V tomto článku nahliadneme do života muža, ktorý si aj napriek nepríjemnej, ťažkej a bolestivej životnej skúsenosti stále udržiava pozitívny pohľad na svet a život berie taký, aký je.
29-ročný Michal Hlinka pracuje ako recepčný v hoteli U dobrého Pastiera v Čutkovskej doline a životnú situáciu, v ktorej sa ocitol pred piatimi rokmi, prijal s hlbokou pokorou. Jeho mottom je: „Žiť tu a teraz.“ Náročné chvíle zvládol aj vďaka tomu, že dokázal akceptovať najhorší možný scenár, ktorý sa rysoval. To bolo zároveň jedným z dôvodov, prečo ho tvrdá realita nedokázala len tak položiť. Poďme sa teda pozrieť bližšie na človeka, ktorý nám na začiatku rozhovoru so srdečným smiechom povedal: „Keď nám život ponúkne citróny, spravme si citronádu!“
Michalove zdravotné ťažkosti sa začali na prelome rokov 2014 a 2015. Bolestiam nad pravým kolenom spočiatku nepripisoval veľký význam: „Ako čašník, ktorý je 16 hodín na nohách, som si myslel, že to je len presilený sval.“ Návštevu lekára odkladal aj kvôli povinnostiam, ktoré mal ako herec ochotníckeho divadla v Černovej (časť Ružomberka, pozn. red.), kde chcel odohrať všetky svoje predstavenia. Odborníka vyhľadal až v máji 2015. Už na prvom vyšetrení u svojho všeobecného lekára sa dozvedel, že pravdepodobne ide o tumor. „Doktor hneď na dotyk cítil, že to nebude v poriadku, pretože daná časť nohy bola horúca.“
Lekárov predpoklad sa nakoniec, žiaľ, potvrdil. Na otázku, aká bola Michalova prvá myšlienka, keď sa dozvedel diagnózu rakovina, odpovedal: „Spočiatku som v sebe stále živil nádej, že dôjde k jednej z tých lepších alternatív. Najväčšia facka prišla vtedy, keď mi lekár povedal, že celá noha musí byť amputovaná.“ Ale Michal bol pripravený aj na túto možnosť. Prijatie skutočnosti takej, aká je, dokáže dodať človeku silu a otvoriť dvere možným riešeniam. Odvaha čeliť celému spektru životných situácií, od tých najhorších až po tie najlepšie, a zachovať si pri tom otvorenú myseľ a ostať pokorným, je výsada samotných kráľov. „Zamyslel som sa nad tým, čo bude potom. Povedal som si: No čo, veď aj takí ľudia sú medzi nami. Nebral som to ako nejakú veľkú životnú tragédiu,“ priznal sa nám Michal.
Ak sa v živote človeka dejú obrovské a nečakané zmeny, je dosť komplikované hľadieť do budúcnosti. Môžeme si v hlave spriadať plány, za ktorými si pomaly, no sebavedomo kráčame, avšak posledné slovo má aj tak vyššia moc nad nami. Michalova skúsenosť toho bola živým príkladom. Ako sa s ňou vysporiadal on? „Žijem pre daný okamih. Povedal som si, že uvidím, čo bude, a podľa toho sa zariadim.“ Mať ciele a plány do budúcnosti je preňho dôležité, avšak prioritou by malo byť žitie v prítomnosti: „Vždy vravím, že človek by sa mal pozerať do budúcnosti, ale nemal by sa ňou príliš zaťažovať. Minulosť bola, stala sa. Z nej si beriem krásne spomienky a lekcie, z ktorých som sa poučil. Ale nezaťažujem sa ani minulosťou, snažím sa v nej nežiť. Ráno sa zobudím a uvidím. Veľmi neplánujem, žijem tu a teraz.“
Nemôže sa diať všetko podľa našich plánov, a tak človek mieni, pán Boh mení. Michal ďalej dodáva: „Nebolo to len o amputácii. Chemoterapia bola horšia. Telo bolo chémiou také dobičované, že samotná amputácia bola menším problémom.“
