Music of inner worlds – Hudba vnútorných svetov – je podtitul, ktorý nájdete na webovej stránke hudobníka menom Martin MAOK Tesák. Stretla som sa s ním v piatok večer, 25. septembra 2020, v stupavskej synagóge pred jeho koncertom, na ktorom sa krstilo nové CD Svetelné vlákna. Náš vopred dohodnutý rozhovor bol veľmi príjemný, plynul hladko a v priateľskej atmosfére. Niekoľkokrát sme sa spolu schuti zasmiali, na zásadných veciach z oblasti života sme sa vzácne zhodli a vo svojich odpovediach mi dopredu „vystrieľal“ tretinu otázok, ktoré som mala pripravené. Starostlivo vážil každé slovo, pri vážnejších témach sa na chvíľku zamyslel a stále z neho vyžaroval pokoj, láska, otvorenosť, priamosť, srdečnosť a zmysel pre humor.
Hudbu vníma vizuálne
Moja prvá otázka smerovala k tomu, aké vnútorné svety v sebe ukrýva. Po chvíľke zamyslenia odpovedá: „Ukrývam veľa vnútorných svetov. Vstupnou bránou do nich je hudba. Zároveň však hudba samotná je pre mňa vnútorným svetom. Vnímam ju vo viacerých rovinách. Napríklad vizuálne ako vnútorné obrazy. Keď skladám alebo hrám, akoby som zvukom maľoval vnútorný priestor. Preto tu mám aj tieto gongy (z oboch strán pódia boli na stojanoch postavené nádherné veľké gongy – pozn. red.) a preto mi Alica Belica urobila obal nového CD. Vibrácia, tvar, zvuk a farba gongov; Alicine obrazy; CD a hudba na ňom, to všetko mi evokuje môj vnútorný svet. Tie obrazy sú ako jeho fotografia. Hudbou a zvukmi zobrazujem ten svoj, no ak to niekto počúva, vstúpi do svojho vlastného vnútorného sveta, do sveta duše. Niekoho sa moja hudba môže dotýkať tak, že ho upokojí, niekto zaspí, iného to naštve alebo irituje napríklad tým, že je pomalá, ďalší pri nej cíti smútok, radosť, povznesenie. Ja pri nej často cítim, akoby prichádzala jar, alebo mám pocit, že vonku sneží. Týmto spôsobom je hudba vstupnou bránou do vnútorného sveta každého človeka, no zároveň ho maľuje zvukovo-vizuálnymi farbami. Baví ma maľovať vnútorné priestory – priestory, v ktorých som sa ocitol v zmenených stavoch vedomia alebo pri nejakom silnom životnom prežitku. Niektoré sú zlaté, zlatožlté, trblietajúce sa, akoby boli z tekutého kovu alebo nejakej kvapaliny, niektoré sú zas temnejšie, akoby z podsvetia, podvedomia, kde sú veci, ktoré sme tam zatlačili, lebo sme ich nechceli vidieť. Vtedy môže poslucháč pocítiť aj strach, no keď sa nezľakne a nechá sa hudbou viesť, nakoniec sa opäť vynorí. Ako keď prechádzate búrkou, údolím tieňov, smrti alebo nejakými dávnymi ťažkými životnými skúsenosťami. No hudba vtedy vytvára bezpečný priestor, kde sa človek môže úplne uvoľniť a nechať sa tým previesť. Niekedy sú to tvary, niekedy krajina, inokedy je to iba hra svetiel. Počas skladania hudby na nový album som mal v niektorých momentoch pocit, že sa vesmír, vrátane mňa, premenil na jemnučké svetelné vlákenka.“
Radosť sa vyjavuje na pozadí bolesti
Súčasná česká filozofka, pani profesorka Anna Hogenová, hovorí, že keď pociťujeme šťastie, nie je v nás len naše ego, ale vďaka schopnosti myslieť sa v nás všetko spojí a vtedy v nás prebýva celý vesmír. Maok s myšlienkou nadšene súhlasí a priznáva, že takáto filozofia je mu veľmi blízka: „Takto vnímam život aj ja, v celistvosti. Patrí doňho nielen radosť a šťastie, ale aj ťažké momenty, temné chvíle, smútok, bolesť… Nemá zmysel vytesňovať ich. Včera som počúval prednášku pani Hogenovej, v ktorej zaznela veľmi pekná myšlienka o tom, že človek dokáže vnímať radosť na pozadí bolesti. Vďaka tomu, že nevytesňuje temné stránky života, dokáže vnímať radosť, ktorá sa takto vie vyjaviť. Ak by som to mal previesť do hmatateľnejšej roviny, tak keď sme napríklad stále nasýtení, nemôžeme prežívať radosť alebo vďačnosť, keď sa najeme.“
