Na horizonte tiché hmly
stúpajú do výšky
do oblohy vsiaknuté pary
siahajúce až sem
Tak takto vravím si “teraz sa nadýchnem”
V pohybe sa všetko mení
za vnemom nový vnem
pred nosom biele steny
a plátna číročisté
V záhrade vyrástli stromy
zavoňal po stýkrát kvet
vôľa čo nedá sa zlomiť
nemusíš onemieť
Obraz však nie je vždy taký
aký ho priniesť chceš
v príbehu ožíva
kráča do diaľky
kde pramení jeho reč
No do hmiel sú vpísané stopy
krokov čo určili smer
Kto kráča stopám oproti
ľahko si spomenie
stačí len
v tlkote srdca
tej hĺbky
nahlas povedať si že “ teraz sa nadýchnem”
Martin Tamásfi
