Mám krásne oči, cez ktoré vidíš svet duší,
no vidí ich len ten, čo vidieť ich má.
Mám ruky, z ktorých sála dobrota,
mám boky, čo dokážu rodiť,
mám nohy, čo dokážu chodiť.
Z tých očí vycítiš silu,
z tých rúk pocítiš milú,
z tých bokov uvidíš dieťa,
tie nohy prechodia kus sveta.
Kto nevidí tieto dary,
podľahol sveta čary,
kde oči si nové maľujú,
kde stroje rukám kraľujú,
kde deti tlačia na silu,
kde nôžky ženám ukryjú
do katalógov dokonalých tvarov
a pritom sa otočia tvárou
sami proti sebe.
Posudzujú či si dosť pekná,
či máš pravidelné črty v tvári a vyrysované svaly.
Pritom však zabudnú si spomenúť
na to, čo treba vidieť,
keď vidia len stratu,
na to, čím treba hnúť,
keď cítia útrapu,
na to, čo treba stvoriť,
keď majú len holú…,
na to, kam treba kráčať,
keď nechcú sa v blate máčať.
Kto má rozhodnúť sa za nich?
Ja?
Ja svoju dušu vidím a cítim
a tvorím si svet, kde katalógov niet.
Erika Petríková