Na chemoterapiu spomína veľmi nerád: „Nemáte chuť a vôľu do ničoho. Ležíte na posteli, čakáte, ste bez sily. Jedna z najhorších etáp v živote. Celý organizmus je rozhádzaný. Zrak sa mi natrvalo zhoršil a neustále mi píska v ušiach, takže niekedy nepočujem, čo mi ľudia hovoria.“ Napriek tomu všetkému so smiechom konštatuje: „Aspoň som sa priučil niečomu novému: dokážem odčítavať z pier.“
Nie vždy je jednoduché vidieť aj to pozitívne na ťažkých, nepríjemných a bolestivých veciach, ktoré sa nám dejú. Avšak aj malé zrnko svetla má silu rozžiariť tmavú miestnosť, ak dopadne na to správne miesto. „Vždy hľadám na všetkom to dobré, aj keď je to maličkosť. Keby na mňa spadla krava, aj na tom by som si našiel niečo pozitívne (srdečný smiech).“
Človeku sa môže zdať, že ťažké lekcie, ktoré mu život predkladá, nedokáže zvládnuť sám. Vtedy je veľmi osožná podpora od najbližších a širšieho okolia. Michal spomína na tých, ktorých mal v daných chvíľach pri sebe, s úsmevom na tvári a roznežneným pohľadom: „Ľudia v nemocnici boli skvelí. S niektorými sestričkami sa navštevujeme dodnes. Pani doktorke nosím dobrý liptovský chlieb (smiech). Najviac mi pomohli najmä blízki, priatelia, kolegovia a šéfovia. Všetci stáli pri mne. Nedali mi pocítiť, že som chorý, brali ma ako seberovného.“ Bolesť je znesiteľnejšia, keď máme okolo seba svojich ľudí, keď vieme, že sme súčasťou komunity chápajúcich a prijímajúcich bytostí. „Vedel som, že nie som na tomto svete sám.“ Veľkú vďaku za starostlivosť vyjadruje aj na adresu svojho, dnes už nebohého otca, ktorý ho obetavo a trpezlivo vozil na všetky chemoterapie. Svoju mamičku hodnotí ako úžasného a silného človeka.
Michal dostal od svojho okolia veľa psychickej a morálnej podpory. Od kolegov v práci sa mu dostalo dokonca aj finančnej pomoci: „Zachovali sa krásne! Na konci roka dostávame odmeny a oni sa tej svojej vzdali v môj prospech. Nesmierne ma to dojalo. Peniaze som si odložil na auto, moju Lejdinku (smiech), ktorú mám špeciálne upravenú tak, aby som si ju mohol šoférovať sám. Kolegovia mi pomohli v tom, že som sa stal mobilným, za čo som im nesmierne vďačný!“
Michal sa už od malička venoval rôznym športovým aktivitám a k nečinnosti ho nedokázal prinútiť ani život na jednej nohe. Mať hendikep nemusí nevyhnutne znamenať skoncovanie s pohybom a športom. Možnosti sa nájdu, ak po nich človek túži. „Lebo každý, kto prosí, dostane, kto hľadá, nájde, a kto klope, tomu otvoria.“ (Lukáš 11:10) Aj Michal si našiel cestu k športu – stal sa parahokejistom. Spomína na svoje začiatky: „Vedel som, že v Dolnom Kubíne sa hráva parahokej. Čítal som o tom už počas liečby. Hneď mi napadlo, že by som tento šport mohol skúsiť.“ Michal však postupom času na túto myšlienku zanevrel a spohodlnel. Obrat nastal, keď bol raz na nákupoch s mamou: „Bol som na barlách a bez protézy. Stretol som spoluhráča z Ružomberka, ktorý si odo mňa vyžiadal kontakt pre manažéra klubu. Ten sa mi potom ozval a ponúkol mi možnosť ísť s družstvom na víkendové sústredenie. Dlho som váhal, nechcelo sa mi, vymýšľal som si výhovorky… Potom som si povedal, že keď to nevyskúšam, nebudem vedieť, aké to je, a budem to ľutovať celý život. Radšej pôjdem, a keď sa mi to nebude páčiť, tak na druhý deň odídem. Skúsil som a nakoniec som bol veľmi rád, že som sa k chalanom pridal. Ocitol som sa v partii hendikepovaných ľudí a vtedy som si uvedomil, že na tom nie som až tak zle.“
