láskavých, dobrosrdečných, ale nie naivných, nastavme im hranice, aby jedného dňa dokázali tiež stavať hranice vo vzťahoch.
Nedovoľme, aby sa prizerali na to, ako je nám ubližované a ako my ubližujeme druhým, ak v budúcnosti nechceme vidieť takéto správanie u našich detí.
Použitá literatúra
1. DUBAYOVÁ, T. 2016. Patopsychológia detí so psychosociálnym narušením pre pedagógov, Prešov: Prešovská univerzita, 2016. 84 s. ISBN 978-80-555-1621-9.
2. MPSVR. 2008. Konať proti násiliu na ženách. Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR – Iniciatíva Piata žena. Národná kampaň SR: Zastavme domáce násilie na ženách, iniciovaná Radou Európy. OZ Pro Familia a ZZŽ ASPEKT. https://www.zastavmenasilie.gov.sk/nasledky-na-deti/)
3. TEMCHEFF, E. C. – SERBIN, A. L. – MARTIN-SROREY, A. – STACK, M. D. – HODGINS, S. – LEDINGHAM, J. – SCHWARTZMAN, E. A. 2008. Continuity and pathways from aggression in childhood to family violence in adulthood: A 30-year longitudinal study. In Journal of family violence. DOI 10.1007/s10896-007-9147-2, 2008, roč. 23, č. 4, s. 231 – 242.
4. WHITFIELD, L. CH. – ANDA, F. R. – DUBE, R. S. – FELITTI, J. F. 2003. Violent childhood experiences and the risk of intimate partner violence in adults. In Journal of interpersonal violence. DOI: 10.1177/0886260502238733, 2003, roč. 18, č. 2, s. 166 – 185.
Autorka: Mgr. Veronika Poláková, PhD.
Jazyková korektúra: Mgr. Lenka Jalilah, PhD.