Kráča životom a zostáva verný svojim hodnotám
Koncertu predchádzal istý chaos súvisiaci s nariadeniami Úradu verejného zdravotníctva. Tie sa neustále menili a organizovanie podujatia bolo treba prispôsobovať povoleným počtom účastníkov. Pýtam sa Maoka na to, aký postoj zaujíma v podobných životných situáciách, keď je nútený robiť neplánované kroky, ktoré narúšajú hladký priebeh čohokoľvek a nevie to nijako ovplyvniť. Hovorí, že základným rysom života by mala byť pripravenosť človeka improvizovať, vzdať sa svojej ustálenej predstavy. Priznáva, že takáto životná poloha mu je veľmi blízka: „Keď sa deje niečo také, nijako mi to neprekáža, vtedy sa cítim ako ryba vo vode. V prvej vlne koronakrízy som musel zrušiť mnoho koncertov, no ani mi nenapadlo byť pre to nespokojný, jednoducho som ich pustil. Uvedomil som si, ako úžasne si oddýchnem! Nechcelo sa mi reptať, nechcelo sa mi búriť. Hľadám si cestu životom, nech sa deje, čo sa deje. Keď sa zmení vietor, jednoducho prestavím plachty a idem ďalej. Chcem reagovať na situácie a okolnosti a zostať pritom verný svojim hodnotám. Keď sa pozerám na našu spoločnosť a na to, ako sa rozdelila, cítim trochu smútok, no nenechávam sa viac vťahovať do emócií, ktoré sú mi z rôznych strán podsúvané.“ Zhodneme sa na tom, že ak bojujeme proti čomukoľvek, čo nedokážeme ovplyvniť, je to márny boj, lebo v ňom prichádzame o vzácnu energiu, ktorú by sme mohli efektívne využiť úplne inde. Zo stavu spokojnosti potom padáme dolu, kde primárne nechceme byť. V súčasnosti je možné pozorovať umocňovanie negatívnych vlastností, pocitov a emócií, napríklad nenávisti, pričom sa vytráca tolerancia a vzájomná úcta. Maok o tom hovorí: „Naša guľatá Zem je zavesená v obrovskej, nekonečnej prázdnote, s ňou sú tam mnohé ďalšie podobné gule, pričom všetko so všetkým súvisí a navzájom sa ovplyvňuje. Okolo nás obrovskou rýchlosťou lietajú kamene, letí k nám svetlo, je tu gravitácia a mnohé ďalšie javy, ktorým nikto poriadne nerozumie. V neposlednom rade nás kedykoľvek môže zožrať nejaká čierna diera, ktorú nikto nevidí, pričom môže byť veľmi blízko. Všetko je obrovské mystérium a my sme vydaní na milosť a nemilosť vesmíru. Nikto nevie, ako dlho tu bude. Každého čaká na konci smrť. Tak prečo by sme si to mali teraz takto znepríjemňovať? Ľudia akoby to vôbec nevnímali. Dokážu si ubližovať pre rôzne presvedčenia. Prečo?“ Maok sa opätovne pýta: „Prečo? Nechápem, prečo niektorí ľudia tak hystericky riešia isté veci.“ Na odľahčenie so smiechom dodáva: „Všetky naše žabomyšie spory by vyriešil jeden meteorit.“
Vo vzťahoch počúva a snaží sa o komunikáciu
O tom, že Maok berie veci s nadhľadom a humorom, svedčia aj jeho statusy na sociálnej sieti: Vedia, kde je jeho úchylová päta. Koncerty budú odteraz zahalené rúškom tajomstva. Americkí genetickí inžinieri sa práve odrazili od DNA. Na moju otázku, či sa takáto hravosť a kreativita prejavuje aj v jeho vzťahu k deťom, odpovedá: „Niekedy sa pýtam sám seba, či som dobrý otec a či by som sa im nemal venovať viac.“ Má štyri deti – syna a tri dcéry – s tromi ženami. Všetci však majú krásne vzťahy a je to vďaka tomu, že on je medzi nimi spojivom, udáva správny tón a v rodinných vzťahoch to potom ladí. Naučil ho to jeho otec, ktorý má päť synov s dvomi ženami. Vďaka nemu ani Maok, ani žiadny z jeho bratov neriešia pojmy ako nevlastný či polovičný brat. Hovorí, že pekné vzťahy vládnu medzi ním a bývalými ženami, medzi všetkými deťmi, aj medzi bývalými ženami a všetkými deťmi. Vzhľadom na to, že je autorom takýchto multiplikovaných a komplikovaných vzťahov, cíti zodpovednosť urobiť všetko pre to, aby v nich vládla harmónia. Aby to fungovalo, snaží sa komunikovať, počúvať a vnímať potreby všetkých zúčastnených.