Sme sociálne tvory, ktoré túžia byť súčasťou nejakej komunity. Aj prostredníctvom nej sa posúvame v našich životoch vpred. Život v spoločnosti druhých bytostí nám poskytuje možnosť duševne rásť. O živote v kolektíve spoluhráčov sa Michal vyjadril: „Keby ste nás počuli, ako sa rozprávame! Jeden druhého vieme tak podrypnúť! Bežne si robíme srandu z vlastného hendikepu. Sme dobrá partia.“
Prvé tréningy strávené na ľade neboli pre Michala vôbec ľahké. „Po prvom sústredení som prišiel domov celý rozklepaný. Ruky som mal presilené, dva dni som nemohol nič robiť. Je to najmä o rukách, bruchu a chrbte. To sú tie najdôležitejšie partie. Je to fyzicky veľmi náročné.“ Človeku sa môže na prvý pohľad zdať, že parašporty sú jednoduchšie. To, že táto domnienka je obrovským omylom, okúsil Michal na vlastnej koži. „Predtým, než som sa na parahokej dal, nič som o ňom nevedel, nevidel som ani žiadne videá. Povedal som si, že sa tam postihnutí naháňajú za pukom, čo už na tom môže byť… Keď som však prišiel na tréning, keď som chalanov videl, čo na ľade robia… Sú tam bodyčeky, ako na bežnom hokeji. Aj bitku som zažil (smiech). Nie na vlastnej koži, ale videl som…“ Fyzické prejavenie hnevu a z toho vyplývajúci súboj dvoch namosúrených kohútov na ľade je teda bežnou súčasťou nielen hokejových, no rovnako aj parahokejových zápasov. „Ja by som to tak neriešil, ja by som toho druhého zobral na pivo,“ smeje sa srdečne Michal.
Parahokej je podľa jeho slov jedným z najatraktívnejších parašportov. V Slovenskej republike nie je veľa parahokejových klubov, Česká republika je v tomto smere na tom lepšie. Michal hrával istý čas aj u našich západných susedov. Jeho pôsobiskom sa stal majstrovský Zlín, kde sa mu hneď v prvom zápase podarilo vsietiť gól. „V prvom majstrovskom zápase proti Litvínovu ma tréner dal do prvého útoku. Hrali sme na štadióne Ivana Hlinku. Bol to skvelý moment mojej kariéry (Michal s humorom naráža na svoje priezvisko, pozn. red.). Ani neviem, ako som ho dal (smiech). Puk mám odložený doma na poličke. Verím, že také momenty ešte prídu. Je to skvelé odreagovanie, aj keď náročné a vyčerpávajúce.“
Okrem aktívneho súťaženia sleduje Michal aj účasť druhých tímov na medzinárodnej scéne. „Pred niekoľkými rokmi boli v Českej republike majstrovstvá sveta, Ostravská aréna vtedy bola vypredaná.“ V tej dobe bola Slovenská republika len v B-skupine. Aj preto sa Michal nemohol majstrovstiev zúčastniť ako hráč. Našim parahokejistom sa však tento rok podarilo kvalifikovať do A-skupiny. „Ešte je predo mnou dlhá cesta, ale snažím sa. Možno sa i ja niekedy aktívne zúčastním majstrovstiev sveta. Aktuálne je mojím veľkým snom paralympiáda. Ak sa budúci rok na majstrovstvách sveta umiestnime do piateho miesta, tak máme postup istý. Ak nie, tak bude ešte kvalifikácia.“
Michalovi i celému tímu našich parahokejistov držíme palce a prajeme mnoho úspechov!