Prvá, hlavná časť nášho rozhovoru sa v tejto chvíli skončila – koncert sa mal o chvíľu začať. No sľúbili sme si, že aj po koncerte sa na chvíľu stretneme, aby sme si vymenili dojmy z celého podujatia.
Gongovanie, videoprojekcia, výstava obrazov…
Krst nového Maokovho CD Svetelné vlákna bol otvorený zvukmi gongov. 15-minútový gongový kúpeľ „rozohrali“ Andrea Bajnoková a Eva Ružovičová, ktoré sa hraniu na gong venujú od roku 2014. Obe dámy rozozvučali gongy s gracióznosťou a jemnosťou, ktorá bola v nádhernom kontraste s majestátnosťou, veľkoleposťou, silou a dynamikou ich zvuku. Celý priestor postupne napĺňali vibrácie, ktoré prenikali aj mojím telom tak, že som ich prežívala ako „živé“ tóny. CD bolo pokrstené práve týmito vibráciami.
Maokov koncert, ktorý nasledoval, bol vizuálne doplnený videoprojekciou Moniky Kluvancovej, umeleckým menom Alica Belica, ktorá je aj autorkou obalu CD a ktorá mala v priestoroch synagógy počas podujatia nainštalovanú predajnú výstavu obrazov Visionary Light.
… ale hlavne Maokova hudba a spev!
Počas Maokovho koncertu sa niektorí z prítomných divákov jemne hýbali do rytmu, niektorí mali zavreté oči, niektorí meditovali.
Pre mňa osobne to bol jedinečný zážitok, ktorý by som mohla rozdeliť do dvoch pocitových rovín. Prvou je hudba, ktorú Maok produkoval. Vnímala som ju ako vodu: čerstvú, sviežu, krištáľovú, ligotavú, príjemne chladnú a osviežujúcu. Postupne zapĺňala celý môj vnútorný svet. Hladina stúpala a klesala, lákavo sa vlnila. Príjemne ostré hroty vlniek hravo vyskakovali z vody a čarovne sa leskli. Voda bola po celý čas priezračná, bez farieb. No mala niekoľko rôznych vrstiev, ktoré sa prelínali a miešali, aby sa vzápätí navzájom jedna voči druhej jasne vymedzili. Druhou rovinou bol Maokov hlas. Fascinovala ma jeho mäkkosť a prenikavosť zároveň. Vďaka jeho jedinečnému zafarbeniu a spôsobu, ako s ním Maok narábal, som ho vnímala ako element, ktorý bol neoddeliteľnou súčasťou celého umeleckého prejavu, no zároveň si žil vlastný život. Dopĺňal, podčiarkoval, presahoval a umocňoval všetko, čo sa v tej chvíli v priestore odohrávalo, a dával tomu hĺbku. Fungoval ako nezávislé súcno, zároveň však bol plne svojbytnou existenciou. Po celý čas som mala bdelú myseľ, bola som plne prítomná v danom okamihu. Vďaka komplexnosti celého zážitku som sa cítila oddýchnutá, svieža a plná novej, radostnej energie.
Keď som sa bezprostredne po koncerte znovu stretla s Maokom, videla som na ňom, že je šťastný a plný pozitívnych emócií. Povedal mi, že sa cíti dobre a je spokojný: „Keď začnem hrať, akoby som nastúpil na loď. Loď pláva a ja nemám čas nejako to hodnotiť. (chvíľa odmlky) Užil som si to. Som rád, že mi všetko hralo a že som nemal žiadny technický problém. Vážim si to, lebo nie je to vždy tak. Som rád, že baby tak úžasne zahrali na gongoch, som rád, že prišli ľudia, čo tiež nie je samozrejmosť. Som vďačný za všetko, čo sa tu udialo.“ A čo by zaželal špeciálne Vám, milí naši čitatelia? Nech sa páči: „Želám vám pokoj v duši, mier v srdci a zdravie v tele.“
Autorka: Lenka Jalilah, šéfredaktorka
Jazyková korektúra: Mgr. Andrea Jurčová
foto v záhlaví článku: Vlado Žák