Každé ráno vstávame do dňa s určitými cieľmi alebo myšlienkami, ktoré nás dokážu správnym spôsobom motivovať. Na otázku, s akou myšlienkou vstáva do svojich dní Michal, reagoval takto: „V prvom rade ráno vykračujem vždy ľavou nohou, tou horšou.“ (šibalský smiech – Michal si robí žarty z toho, že pravú nohu má amputovanú.) Vždy sa snaží urobiť si pekný deň a neuvažuje nad tým, čo ho čaká. „Užívam si prácu. Problémy sa snažím riešiť s chladnou hlavou.“
Nepríjemné myšlienky a situácie, rovnako aj tie príjemné, sú súčasťou bežných dní každého z nás. Spoločne vytvárajú celok – nás samotných. Všetci máme svoje spôsoby a triky, ako sa vysporiadať s dňami, ktoré nazývame zlými. Ako sa k nim doteraz, najmä počas choroby, staval Michal? „Nepríjemné myšlienky som zamietol a vypustil som ich. Pozeral som sa dopredu. Ak prišla myšlienka, ktorá mi kazila deň alebo náladu, tak som sa sám seba spýtal: Prečo nad tým rozmýšľať? Žil som teraz a tu.“
Jedným z Michalových najväčších strachov je obava z toho, že sa mu choroba vráti. „Snažím sa na to nemyslieť, aj keď je to ťažké.“ Je si vedomý toho, že sa s chorobou popasoval v istom zmysle úspešne, no rešpekt si pred ňou zachováva neustále. „Možno som vyhral bitku, avšak generál sa nájde až na konci vojny. Bojím sa, že keď sa to vráti, nebudem mať toľko síl, aby som proti nej zabojoval. Ale urobím všetko pre to, aby som to zvládol.“
Každé tri mesiace musí čeliť nevyspytateľnej realite výsledkov týkajúcich sa vyšetrení, ktoré pravidelne podstupuje. „Na kontroly chodievam s malou dušičkou. Ak sú výsledky dobré, tak mi spadne kameň zo srdca a viem, že na ďalšie tri mesiace si môžem vydýchnuť.“ Kocky osudu sú nepredvídateľné a nečitateľné. Aký plán má Michal pripravený pre prípad, že budú výsledky zlé? „No, čo… Budem sa biť. Tak ako naposledy, tiež som nebol na nič pripravený.“
O problémoch, ktoré ľudia v dnešnej dobe riešia najčastejšie, si Michal myslí toto: „Bežní ľudia, ktorých stretávam, majú banálne ťažkosti. Vždy si len poviem: Mať tak tvoje problémy… Nemyslím si, že tie moje sú nejaké extra, ale keď vidím, čo riešia niektorí ľudia… Týmto sa ja nezaťažujem. Klebety ma nezaujímajú, žijem si svoj život. Ani peniaze sa mi nezdajú až také dôležité. Ľudia sa za nimi ženú, no Dalajláma povedal: Človek obetuje zdravie, aby získal peniaze, a potom ich utratí, aby získal zdravie späť. Pochopil som to. Peniaze nie sú všetko.“
Jediné, čo by Michal v minulosti spravil inak, by bola skoršia návšteva lekára. „Chvíľu ma to mátalo, ale potom som si povedal, že to asi tak malo byť.“ V kútiku duše totiž stále veril, že mu odrežú len kosť, ktorú nahradia titánom, a všetko bude v poriadku. Pripúšťal si však i ten najhorší možný scenár: „Keď som išiel na prvé vyšetrenie do Bratislavy, mama mi povedala: Ak ti budú chcieť tú nohu odrezať, tak si ju nechaj odrezať. Radšej budeš tu bez nohy, ako pod zemou s nohou. Toto som mal neustále v hlave. Inak by som nemenil nič. Ja som aj takto spokojný.“
A čo by Michal odkázal svojmu mladšiemu Ja spred piatich rokov? „Zvládol si to. Ďakujem ti, že si bojoval a že tu môžem byť ja, starý Michal.“
Autor: Christopher Danis
Jazyková korektúra: Mgr. Andrea Jurčová
Ilustračné foto v záhlaví článku: Viktor Hudák